Sme

Žijeme na dedinách. Pijeme v krčme, nakupujeme v ,,Zmiešanom tovare,, , čakáme na poštárku s dôchodkom. Patríme k akémusi hrdému národu. Volíme za seba bravčových zástupcov s veľkým heslom pod plešinou. Platíme za televízor, aby sme sa na nich mohli dívať. Na zajtra a až do konca týždňa hlásia slnečno. Zasadíme niečo. Alebo nie, neoplatí sa. Zradili sme pôdu aj slnko aj zdravý rozum aj ruky.

Na lavičke sedí dedo. Môj alebo tvoj. Vráskavý symbol plynúceho času. Zostarol a ani nevie kedy. To, čo mu zo starého nemoderného života zostalo mu rozbijeme modernou zbíjačkou. Jeho láska je už mŕtva a iných žien na svete niet. Nerozumie ničomu. Rozpráva nárečím a je jeden z posledných, ktorí za tento národ naozaj bojoval. Eurodecká nerozumejú ani tomu, že treba pozdraviť. Niekto ich pripravil o detstvo v sene. Netušia, že ozajstná hra sa nenapaľuje ale žije. Netušia že bociany sa kedysi na návrat tešili oveľa viac.

Autobusmi sa odvážame do ešte väčších dier. Okresných. Šofér je sochou zodpovedného zamestnanca a starostlivej hlavy rodiny. Platíme mu za lístok ako prievozníkovi Cháronovi. Koľko si zapýta. Každý rok viac. Dva, tri životy s rukou na radiacej páke a vie svoj osud naspamäť. Na druhej strane mŕtvej rieky je mesto. Je mi jedno či ho mám rád. Dá sa v ňom opiť a vyzdvyhnúť akciový telefón. Polámať ruky zlodejom nesmieš. Za rohom sú policajti. Všade len bohabojní občania. Tučné ovce v mäsiarovom chráme. Niet za čo bojovať, niet nápisov s myšliekou. Po červených neprišli žiadne lepšie.

Plagáty o týraných zvieratách, dedinských diskotékach a plastových oknách na staničných stlpoch. Podstatné fakty sú odtrhnuté. Na mesto sa dá zvyknúť. Väčšina z nás musí. Mladí čerství karieristi si po známosti vysedávajú miestečká na dôležitých stoličkách. Majú názor, peniaze a bojím sa že časom získajú aj moc. V dynamicky sa rozvíjajúcom niečom. Lacné kurvy stoja s cenovkou a syfilisom. Mladí čuráčikovia o nich rozprávajú ako skúsení muži. Drahé bohyňe sa skrývajú za oponou kresťanskej výchovy. Vyliezajú len tajne, pod pseudonymom a vždy len za najlepšiu cenu. Po daždi necítiť nadšenie ani nádej. Pivo stojí toľko koľko si kto vymyslí.

Nikto neprotestuje. Psy žerú granule. S vitamími a minerálmy. Akciové. Ludia sa žeru navzájom. Dôležité ženy potrebujú automatickú prevodovku a o trochu chudobnejšiu kamarátku na hlúpe reči. Pod popraskaným chodníkom leží história konských záprahov z múkou z mlyna.

Nič neutečie, všetko je strašne blízko. Všade okolo nás. Nepoznám pre nič z toho meno. Vyzerá to ako zápas o prežitie a nie zápas o život. Polievka bez mäsa ktorú treba dojesť. Kto chce može si vychovať dieťa. Jedno, dve, koľko chce. Otlkať ich ako píšťalky , keď budú robiť tie isté chyby ako tatko a unavená mama. Narobiť nových občanov, vysvetliť im ako sa žije. Cigána sa nedotkni. Nešliap, nelám. Bud tolerantný.

Možno už tohto roku bude mesto v prvej lige. Platíme, fandíme, povzbudzujeme. Aktivne. Na stojáka. Z plastu. Nie su to len domy a ulice a obchody a úrady. Je to pečať na duši. Zomrieš pravdepodobne tu. V okruhu pár kilometrov. V okrese.

Kedysi na to srali havrany. Odleteli a jesenný večer prichádza potichu. V zime potrebujeme veľa antén a veľa káblov aby sme sa zmestili do životného štandardu. Na jar v študentských láskach kvitne romantika a análny sex. V lete to nevyzerá až tak zle. Motorkár má v sebe miazgu.

Nie su lepšie mestá. V každom je jedna tvár do ktorej sa zaľubiš a nikdy nezistíš jej meno. V každom sa točí ten istý svet. On nerozumie mne a ja jemu.