O nevyhnutnosti ocitnutia sa lampiónov v krčme

Dnešná mladá generácia to naozaj nemá ľahké. Myslím, že ťažšie ako za mojich mladých čias. Mnohí  so mnou asi nebudú súhlasiť, veď dnes majú mladí všetko, nič nie je nedostupné, majú možnosti a majú aj slobodu ich využiť. A práve preto to majú ťažké. Musia sa s tou slobodou nejako rozumne vysporiadať. 

Za našich mladých čias boli naše možnosti jasné. Všetko bolo dané závermi aktuálneho zjazdu komunistickej strany, ktoré boli podobné ako závery predchádzajúceho zjazdu komunistickej strany aj toho nadchádzajúceho.  Bolo možné sa s tým stotožniť, bolo možné sa navonok prispôsobiť a myslieť si pritom svoje a bolo možné otvorene nesúhlasiť. A od toho záviselo, kam to kto dotiahol, čo dosiahol, a samozrejme za akú cenu. Dalo sa študovať - pokiaľ ste boli členom zväzáckej organizácie a tvárili sa, že to členstvo myslíte vážne. Bola to organizácia, ktorá socialisticky zväzovala mládež, bola dokonale horizontálne aj vertikálne štrukturovaná a organizovaná, vybavená nekonečným množstvom funkcií predsedov, podpredsedov, tajomníkov a referentov pre všetko možné na všetkých možných úrovniach. Tých, ktorí sa ujímali funkcií s nadšením a zanietením (teda tých, čo sa stotožnili buď naozaj alebo pre kariéru) nebolo až tak veľa a tým ostatným sa z pochopiteľných dôvodov do toho nechcelo. Zvyčajne k tomu boli donútení kolektívom niektorí dobromyseľní a obetaví jedinci. A niekedy sa na to podujali vynaliezavejšie a tvorivejšie povahy.

Tak to bolo aj u nás na strednej a vysokej škole. V rámci socialisticky poviazanej mládežníckej organizácie sme robili všetko možné, väčšinou to, čo nás bavilo a čo sme robiť chceli, pretože naši vynaliezaví funkcionári dokázali na vyššej úrovni, kde sme skladali účty,  budiť zdanie, že všetky naše aktivity sú v súlade s menovanými závermi aktuálneho zjazdu. Záverom aktuálneho zjazdu málokto rozumel (aj na tých vyšších úrovniach), takže pri troche šikovnosti sa to darilo.

Napríklad taký lampiónový sprievod pri príležitosti výročia veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ktorá sa udiala v novembri 1917. Nebudem vysvetľovať prečo októbrová a prečo v novembri, pravdu povediac už si ani nepamätám, či sme tie lampiónové sprievody absolvovali v októbri alebo v novembri. Podstatné je, že pri prvom výraznejšom pohybe sprievodu sme nenápadne zmenili smer do niektorej priľahlej krčmy, ktorá už bola pripravená na klientelu ozbrojenú lampiónmi. No a tam sme potom podrobne rozanalyzovali večne živý odkaz predmetnej revolúcie aj aktuálne otázky čoraz rozvinutejšieho socializmu. „Zahodíme lampióny a najdem hospodu...“, tak nejako spieva Robert Křesťan a skupina Poutníci v jednej piesni.... Zrejme to tiež zažili.

V časoch mojej mladosti sme si to veľmi neuvedomovali, až dnes nám to dochádza - navonok sme nemali veľa možností, o to väčší priestor to však vytváralo pre fantáziu, tvorivosť, vlastný vnútorný svet a ideály. Vedeli sme, že kdesi mimo nášho sveta je aj niečo iné, na čo stojí za to čakať alebo o to usilovať. Až neskôr, keď sme sa k tomu konečne dostali a keď ten iný svet nám prestal byť nedostupný, pochopili sme, že nie všetko to iné za to naozaj stojí. Asi to tak ale muselo byť.

Dnešná mládež sa musí vysporiadať s tým, že žiadne závery žiadneho zjazdu jej neurčujú, čo je správne a proti čomu si treba nájsť vlastnú cestu životom. Svet sa otvoril, padli hranice svetonázorové aj politické. Samozrejme iné zasa vznikli. Tam kdesi vo veľkom svete však už nie je nič, na čo by nemohli siahnuť a skúsiť to dosiahnuť. A na domácej scéne vládne absolútny chaos (niektorí tomu idylicky hovoria pluralita). Chaos (idylicky pluralita) v názoroch, v hodnotách, v prioritách. Zákony platia aj neplatia, ako kedy, ako pre koho, a všeobecne platné nepísané pravidlá morálky a etiky už prestali byť všeobecne platné. A uprostred toho stojí mladý človek, ktorý sa má slobodne rozhodnúť, čo podniknúť so svojím životom. Nezávidím mu. Niektorí to nezvládnu a vyberú si tú najhoršiu verziu života. A tým nemyslím len stratené existencie v osídlach rôznych závislostí, ale napríklad aj mladých úspešných „finančných žralokov“, ktorí sú príliš mladí a príliš úspešní na to, aby ešte niekedy mohli žiť takým normálnym ľudským životom plným drobných radostí a starostí bez ochranky či kamier v pätách.

Ja verím, že moje deti tú slobodu zvládnu, prežijú zmysluplný život a  svoj balík snov a ideálov posunú aj svojim potomkom.  Samozrejme za predpokladu, že to dovtedy ľudstvo fatálne nepreženie s víťazstvom nad prírodou, neprídu mimozemšťania, meteorit alebo nejaký iný koniec sveta, pred ktorým nás už nezachráni ani americký prezident, dokonca ani ten v podaní Harrisona Forda.

Venujem svojim dcéram, ktoré majú najvyšší čas slobodne a pritom zodpovedne naložiť so svojou slobodou a začať pracovať na svojej budúcnosti. Syn má ešte čas. Ten je zatiaľ slobodný úplne iným spôsobom.