Polnočný svet

Kráčal som ako námesačný k bráne. Tak takto sa teda človek cíti, keď prežíva svoju nočnú moru. Pomyslel som si, že som odhalil záhadu strachu z nočných môr.
Cítil som sa taký sám.
Už ma tam čakali. Filip a jeho skupinka.
„Tak si prišiel." skonštatoval Filip, pričom mu mykalo kútikmi úst.
„Nečakali sme od teba toľko odvahy, Riško." ozval sa jeden z jeho kamarátov a s očakávaním sa pozrel na vodcu.
„Otvorte bránu!" rozkázal Filip a dvaja z bandy poslušne zaškrípali kovovou bránou.
Zahľadel som sa do vodcových očí. Bola v nich, ako vždy, nekonečná zúrivosť, zadosťučinenie, ale aj... vidím dobre? Strach. Tak toto ma potešilo. On sa predsa nemá čoho báť. To ja idem na cintorín samovrahov.
Podišiel som ku bráne a zaváhal som. Mal som síce len veľmi malú šancu na útek, ale nemal by som ju využiť?
Otec nie je doma, tých pár modrín by som možno dokázal zakryť.
Nemal som však čas uskutočniť svoj záchranný plán. Otočil som sa, že niečo poviem, niečo ako: Chalani nebláznite. Nestihol som. Len čo som sa zvrtol, Filip mi zasadil taký úder, že ma odhodilo na prvý hrob v jednom z radov.
Teda, úder, bol to skôr kop. Ako kop z otočky Chucka Norrisa. Takmer som sa nad tým pousmial, no bol som príliš zamestnaný chytaním dychu. Fakt musím skúsiť tú posilňovňu.
Od vchodu na cintorín sa ozývali sprosté slová na môj účet.
„Tak čo, Riško, už sa bojíš?" smial sa Filip. Horko ťažko som sa pozbieral zo zeme a bežal som späť k bráne.
Ďalšia rana ma položila na kolená. Tentokrát to bol jeden z jeho kamarátov a rozrazil mi peru. Au. Na jazyku som zacítil krv. Fuj.
„A nech ťa ani nenapadne zdrhnúť, Richard." ľadovým hlasom oznámil Filip.
Fajn, tak nebudem utekať. Ráno ma možno pustia bez ujmy. Bola to slabá útecha, ale nateraz mi stačila. Zdvihol som sa a otočil ku kostolu v strede cintorína.
Počul som ako jeden z nich zamkol bránu. Nestaral som sa odkiaľ majú kľúče. Na čo by to bolo dobré? Nechcel som znovu poslúžiť ako boxovacie vrece.
Sadol som si na schody kostola. Drobili sa mi pod zadkom. Nuž čo, nohavice potom oprášim.
Rozhliadol som sa po cintoríne. Začal som prerývane dýchať. Zrazu to na mňa celé doľahlo. Aj za tým najnenápadnejším tieňom som videl niekoho stáť. Vietor v korunách stromov mi pripomínal zavýjanie vlkov.
Privrel som oči a snažil sa zabudnúť na to, kde som. Veď je to len obyčajný cintorín. Všetci sú tu mŕtvi. Nikto mi tu neublíži. Čo by sa mohlo stať?
Richard si naozaj taký zbabelec? Premýšľal som. Presviedčal som sa, že nie. Zvládnem to. No splašený tlkot v mojom vnútri si myslel niečo iné.
Priložil som si ruku k ústam. Hodil som na ňu rýchly pohľad. Krv. Vzdychol som si. Zrazu som začul nejaký pohyb. Klopkanie opätkov po kamennom chodníku. Tie kroky určite smerovali ku mne. Vedľa mňa ležala pohodená stará kovová závora na dvere.
Pevne som ju uchopil do oboch rúk a prudko som sa postavil. To bola chyba. Zakrútila sa mi hlava. Závoru som pustil a snažil som sa udržať rovnováhu. Klopkanie bolo čoraz bližšie.
Niečo neznáme ma tlačilo k stene kostola. Bol to strach. Teda nič mne neznáme. Vo svetle mesiaca som zbadal nejakú tvár. Pamätal som si len, že bola dievčenská a veľmi bledá. Potom som sa zviezol popri stene a myseľ mi zahalila tma.

„Myslíte, že je mŕtvy?"
„Nie, pozri, dýcha. A stále je teplý."
Niečo studené ma chytilo okolo krku. Chcel som zdvihnúť ruku na obranu, no bola ako z olova. Tak som sa pokúsil aspoň otvoriť oči.
Všade okolo mňa boli sviečky. Stovky sviečok.
„Aha, preberá sa." povedal hrubý hlas vedľa mňa. To ten si o mne myslel, že som mŕtvy. No nie je to bohvieaká vyhliadka.
„Dobre Sam, nesmie vstať. Drž ho." povedal ženský hlas. Pocítil som ako ma ťažké studené ruky pritlačili k... na čom to ležím? Na nejakom kameni.
„Kto ste?" podarilo sa mi chrapľavo opýtať.
„Sam, nedus ho tak. Ber ohľad na to, že ešte patrí na druhú stranu." ozval sa znova ženský hlas. Majiteľka toho hlasu sa ku mne sklonila. Ovial ma pach zvädnutých kvetov.
Odhliadnuc od tohto faktu a toho, že mala červené oči, bola celkom pekná. Navlečená do staromódnych šiat spred dvesto rokov a s dlhými čiernymi kučerami. Na hrudi sa jej leskol zlatý medailón. Mohla byť tak v mojom veku.
„Čo to je? Nejaké trafené divadlo?" opýtal som sa roztraseným hlasom. Až teraz sa môj zrak zaostril na toľko, aby som skutočne videl kde sa nachádzam. V kostole. Posadil som sa.
Ruky ma nečakane pustili, ich majiteľ prešiel k svojej priateľke. Vyzeral dosť odstrašujúco. Mohol mať tak dva metre a mal mohutné ramená. Nie veľmi milo pôsobili aj jeho oči, boli rovnako červené ako tie jej.
Sedel som na oltári a prezeral si ich s neskrývaným úžasom:
„Na čo sa hráte? Sme v blázinci?"
Dievčina natiahla ruku a vylepila mi facku.
„Čo to...?"
„Prepáč. Ale neurážaj ma. Neznášam to. Ja nie som blázon a Sam tiež nie." povýšenecky si prehodila vlasy cez plece.
„Kto ste?"
„Och, ani som sa nepredstavila. Moje meno je Sénath. Som rada, že spoznávam niekoho z druhej strany." jemne sa uklonila a podala mi ruku. Podala nie je správne slovo. Skôr ju vložila do dlane. Očividne chcela aby som jej ju pobozkal.
Radšej som tak spravil, zo strachu, aby mi jej bodygárd nezlomil väzy.
„Ja som Richard. Kde to som?"
„Predsa na cintoríne. Cintoríne samovrahov, ako ho vy druhostranní zvyknete nazývať."
„Ale ako je možné, že ste tu? Vchádzal som sem sám." bola to prvá otázka, ktorá ma zaujímala. Pravdupovediac som sa snažil aby sa mi netriasol hlas. Nevedel som, či chcem počuť odpoveď.
Dievčina odvrátila zrak. Vyhýbavo sa ma opýtala:
„To ma privádza k ďalšej otázke. Kde sú tí chlapci, s ktorými si bol pri bráne?"
„Ostali za bránou, strážia východ aby som neušiel."
„Tomu celkom nerozumiem. Prečo by si odtiaľto utekal? Nikto ti tu neublíži." nechápavo sa spýtala Sénath.
Cítil som sa lepšie, tak som zišiel z oltára. Bol to dosť blbý pocit, sedieť na oltári.
„Jasné som na cintoríne, kto by mi tu ubližoval? Povedzte rovno, preskočilo mi?"
„Nie nezbláznil si sa, ale celkom nechápem tvoju prítomnosť." povedala Sénath a pozrela mi priamo do očí. Nevydržal som jej pohľad, mal som pocit akoby mi chcela prečítať myšlienky.
Dvere kostola zavŕzgali a vošla tretia postava zahalená v zamatovom, i keď dosť obtrhanom, plášti. Všetci sme zvrtli hlavy tým smerom.
Muž padol na dlažbu a vyzeral, že nedýcha. Sénath sa k nemu rozbehla, na zemi ho obrátila a prihovorila sa mu:
„Aurel, čo ti je?"
„Už nič, princezná. Už som v poriadku. Som v bezpečí. Zasa ma naháňala Alica. Stále ma chce vtiahnuť do svojho hrobu a bohvie, čo by tam so mnou robila," vtedy mu zrak padol na mňa, „a čo tu robí on? Veď je ešte živý!" od toľkého rozčúlenia chlap zachrípol.
„To je v poriadku, Aurel. Choďte do sakristie a upokojte sa. Alica do kostola nemôže vojsť. Ja jej dohovorím." upokojujúcim hlasom mu hovorila Sénath.
„Vďaka, princezná. Ale ako je možné, že nás vidí? Veď je živý!"
„Aurel, prikazujem ti, choď. Potom ti to vysvetlím." prikázala zvýšeným hlasom a pod očami sa jej vytvorili čierne kruhy.
Aurel sa bez slova dvihol a odkráčal kamsi dozadu kostola.
Najprv som chcel ujsť, ale nohy mi úplne zdreveneli. Stál som tam ako prikovaný.
Sénath si vzdychla, vstala a podišla ku mne. Zrazu som sa mohol pohnúť.
Chcela niečo povedať, ale predbehol som ju.
„Nie, nechytaj sa ma. Neviem, čo ste zač, ale nechcem mať s vami nič spoločné." rozbehol som sa ku dverám. Tie sa s buchotom zatresli.
„Nemôžeš odísť."
Stála opäť pri mne. Začínal som sa skutočne báť.
„Prečo by som nemohol?" spýtal som sa roztraseným hlasom.
„Pretože ťa potrebujeme, Richard."