Chronica Hungarorum (1/2)

Spisovateľ/ka: Kht | Vložené dňa: 20. novembra 2010
http://citanie.madness.sk/view-32771.php

       

                        „Hovorí sa, že v každej legende je zrnko pravdy. Neverte tomu. Vymýšľajú si to skrachovanci, ktorí chcú nejako spropagovať svoje dielo.“

                                                                                              Joe Abercrombie

 

                                               Časť I. Chronica Hungarorum

 

            Svetlo slabo prenikalo cez otvorenú okenicu do veľkej hradnej knižnice, kde usporiadane, vo veľkých drevených policiach, odpočívali stovky diel. Zhrbený muž sedel za stolom, kmital nervózne nohou a voľnou rukou si natáčal vlasy na hlave. Toto leto sa dožil tridsiatich rokov, avšak čas strávený za knihami, v dusných a studených kláštoroch si na ňom vybral nemilú daň a vyzeral o mnoho rokov staršie.

            Namáčal brko do kalamára a škrabal ním do haldy pergamenov, ktoré pred ním sedeli na stole, a spoza ktorých ho takmer nebolo vidno.

                                                                       ***

            Prešlo desať rokov od bitky pri Lipanoch. Stromy rástli, schli a umierali. Klasy sa zasievali, rašili spod tvrdej uhorskej zeme a sedliaci ich potom zožínali. Slnko sa pravidelne striedalo s mesiacom a nič nenasvedčovalo tomu, že sa naplnia apokalyptické proroctvá pápeža Martina Piateho, ktorý sa slávneho katolíckeho víťazstva nad kacírmi nedožil.

            Podľa jeho svätých slov sa svet mal skrútiť ako glóbus, utopiť v krvi kresťanov a zaniknúť spolu so všetkými hriechmi ľudstva.

            Nič také sa so svetom nestalo, avšak predsa husiti pomaly vymierali. Po Lipanoch prišiel posledný „pravý“ kališník, Ján Roháč z Dubé, ktorý sa postavil cisárovi Zikmundovi a celá kacírska zberba ihneď zase vyskočila na nohy.

            No prišiel 9. september, roku pána 1437 a udatný bojovník Boží, Ján Roháč, odvisol na pražskom námestí a s ním aj posledné zvyšky českého sna Majstra Jana Husa.

            Prvého Januára nasledujúceho roku nám zavládol nový kráľ, Albrecht Habsburský, ktorý však dlho nevydržal – slabé dva roky – a uhorskej zemi zavládlo biele orlíča z Poľska.

            Jan Jiskra, slávny Čech, ktorý zozbieral posledné zvyšky lúpežiacich husitov, za mizerný žold bojoval proti Čiernemu grófovi Hunyadimu. Jiskra, ktorý sa striasol oprát starých pánov, vstúpil do služieb Alžbety Habsburskej, vdove po Albrechtovi, hájil malého Ladislava Pohrobka. Tomuto cieľu – a smrti grófa Hunyadiho – zasvätil celý svoj život.

            Roku pána 1442 sa stal Čierny gróf legendou, ktorá zatriasla základmi svätého Kríža, keď na poliach Sibini rozprášil Turka a zahnal hordu naspäť do Malej Ázie. Vtedy sa pre neho začal zlatý vek a svet mu ležal pri nohách.

            Chápadlá moci sa rozrastali, grófovi sa narodil vytúžený syn a ubehli ďalšie dva roky... A vtedy znova padol na Kríž tieň polmesiaca...

           

                                                                       ***

            Kronikár sa zapozeral na text, ktorý práve napísal. Boleli ho vyštípané oči, v hlave mu dunelo a obrys brka mal vytlačený do prstov. Vyzrel von oknom a túžobným pohľadom si predstavil, aké by to bolo, keby vedel zastaviť slnko...

            Napadlo ho, že by si sem priniesol sviečku, ale aj tak by to nebolo k ničomu. Všetko čo napíše, stojí za figu borovú.

            Vzdychol si, na hlavu narazil zeleno modrú čiapku, schmatol rukopisy, kalamár a brko, a opustil knižnicu, na ktorú konečne padla nočná opona.

            Prešiel okolo chodieb grófa, kde ako nehybné sochy stáli jeho uhorské stráže s bojovnými dvojkrížmi na štítoch a pridal do kroku. Zasvrbela ho noha a spomenul si, že sa mu v ľavej čižme robí diera. Usúdil, že je najvyšší čas, aby si zohnal novú.

            Práve išiel okolo jedných z dverí, ktoré sa náhle otvorili a ako divá voda sa z nich vyrútil sám Čierny gróf. Ján vedel svoje, rýchlo sklonil hlavu a čakal, kým rozohnený Hunyadi neprejde okolo neho.

            Za dunením jeho topánok sa ozýval detský plač a karhavý hlas nejakej ženy. Ján napochytro nakukol do komnaty, avšak skôr ako stihol zazrieť malého Mateja; tak sa mu dvere pred nosom zabuchli.

            Prešiel cez sálu rytierov a vyšiel z hradu na nádvorie.

            „Jó estét kívánok,“ pozdravili ho chlapi pri vchode.

            „Jó estét,“ odzdravil ich Kronikár a dlhými krokmi si to nasmeroval tam, odkiaľ sa vanul ten najväčší smrad, hluk a dym. Na miesto, ktoré je skazou každej civilizácie.

            Do krčmy.

                                                                       ***     

            „Ach, Bože! Ja to nikdy nedokončím!“ zúfalý Kronikár odtisol od seba pergameny, šmaril brkom o stôl a chytil si hlavu do rúk.

            Korybut si odhryzol poriadne sústo od bielej kosti, nadžgal si do úst čierny chlieb a zmiesil to s kyslým pivom. S plnou hubou mu povedal : „Prečítaj mi, čo už máš.“

            Kronikár si pomalým pohybom ruky utrel zafŕkaný dolomán a rozložil pergamen.

                                                                       ***

            Janov zradil Benátky a za prívetivú sumu preplavil turecké vojská okolo Konštantínopolu a vylodil ich blízko pri Varne.

            Štíhla postava sa skláňala nad dubovým stolom a v svetle tancujúcej sviečky žmúrila očami na mapy pobrežia, okolitých lesov, dedín a miest. Všetky rieky boli starostlivo zakreslené, takisto aj pásma stromov, horské úžľabiny a veľké polia. Muž mal bledú, arogantnú tvár, na každom prste nastoknutý nejaký drahý kameň a hermelínový plášť pretkaný zlatými a striebornými niťami. Po boku mu zbytočne visel meč s pozlátenou rukoväťou. V stane panovalo ticho, ktoré prerušovalo pukotanie uhlíkov a drsné poryvy vetra z temnoty noci.

            Władysław III, sotva dvadsať ročný panovník, vládca Poľska, Sliezka, najvyššie knieža Litvy, cisár Horného a Dolného Uhorska, kráľ Chorvátska a Dalmácie, bol krátkozraký, chorľavý a každý to o ňom vedel. Avšak nikdy nedovolil, aby mu neprajníctvo prírody prekazilo plány. Desať rokov, ktoré presedel na neistom tróne sa triasol pod pomstychtivými pohľadmi biskupov a šľachty, ale nikdy nepripustil, aby s ním pohli čo i len o piaď. Jeho otec, Jogaila, mu prenechal jednu z najväčších ríš sveta a teraz všetko visí na vlásku. Povinnosti si na ňom vybrali veľkú daň a jeho myseľ sa málokedy podobala mysliam jeho veľkých predkov.

            Gróf Hunyadi si odkašľal a všetky oči stanu sa otočili jeho smerom.

            „Musíme sa okamžite stiahnuť. Teraz nie je čas na hrdinstvo.“

            Nálada v stane zaiskrila. Pápežský legát Cesarini, ktorý v bielo zlatých farbách Vatikánu vyzeral akosi nepríčetne; hlavne kvôli tomu, že svalmi a výškou predbehol dokonca aj obra Hunyadiho, prikývol. „Pravda. Avšak pozrite sa, ctení páni,“ ukázal na mapy „nemáme kam ustúpiť. Za chrbtom je Čierne more plné tých zradcov z Janova. Na juhu je Varnenské jazero, na severe Franginská vysočina plná stromov, preliačin a jám... A pred nami sú Turci. Sme v pasci.“

            Gróf sa zachechtal. „A vy ste tu kňaz.“

            Władysław zdvihol ruku a znova padlo na stan ticho. „Postavíme sa im. Boh stojí pri svojich a ochráni ich pred hnevom pohanov.“

            Hunyadi pregúľal očami. „Ale proti šípom, tarasniciam a rozpáleným bombardám nie!“

            Kráľ prebodol grófa pohľadom, o ktorom si myslel, že je chladný a plný autority. Avšak Hunyadi potriasol hlavou, čierne pramene hrivy mu padli do očí, ktoré sa okamžite naplnili sršiacim hnevom.

            Cesarini si vzdychol a okamžite prerušil vznikajúcu vzburu. „A čo keby sme postavili wagenburg? Zrazíme vozy k sebe, zbijeme im kolesá klincami a postavíme sa im ako husiti. Čo vy na to?“

                                                                       ***

            „No počkaj,“ prerušil ho Korybut „akosi si neviem spomenúť, že by gróf takto gánil na Władysława. Však ten by ho hneď nechal spráskať bičom. A čo je to s tými strašnými opismi okolo toho kráľovského sráča?! Veď ten tam vrieskal ako zmyslov zbavený!“

            Ján pokrútil hlavou a rozhodil rukami. „Korybut! Musíš pochopiť, že niekedy história potrebuje ustúpiť umeniu, ak chcem vytvoriť nejaký skvost!“

            Poliak si odgrgol a zasmial sa. „Že skvost! No hovno, prosím ťa, kto už len bude čítať tie tvoje čmáranice?“

            „Dante Alighieri napísal dielo, ktoré nemalo nič s históriou a teraz ho ľudia uctievajú ako otca epiky!“

            Korybut nadvihol obočie. „Aký Dante?“

            Ján zaskučal a tresol päsťou po stole. „S tebou je to neskutočné. Čítal si vôbec niekedy niečo?“

            Poliakovi zacvakal nad okom nerv a pokrútil hlavou.

            „Kriste! A vieš vôbec čítať?!“

            Korybut ho spráskal pohľadom svojich modrých očí spoza červeného rypáku. „Radšej pokračuj, Janko.“

                                                                       ***

            Grófov hromový hlas spláchol zadumané pohľady z tvárí veliteľov. „Nebudeme sa schovávať za vozy ako nejaká banda kacírov. Vy!,“ pichol prstom na Cesariniho, „ste ten posledný, kto by mal takéto niečo navrhovať!“

            Nálada v stane vybuchla a rozhovorili sa všetci - Česi, Chorváti, jeden Nemec a aj Bosniaci sa ihneď pridali na stranu pápežskému legátovi a Hunyadi venoval kráľovi jeden veľmi dlhý, upriamený pohľad.

            Znova sa do vzduchu zdvihla cisárova ruka, avšak bol to jeden z robustných Huňadyho chlapov, kto vrazil plátovou rukavicou do hrany štítu a zavrčal, aby všetci stíchli. Velitelia v prekvapení zavreli ústa a prešpikovali grófa pobúrenými pohľadmi.

                                                                       ***

            „Prečo zase ja?“ zrúkol pobúrene Korybut.

            Kronikár sa zasmial a rukami ukázal okolo seba. „Pretože iný drzý chlap, ktorý sa nevie chovať, tu nikde nie je!“

            Korybut sa rozosmial a takmer prevrhol pohár s pivom.

            „Somár! Skoro si to celé polial tou brečkou!“

            „Veď sa hneď nečerti, Janko. Len čítaj.“

                                                                       ***

            Ticho konečne dovolilo Władysławovi prehovoriť. „Gróf Hunyadi, takže vy tvrdíte, že bude lepšie vzdať sa defenzívneho plánu? Sám ste predsa tvrdili, že sú v prevahe a mali by sme ustúpiť.“

            Všetky oči švihli na čiernovlasého obra. Celý stan okrem jedného sa postavil okamžite proti grófovi. Nik ho nemal v láske, pretože podľa nich bol krutý, neľudský a Božej moci sa vysmieval. Pravda bola však taká, že mu všetci závideli a vedeli, že nikdy nebudú takí dôležití ako on.

            Hunyadimu zasvietili tmavé oči, prešiel si prstami po mastných fúzoch a premeral si prítomných. Nová stratégia mu zaiskrila v mysli. „Uniknúť je nemožné, vzdať sa je nemysliteľné. Bojujme statočne a posväťme tak svoje zbrane.“

            Mŕtvoly zo záhrobia majú lepší výraz na tváry, než teraz velitelia kresťanskej armády. Władysław III sa zlovestne usmial a zarazil päsť. Kríž sa mu na hrudi zaleskol a kráľ sa vystrel. Hunyadi sa v duchu usmial, pretože jeho hazard bol úspešný – už vie, ako na kráľa.

            „V poriadku, páni, rozdelíte si koruhvy a vytvoríte pravé krídlo. Tu,“ ukázal na mapu „medzi stredom a Franginskou vysočinou. A vy, gróf, ľavé krídlo. Spravíme to takto...“

            Ohne blčali, víchor plieskal vlajkami, groteskné tiene tancovali na vyšívaných stanoch uhorskej armády a hlavy kresťanského sveta na východe sa radili. Skôr ako mesiac dosiahol najvyššie miesto na nočnej klenbe, plán vznikol.

                                                                       ***

            „Tak, po prvé, ľavému krídlu nevelil Hunyadi, ale starý Mišo Szilágyi a po druhé, vynechal si tú trápnu situáciu, keď sa dohodli, že nakoniec wagenburg teda použijú,“ poukázal Korybut.

            „Pozri sa, píšem to hlavne, aby som pomohol grófovi v jeho... neveľmi populárnej situácii. A navyše Szilágyiho nikto nepozná, tak neotravuj.“

            „Toto je skutočne nehorázne... Nemôžeš si vymýšľať somariny o Varne!“

            Ján si ho nevšímal a čítal ďalej. V hradnej krčme sa rozozvučala tichá hudba, niekto pribuchol dvere a ožrani natiahli zvedavo uši.

                                                                       ***

            Ranné zore oblizli pole, Čierny obor vyšiel zo svojho stanu a z malého kopčeka si prezrel krajinu pred sebou. Každá čiastočka zamrznutého srieňa žiarila ako zo zlata a odrážala slnečné lúče, ktoré striekali na všetky strany. Hunyadiho obostrela chvejivá atmosféra, v ktorej cítil pokoj, harmóniu a uspokojenie. Zavrel oči, ignoroval všetko to ranné mumlanie, ktoré kazilo jeho chvíľu, a vdýchol svieži vzduch. Pľúca mu naplnila radosť, túžba a hrdosť.

            Zaznel dlhý, ťahavý roh a mračno prosebných hlasov vzlietlo k nebesiam, kde sa splietlo so zlatistými lúčmi a preletelo ponad tábor kresťanov. Gróf otvoril oči.

            Obrovský šík Turkov padol v diaľke na kolená a obrátil svoje srdcia k Alahovi. Kresťanský škrek sa s nimi nedal porovnávať – bolo to ako spev otčenáša v kostole a rev ožranov, ktorí sa vracajú z krčmy domov.

            Pokrútil hlavou a podišiel k jednému zo svojich pobočníkov. „Zoskupte mužstvo. Tam,“ prst preťal vzduch „utvorte líniu.“

            „Rozumiem, gróf!“

            Vojak odišiel vykonať rozkazy.

                                                                       ***

            „Aký vojak, doboha?! Veď to som bol ja, ty smrad!“ okríkol Kronikára Korybut.

            Panstvo, ktoré sa zhromaždilo okolo ich stola niečo zamručalo a povzbudili Jána, aby pokračoval. Ten zdvihol plecia a nabral dych.

                                                                       ***

             Sultán Murad II. začal primerane usrkávať svoju rannú kávu a nezáživne švihol rukou. Rumelský sipáhiovia zaujali postavenie na pravom krídle, oproti zástave grófa Hunyadiho. Stred posilnil svojimi najlepšími janičiarmi, ktorí sa schovali poza drevené koly. A na ľavé krídlo rozmiestnil akinciov, ľahkú kavalériu, ktorá keď sa kresťania rozutekajú, bude ich jedného po druhom stínať a zakopávať ich neveriacke hlavy do zeme.

            Sultánova ruka s kávou sa zastavila na pol ceste medzi stolíkom a ústami, keď mu oči zasvietili a nová myšlienka mu vtrhla do hlavy. Pozrel sa doľava na Frangínsku vysočinu a chvíľu si ju premeriaval. Nakoniec sa zákerne usmial a priložil si šálku k perám.

                                                                       ***

            Kráľ Władysław III čakal na bielom žrebcovi uprostred svojej malej armády. Okrem pár rytierov, ktorí s ním pricválali z Poľska a Hunyadiho valaskej kavalérie boli všetko chudobní sedliaci, ktorým páni nastrkali do rúk zbrane a na hlavy narazili helmy.

            Kôň za ním zaerdžal a za ťažkého dupotu podišiel k nemu gróf Hunyadi. Nohy a ruky mu chránila plátová zbroj, avšak na trup si pancier odmietol dať a pod zlato červenou tunikou s veľkým krížom mu cinkala krúžkovaná košeľa. Čierne vlasy mal zopnuté striebornou šatkou a hlavu mu chránila nemecká prilba s otvoreným chráničom tváre.

            „Vyzeráte ako Nemec,“ poznamenal nezáživne bledý kráľ.

            „A vy zase ako samotný archanjel Michal.“

            Władysław sa v kútikoch svojich úst usmial a vôbec si neuvedomil, že Hunyadiho poznámka bola presiaknutá iróniou.

            „Začneme nie?“ prehodil šťastne kráľ.

            Hunyadi uprel svoj zamračený pohľad niekam do diaľky, kde ponad preschnutú zem vyrážali oblaky prachu a popod fúzy si zašomral : „Turci nás predbehli.“

                                                                       ***

            „No počkaj, prečo si zase vynechal tie ranné modlitby, to ako si sa hádal s kuchárom o pár cibúľ, grófovu buzeráciu a hlavne ďalší Władysławov trápny príhovor?“

            Chlapi okolo stola sa rozrehotali a jeden aj buchol priateľsky Korybuta po chrbte.

            Kronikár sa kyslo usmial „Presne preto.“

                                                                       ***

            Na úplnom kraji planiny, tam, kde sa začínala vysočina, výmole robili už diery do trávnatej zeme a prvé korene stromov krivo vyliezali na svetlo, zdvíhalo sa búrlivé mračno.

            Władysławovi vyschlo v hrdle, ruka mu stvrdla. „Útočia na nás.“

            Hunyadimu sa zrýchlil dych. Jediné na čo čakal bol pokyn. Jednoduchý, ľahký a predsa dôležitý pokyn.

            Kopytá začali dunieť, ozvena sa odrážala od stále kľačiacich kresťanov a vietor ju hnal až k moru.

            Hunyadi zovrel rukoväť schiavony, až mu zaprašťali kĺby.

            Turkov stále delil od ich postavenia hodný kus cesty, avšak každým úderom srdca boli ich obnažené čepele bližšie.

            Gróf behal očami medzi nimi a kráľom. Ten načisto stuhol.

            „Čert, aby to bral!,“ zhúkol Čierny obor, schiavona mu sama vyskočila do ruky a nemilosrdným kopnutím koňa do slabín vytryskol vpred.

            Władysław III. zostal na mieste ohromený prevahou nepriateľa. Turecké vojsko sa roztiahlo po celom horizonte.

                                                                       ***

            „No, čo je zase?“ osopil sa Ján na Korybuta, keď mu v očiach videl ďalšiu nespokojnosť.

            Poliak pokýval hlavou, vzdychol si a naklonil sa ponad stôl. „Počul si niekedy pána grófa rozprávať v tom tvojom divnom horno – uhorskom nárečí? A o Władysławovi ani nehovorím. Už sa nepamätáš, aký to bol chaos, keď sa tí dvaja chceli na niečom dohodnúť? Prenasledovalo ich stádo tlmočníkov! Už dosť, že ja som sa za desať rokov naučil ten tvoj poondiaty český dialekt alebo čo to je...“

            Ján zagánil na Korybuta a pevne stisol zuby. „To nie je žiadny český dialekt.“

            Korybut pichol prstom do pergamenov, ktoré boli naukladané pred Kronikárom. „A vlastne vôbec nechápem, prečo to v tom nárečí celé píšeš! To si tú vec už vonkoncom nikto neprečíta!“

            Jeho priateľ s neistým pohľadom požmolil okraj. „Na tom niečo bude. Asi to nakoniec prepíšem celé v latinčine.“

            V hradnej krčme stíchol rozhovor a jemná hudba zaplavila všetky kúty. „No tak, bratku, neondi sa a čítaj.“

            „Chceš to teda počuť celé?“

            Korybutovi zasvietili oči. „Jasné! Ale najprv si dám ešte pivo!“

            Ján pokrútil hlavou.

                                                                       ***

            A v tom sa ozvali rohy aj z druhej strany. Hunyadi zaklial tak, že aj duchom neprítomným kráľom myklo. Ľavé krídlo bolo k nemu oveľa bližšie, avšak strana, na ktorú sa práve rútila turecká jazda, bola stále rozhádzaná.

            Čierny obor sa rozhodoval dvoma údermi srdca. Vedel, že výsledok bitky záleží na tom, ktorým smerom sa vydá. Na pole oproti jazde vybehol robustný Cesarini, rozpažil ruky a začal Uhrov skopávať do roztraseného šíku. Chlapov povzbudila pevná ruka pápeženca a svižne sa postavili do radu a pravé krídlo sa zmenilo na hradbu plnú oštepov.

            Toto všetko sa stalo takmer okamžite a Hunyadi tomu už nevenoval pozornosť.

            „Do radu, banda lenivá!“ zrúkol a zamával schiavonou nad hlavou. Turecké tváre na nich už pozerali z blízka, vrieskali tou svojou odpornou rečou a naberali rýchlosť. Spod nôh im vyletúvali chumáče prachu a fŕkal štrk. A Čierny gróf v tom momente vedel, že ľavé krídlo sa nestihne sformovať.

            Ucítil jemný záchvev vánku za krkom a okamžite trhol hlavou do strany. Strela ho poškrabala na zátylku a rozfúkla mu čierne vlasy.

            Vystrel sa v strmeňoch, aby všetci videli na jeho hrudi Svätý Kríž a z plných pľúc skríkol : „Bite Turka!“

            Ostal mu iba jeden jediný zúfalý plán. Nemyslel. Plesol talianskou zbraňou koňa po zadku, pevne zovrel ľavou rukou liace a vydýchol, keď ním kôň trhol. Tryskom vyrazil naproti škľabiacim sa tváram Turkov, ktoré ihneď zmizli v rozmazanej šmuhe. V ušiach mu drnčali tetivy, vrešťali bojovníci, drúzgala ťažká zbroj a búchali handkanóny, tarasnice a hákovnice.

            Za grófom šialene zaerdžali kone, z hrdiel Uhrov vyrazil krvilačný ryk a strašný rachot prečesal zvuky bitky. Nemohol sa obzrieť. Vedel, že to sa pravé krídlo zrazilo s nepriateľom.

            Nečakal na nikoho, bol predsa Čiernym grófom Uhroska, postrachom polmesiaca a ani nepohol brvou – jeho tvár zostala úplne kamenná – keď sa jeho majestátny kôň zrazil s prvým moslimom.

                                                                       ***

            Spoza hustej peny na neho lenivo žmurkli Korybutove ironické oči.

            Ján sa usmial a pokýval hlavou. „Dobre, je to trochu... až príliš epické – to uznávam.“

            Korybut si odfrkol. „Trocha epické?! Veď je to výmysel na výmysle!“

                                                                       ***

            Władysław III. sledoval očami hmýriace sa šíky. Obe krídla sa chvalabohu udržali. Na pravom Cesarini takmer rozdrvil tureckú jazdu oštepmi kresťanov a na druhej strane Čierny gróf rozryl líniu neveriacich tvrdou silou.

            Mladý kráľ obrátil oči na stred tureckej armády a veľký stan, v ktorom sídlil sultán. Pred ním, v dvojrade, bola nastúpená jeho železná stráž. A pred nimi čakali ešte janičiari na pánov rozkaz. Władysław mal slabý zrak, a tak nevidel, keď sultán šmaril rukou a janičiari sa dali do pochodu.

                                                                       ***

            „Zase tam píšeš, akoby bol slepý jak krt,“ vzdychol si Korybut.

            Chlapi okolo stola sa zasmiali a Ján s nimi. „A nebol?“

                                                                       ***

            „Do nich, bratia! Prenasledujte ich! Bite ich do jedného! V mene Krista!!“ reval Cesarini a mával rukami. Nemal na sebe žiadnu zbroj, pretože nebol vojak, ale aj napriek tomu sa držal priamo v bitke a nedával na seba pozor. Jeho rozohnený hlas bol chlebom Uhorskej nenávisti, ktorá si tlačila cestu k víťazstvu. Turecká jazda sa poroztrhávala na kusy, a akoby sám Archanjel Michal praskol bičom, dala sa na strmhlavý útek.

            Pravé krídlo rozovrelo pevný šík a bez akejkoľvek disciplíny sa vyrútilo za prchajúcim nepriateľom. Ústa sultána Murada II. sa roztiahli do nepekného úsmevu.

                                                                       ***

            Hunyadi vyviedol koňa z vravy. Zviera obstúpilo raneného Uhra a začalo si tlačiť cestu von. Niečo vrzlo, puklo a zašpliechalo. Hunyadi chytro sklopil oči a usmial sa, keď si všimol, že jeho tátoš prišliapol hlavu plaziaceho sa moslima.

            „Nie!“ zhrozil sa, keď sa jeho oči dostali k vysočine. Ihneď začal hulákať a mávať mečom na kráľa, ktorý sa však vôbec nepohol a pozeral sa úplne iným smerom. Prenasledujúci Uhrovia si ničoho nevšimli. Kráľ nereagoval. Hunyadimu po prvý krát zovrel srdce strach.

            „Nie! Vráťte sa! Naspäť!“ Samozrejme, nikto ho nepočul. Turecká jazda, ktorá prchala, sa odrazu pozvoľna otočila, zoradila a zaútočila na prekvapených kresťanov. Tí si toho nevšímali, pretože jediné, čomu práve venovali pozornosť, boli janičiari rútiaci sa na nich zo svojich úkrytov z vysočiny.

            A sultán Murad II. takmer vyskočil od radosti.

Spisovateľov komentár k príspevku

prvá polovica prvej časti jednej dlhšej práce, priame pokračovanie (no o tých desať rokov neskôr) Zvykov Slovanov


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Yao(nee)
10 bodov - odporúčam
:D Ale aj tak momentálne vedie tvoj najnovší počin... asi to bude tým, že si si vybral skvelý žáner ;)  
Spisovateľ/AutorYao(nee) Pridané dňa9. decembra 2010 22:41:41
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8