Dievča so znamením kapitola 15.

15.kapitola

Ešte tam chvíľu sedela a premýšľala, kam asi mohol ísť. Nakoniec však na nič neprišla. A keďže Jenet listovala v ďalšom časopise a zrejme potom sa pustí do tej knihy, čo leží na stolíku pred ňou, nemala dôvod tam zostávať.

Postavila sa a vzápätí sa jej zatočila hlava. Padla na zem ako hnilá hruška. Ešte že stôl bol v bezpečnej vzdialenosti.

„Cailleach!" vystrašene zavolala Jenet jej meno. Odhodila časopis a vyštartovala k nej. Otočila ju tvárou nahor a jemne ju fackala. „Cailleach, Cailleach, no tak preber sa," volala na ňu.

Dievča ju takmer nevnímalo. Cítila ako opúšťa svoje  telo. Cítila ho na inom mieste. Pentagram zažiaril a okamžite zhasol.

Nevedela otvoriť oči, nevedela prinútiť žiadnu časť svojho tela pohnúť sa.

„Ale Cailleach, pozbieraj sa," prosila ju Jenet a strach v jej hlase bol nezameniteľný. Bála sa o ňu. Z ničoho nič bolo to dievča na zemi. Čo jej môže byť? Nevyzerala nejako zle. „Chytila" niečo v nemocnici?

„Som doma," ozval sa Brianov hlas od chodby.

„Brian pod rýchlo sem!" zavolala ho a súrnosť v jej hlase nemohol prehliadnuť. Zľakol sa a obutý utekal do obývačky. Prv nikoho nevidel, keď však prišiel bližšie uvidel ako sa jeho mama skláňa nad nehybným telom bielovlásky.

„Čo sa stalo?" vystrašene sa spýtal. Preskočil sedačku, odsunul stôl a zohol sa ku Cailleach. „Mami ustúp," požiadal ju. Ruky si dal pod Cailleachyne kolená a chrbát a zdvihol ju do svojho náručia. Bola úplne ľahká. Akoby to bol len obal a nič v ňom. Prešiel na chodbu, vyšiel hore schodmi až na koniec chodby. V jej izbe ju položil na posteľ.

„Cailleach, zobuď sa." Keď sa ani len nepohla skúsil inú metódu. Pobozkal ju. Nežne sa dotkol jej pier, no ani to nepomohlo. Stále tam ležala. Ale hruď sa jej pravidelne zdvíhala a klesala.

****************

Pomaly som otvorila oči. Naokolo bola len bielo-mliečna para. A ja som mala na sebe svoje oblečenie bohyne. Obzerala som sa a snažila zistiť, kde som. Obyčajný človek by si položil otázku či zomrel. Lenže ja nemôžem zomrieť. Takže snívam alebo som na nejakom cudzom mieste?

„Vzduch privolávam ťa. Odnes túto hmlu a odhaľ mi miesto, na ktorom som."

O chvíľu sa všetko stratilo a všetko objavilo. Predo mnou sa črtal veľký amfiteáter. No nie z kameňa, ale z mramoru. Biely mramor a na ňom mäkké vankúšiky. Na podaktorých sedelo už zo pár bohov. Naokolo to vyzeralo ako v nebi, ale to boli len špeciálne efekty, o ktoré sa postaralo zopár bohov.

Kráčala som dolu po schodoch na svoje miesto. Mám ho  presne vyhradené. Bola som tu síce iba raz, ale všetko si pamätám. Druhý rad, ktorý patril bohom života a smrti. Prvý patril prvotným bohom a bohyniam. Postupne potom išli bohovia lásky, úspechu, krásy, múdrosti, svetla, zeme a mnohých ďalších darov ľudí. Áno, to ľudia nám dali všetko, čo máme. Bez nich by sme neexistovali.

„Ahoj Cariddwen," pozdravila som svoje dvojča. Hneď vedľa nej bol Boh (chudák, ľudia mu nedali meno, stále je z toho frustrovaný), potom tam bola Arianrhod (bohyňa smrti a znovuzrodenia a ďalšia moja sestra), Sekhmet, Hádes, Baba Jaga, Ereškigal a další, ktorý sa venovali tomuto „remeslu". V úplne poslednom rade som zahliadla Lilith a rad nado mnou sedela Lalita .

„Ahoj sestrička," odzdravila ma s úškľabkom na tvári Cariddwen.

O chvíľku pred všetkých predstúpil Zeus, Innana (sumerská, prvoná bohyňa), Allat (mezopotámska, bohyňa zeme), Diana (mesačná  bohyňa Ríma) a Ra(egyptský boh života a slnka).

„Bohovia," oslovil nás Zeus...

„Cailleach, Cailleach..." niekto volal moje meno, no bolo to veľmi vzdialené a nevenovala som tomu pozornosť.

„Zišli sme sa tu, aby sme u ľudí znova vzbudil vieru v nás. Už mnoho storočí ich viera klesá a naše schopnosti sa stávajú nepodstatnými, naše mená neznámymi a náš význam nepotrebný. Ja hovorím zastavme to!" zvolal poslednú vetu zvučným hlasom Zeus.

Podaktorý hlasno súhlasili a ozývali sa pokriky typu - presne, áno, správne. Len som sa obzerala. Prv som pozrela na Lilith, ktorá nič nehovorila iba ticho pozorovala. Ona je tiež z tých bohýň, ktorú už takmer nikto nepozná. Potom na Lalitu, ktorá hlasno volala slovo správne. A napokon na Cariddwen, ktorá sa len sprosto škerila.  A ja...ja vlastne tiež patrím medzi bohyne, na ktoré ľudia zabúdajú. Ľudia naozaj veľa vecí zabudli.

„Áno, presne tak!" pripojila som sa k davu.

„Cailleach," znova raz niekto povedal moje meno, no nebol to nikto z prítomných. Ten hlas bol až príliš vzdialený a nepodstatný.

„Ukážme im, že vieme ničiť, ale aj pomáhať. Že to my im neustále pomáhame v ich ťažkostiach!" ozvala sa Innana. Znovu sme všetci súhlasili.

„Keď príde ten správny čas začneme. Zmeníme svet podľa seba. Tak aby sme v ňom mali svoje miesto!" ozval sa Ra v egypštine, no rozumeli sme mu - sme bohovia.

*********

Snem sa rozpustil a bielovláska sa vracala do reality. Mramorový amfiteáter zmizol.

„Cailleach," volal jej meno Brian.

Pomaly otvorila oči a uvidela ako sa na ňu usmieva.

„Znovu zlá koncentrácia pri spájaní so živlami?" spýtal sa jej šeptom. Iba pokrútila hlavou. Bolo stretnutie bohov skutočné? Naozaj sa spoja a pretvoria svet?

„Ako dlho som bola mimo?" spýtala sa snažila sa sadnúť si. Oprela sa len o lakte, lebo na viac sa nezmohla.

 „Tak pár minút," odpovedal jej. Vlastne jej to v rozhodovaní o tom, čo videla, nepomôže. Stále to mohol byť iba sen.

„Musím si spomenúť ako to bolo naposledy," pomyslela si. Vtedy tiež odpadla a našla sa na zemi. Čas v tomto nehrá rolu. Jediné, čo jej zostáva je čakať. Ako povedal Ra, keď príde čas pretvoria svet, aby v ňom mali svoje miesto.