Lovci tieňov... 5. kapitola

2.       Lykožrúti... spojte sa!

  Moja izba, alebo skôr vojnový tábor, bola zaprataná handrami, topánkami, dvdéčkami, cédečkami a podobnými haraburdami. Ako každej správnej teenagerke poriadok mi nič nehovoril.

  Tých štyroch čudákov, ktorí mi budú čoskoro diktovať, ako správne držať dýku, aby som vedela prebodnúť čierny opar, sedeli dole a mojou jedinou úlohou bolo, pobaliť sa.

  Neviem, čo si o sebe myslia, vtrhnú nepozvane do môjho domu, vykladajú mi to nezmysly o prízrakoch vytvorených negatívnym myslením ľudí a ešte ma donútia podpísať dokument, ktorým som sa zaviazala, že budem chodiť na ich akadémiu.

  Som ťava. Tie papiere som aspoň mala dať preveriť rodinnému právnikovi. Keď sa aj s mojím otcom dopočuje, čo som práve urobila, ubije ma k smrti a moje telo si vystaví ako trofej vo svojom dome na Malibu. Pretože toho je on rozhodne schopný.

  Niekto mi zaklopal na otvorené dvere.

  Zdvihla som hlavu od pootvoreného kufra, kam som práve hádzala veci.

  Bol to Eric.

  „Ach," vzdychla som a pokračovala v balení.

  Prebrodil sa handrovou tsunami vlnou a posadil sa na okraj postele. Nestávalo sa príliš často, že v izbe mi sedel nejaký chalan. A ešte k tomu nie taký chutný. Harry možno mal svaly, patril do školského futbalového mužstva a mohol vypiť tri sudy piva naraz, bez toho aby sa povracal, ale na     Erica rozhodne nemal. Ani zďaleka neoplýval schopnosťou ovládať elektrinu a všetky zástrčky v dome.   Nebol taký chutný, sexy a jeho úsmev už vonkoncom nepripomínal prítulného Bezzubého zo skvelej rozprávky o drakoch. Hovorte si, čo chcete. Mám rada rozprávky, otvorene sa priznávam, a disney channel je môj druhý najpozeranejší kanál hneď po MTV.

  Nechápala som, prečo sem prišiel, keď stále mlčal. Avšak mne sa to ticho medzi nami zdalo dosť trápne, preto som prehodila:

  „Ako je možné, že z ducha sa stal čierny prízrak, keď som ho posypala soľou?" Nebola to práve otázka, ktorú by som položila svojmu tajnému idolu, ale aspoň som sa zmohla na slovo.

  Vytrhla som ho zo zamyslenia a pozrel sa mi do očí. „Soľ je vždy veľmi účinná zbraň. Preto majú lovci tieňov vo vrecku vždy jeden malý soľný rozprašovač. Ak by ťa náhodou prekvapil nejaký duch, je iba veľmi ťažké odhaliť jeho skutočnú totožnosť, ale pokiaľ ho postriekaš soľným roztokom, ukáže svoju pravú tvár."

  „Takže ja môžem vidieť aj ozajstných duchov?" Stuhla som.

  „Samozrejme, že môžeš." Tak žiarivo sa na mňa usmial, až som náhodou pustila na zem kabelku od   Dolce a Gabbanu. „Máš zrak. To znamená, že pre teba existuje iba veľmi tenká hranica medzi naším svetom a svetom duchov a tieňov."

  „Existujú aj iné potvory okrem tieňov?"

  Mykol plecami. „Možno áno možno nie. Nikdy nevieš, čo sa pri tebe môže zjaviť. Preto sú lovci často krát v ohrození života."

  „Čo ak nechcem byť ako vy? Čo ak mám svoj život rada a oháňanie mečom alebo dýkou mi absolútne nič nehovorí?" zverila som sa mu so svojimi obavami. S červeným párom lodičiek v rukách som sa zvalila vedľa neho. „Celé je to choré. Vôbec ťa nepoznám, ale aj tak ti žeriem všetky tieto nezmysly. Úplne som sa scvokla."

  V očiach sa mu na chvíľu odrazila hlboká múdrosť. Vzhľadom na jeho vek ma to prekvapilo.

  „Presvedčila si sa na vlastné oči, aká je skutočnosť. Ten tieň v kuchyni ťa chcel zabiť. Ak by si tu ostala, čoskoro by si po teba prišli ďalší. Môžeš nás pokladať za bláznov, ale vieme, čo je pre teba správne. V našom záujme je výhradne bezpečnosť budúcich lovcov."

  Chcela som odpovedať, ale vo vrecku mi zavibrovalo Blackberry. Pozrela som na meno volajúceho.

  Ajaj! Lovec lykožrútov si spomenul, že má deti.

  „Ahoj, oci," ozvala som sa do telefónu priškrteným hlasom.

  „Ahoj, Pine, ako sa my tam doma máte?"

  „Všetko v poho," zamrmlala som rýchlo. „Ako ide hon na lykožrútov?"

  Zasmial sa a v pozadí som začula hlasné pílenie. „Ide to. Snažíme sa, ale tie malé potvory, akoby sa spriahli proti nám."

  „Kedy sa vrátiš domov?" opýtala som sa váhavo. „Musím s tebou prebrať niečo veľmi dôležité. Je to otázka života a smrti."

  „Willow si našiel chlapca?" vyhŕkol nahlas. V tejto veci bol otec neoblomný. Nevedel sa vyrovnať s tým, že môj mladší brat kope za nesprávny tím. „Jasne som mu povedal, že..."

  „Upokoj sa, ocko, až také vážne to nie je," zahriakla som ho. Eric sedel ešte stále vedľa mňa a nechcela som, aby počul ockove výstupy. „Ide o niečo iné, toto sa týka mňa. Porozprávame sa, keď prídeš, dobre?"

  „Dobre, zlatko," odvetil. „Hej, chlapci! Chlapci, čo to robíte?!" vykríkol, až mi takmer odpadlo ucho.

  „Maj sa," zašepkala som, ale zrejme to nepočul, lebo nás prerušilo.

  Keď som mala všetko pobalené a nachystané, Eric ako správny džentlmen, sa ujal môjho stokilového kufra a dvoch obrovských tašiek.

  Možno by som sa mala cítiť trápne, že kvôli môjmu neskutočnému bordelu takmer padol na kopu dvdéčiek uprostred izby, ale bolo mi to šumafuk. Mala som úplne iné problémy a ešte som sa ani nerozlúčila so svojim starým životom.

  Zastala som pri komode vyrezávanej z dreva. Stála na nej fotografia v striebornom orámovaní, ktorá ukazovala celému svetu dve šťastné tváre. Hannah a moju.

  V ústach sme mali lízanky a práve sme sa smiali, keď nás odfotil môj bývalý chalan, Harry.

  Z toho pohľadu ma pichlo pri srdci.

  „Ideš?" Dnu nakukla Ericova hlava.

  Sklopila som fotografiu a vyšla na chodbu. Keď sme prechádzali okolo Willowovej izby, zaklopala som a vošla dnu.

  Bez toho, aby odtrhol pohľad od reprízy šou Barbary Waltersovej, zahlásil. „To sako nosievaš iba na dôležité stretnutia, takže buď má niekto pohreb alebo si konečne získala Nobelovu cenu za najväčšiu naivitu roka."

  Bol schúlený na svojom gauči a v ruke stískal ružový vankúšik. Veľa ľudí, ktorí sa už stretli s nejakým gayom povedia, že sú v pohode, ale o bratovi to tvrdiť určite nebudem.

  Moje znechutenie sa zhoršilo, keď som uvidela na stene plagát Justina Biebera obkresleného veľkým čiernym srdiečkom.

  Rýchlo som preletela k jeho písaciemu stolu, zobrala si svoj ružový lesk na pery a keď som odchádzala, oznámila som mu: „Doma ma nehľadaj, odchádzam do novej školy, kde ma budú učiť bojovať proti tieňom. Keď sa vráti otec, povedz mu, nech mi okamžite zavolá, dnes nás zrušilo a nechcem ho už otravovať, má veľa práce."

  „Spoľahni sa," odvetil sucho a na moju poznámku o tieňoch vôbec nereagoval.

  „No pochopíš to?" rozhorčil sa zrazu. „Vanessa Williamsová sa otvorene priznala, že používa botox.   A ja som si myslel, že ten prihlúply úsmev má už od narodenia."

  Niekedy som Willowa obdivovala. Nech sa dialo čokoľvek, vždy bol sám sebou a mal svoj vlastný svet. Chcela by som mať jeho silu zvládať každú situáciu.

  Ale keďže túto dobrú vlastnosť som ani náhodou nezdedila, dostala som sa do poriadnej šlamastiky menom Merimesa.

  Zabuchla som dvere na bratovej izbe a zobrala som Ericovi z ruky jednu svoju tašku. Vyzeral, že pod tiažou sa každú chvíľu prevalí ako domino.

  „Zmiznime odtiaľto," povedala som a zletela schodmi na prízemie.