Koláč

Cítim sa ako koláč. Ktorý už nikto nechcel. Zostal sám v prázdnej cukrárni, vyschnutý, starý, akoby bez tvaru.  Nepovšimnutý. Sedím tu v tejto kaviarni. Nikto na mňa ani okom nezakopne. Všetci majú vlastné starosti. Ako ten pán v bielom obleku, ktorý sedí oproti mne a číta noviny. Alebo sa tak prinajmenšom tvári. Nemá žiadny výraz tváre, podobne ako ostatní ľudia, nevšímajúci si okolie. Podobne ako ja. Vytiahnem zrkadielko a pomaličky nazriem. Viem. Viem to. Nemala som to robiť. Nie teraz a nie tak náhle. Uvidela som svoj odraz. Pri pohľade som skamenela. Opäť to isté. Smutné ovisnuté pery s kilom červenkastého rúžu, na ňom jemne nanesené ďalšie kilo lesku. To čo sa malo zakryť sa ešte viac zvýraznilo.  Starecký úsmev je najkrajší bez mejkapu, bez ničoho, čo by ešte viac zvýrazňovalo jeho beznádejnosť. A tie oči. Na okamih som v nich zazrela záblesk iskry...počkať...nie. To bol záblesk od vedľajšieho stola, kde sa práve fotil párik mladých zaľúbených ľudí. Ach, tá láska. Kde si? Stratila si sa v mory zabudnutia. Neviem ako voňajú bozky... ani objatia. Všetko to zmizlo v zemi   s mojim druhým manželom. Áno, druhým. Je pravda, že som vždy bola kus. Kus veľkého, farebného, ovocného čokoládou poliateho koláča s čerešničkou navrchu. No a môj prvý manžel to vedel. Prijal ma aj s mojim ročným dieťaťom, ktoré som mala s mužom...ach nie. Netreba to tu rozvádzať proste som ho mala a dosť. Klapka. Zmeňme scénu. Áno, môj prvý manžel. Moja prvá skutočná láska. Tie prechádzky v záhrade v našej nádhernej spoločnej záhrade, tie jablká a slivky. Večery pri sviečkach a nočné zábavy. Zničila to vojna. Ukradla nám lásku, zničila naše putá pretrhla sľub večnosti, zmarila pokusy mať ďalšie dieťa. Opäť som zostala sama. S dcérkou, ktorá nemala otca. Táto vráska...presne táto...to je ona. Nad perami. Vnučka sa ma stále pýta, prečo máš babička krížik nad perami. Zlatíčko, to je ťažké vysvetliť. Tie pery už nikto nebozkával tak ako môj prvý manžel. To je vráska za neho. Vráska na čele...tie vrásky rokmi pretkávané to sú vrásky radosti i starosti. Slobodná mamička v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Na dedine, sama. Bez muža. To nie je len tak. Klebety štipľavých jazýčkov dediny, vedia pekne podráždiť pokožku na tvári a zošuveriť ju...ale najviac potrápia srdiečko. Ach, moje srdiečko...to patrilo aj druhému mužovi.  Áno, tá vôňa tabaku a biely oblek, ktorý nosil. To bolo jeho. Ako ten muž oproti. Až na jeho úsmev. môj muž mal najsrdečnejšiu tvár akú som kedy videla. Pomáhal každému kde sa len dalo. Poviete si, áno veď hipokratova prísaha nepustí. Ale kdežeby. Bol kardiochirurg. A vráska na srdci sa len tak ľahko zahojiť nedá. Aj on to vedel. A paradoxne mi zomrel v náručí. Dostal infarkt, priamo v obývačke...keď dávali v rádiu našu obľúbenú pesničku. A babička, čo to máš s očkami. Nič, zlatíčko. Babička sa musela pozerať na hrôzy. Ale o tom ti porozprávam, keď budeš väčšia. Nie je to kaša určená pre deti. Odložila som zrkadlo. Radšej. V kabelke mu bude lepšie. Pozerala som na ľudí. Muž v bielom zmizol. Tak ako môj sen. Vystriedal ho mladý chlapec v rozťahanom tričku. Vytiahol svietiacu vecičku a niečo do nej palcom písal. Mobil mám už aj ja. Ale nepoužívam ho, hoci mi to stokrát ukazovali. Mám na to svoje dôvody. Vedľa píše muž niečo do notebooku. Poznám to. vnučka si vraj cez to našla chlapca. Nerozumiem. Nájsť niekoho keď ste sám. Píše do nejakej škatule a usmieva sa do nej. Rýchlo píše, srdce mu búcha rýchlejšie a rýchlejšie. Oproti nemu sedí slečna. Je sama. Nemá nikoho. A on hľadí len do seba. A myslí si, že mu celý svet leží pri nohách. Alebo aspoň pod palcom. A slečna starne. Nemá nikoho. Chlapec...nemá nikoho. Zahľadený do seba. Sám...s celým svetom. A ja pozerám okolo seba. A nechápem...tento svet. Je taký sám...ako ten koláč... chutný koláč. Pekný na pohľad. Sám si sedí vo vitrínke, okolo neho sklo, a ľudia chodia okolo. Všimnú si ho. Poobdivujú a idú ďalej. Koláč predsa nie je zdravý...má veľa kalórií...idem si radšej kúpiť vitamíny. Ach, čo to zas trepem. Sama si sedím v kaviarni...ale v tom si uvedomím, že v tom nie som sama. Každý okolo je sám a to nás spája. Sám v samote sveta vo vitrínke s vami či bez vás...stále budem len koláč. Nič viac nič menej.  

HAM. A je po koláči. Však čo. Upečie sa ďalší. Chutnejší, novší nezostarnutý, plný očakávania...ale aj na neho príde čas. Ako na každý koláč, či je čokoládový a či ovocný.