Vianoce

Boli Vianoce. Pre niektorých sviatok depresie, no pre väčšinu populácie sú to sviatky pokoja, lásky a rodiny a podobných sračiek, ktoré Mišo aj tak nemal.
Patril do tej menšiny, ktorá si myslí, že Vianoce sú prehnané, a že by ľudia mali robiť aj iné veci, ako od rána ozdobovať byt a mŕtvu jedľu v
ich vlastnom byte. Nechystal sa robiť tieto veci a tiež sa nechystal zavraždiť nevinného kapra iba pre to, že sú Vianoce.
Toto všetko dokážu ľudia iba kvôli tomu, že sa pred dvetisíc rokmi narodil zakladateľ najväčšej dnešnej mafie. Možno v hĺbke
duše túžil mať rodinu, možno aj priateľov. Nuž, rodina ho odvrhla, keď prechľastal výhru v športke a kamaráti sa na neho vysrali, pretože sa nechcel
o ňu podeliť. Zistil, že prachy sú vlastne nanič, ničia životy, kazia ľudí.
Teraz žil zo skromného platu v malej garsónke, peniaze mu vystačili na nájom, jedlo a cigarety. A chľast, akože spomienka na rodinu a kamarátov. Vždy sa v
alkoholovom opojení vracal do doby, keď bolo všetko v poriadku, keď mali ešte Vianoce to čaro a oné. Nejakým zvráteným spôsobom mal tieto návraty do
minulosti rád, aj keď v skutočnosti svoju rodinu nenávidel. Nie kvôli tomu, že ho odvrhli. Mal na to prostejší dôvod. Mali radi Vianoce. Veď hocikto,
kto má rád Vianoce je vlastne imbecil, alebo idiot. Tí, čo to preháňali, boli rovno odpísaní, ani im nenadával. Neznášal Vianoce.
No práve dnes si povedal, že Vianoce oslávi. Sám, po svojom. žiadny kapor, žiadna výzdoba, nijaký strom. Všetko bude tak, ako sa patrí.
Najprv prichystať špeciálne jedlo. Pozrel do chladničky : tri pivá a dve päťky vodky. Paráda! Aperitív položil vedľa stola. Zo skrine vybral obrus,
zmietol ním špaky a špinu zo stola a následne ho natiahol na stôl. Keď videl chúďatká špaky, ako tam ležali pri stole, pomyslel si, že na ich počesť
si musí zapáliť jednu cigaretu. Keďže je ten špeciálny deň, nedal si marsku, ale elemku. Popri tom sa prezliekol z teplákov a trička do džínsov a iného,
menej špinavého trička. Tiež si dal sveter, lebo vedel, že po večeri už nebude schopný obliekať sa.

Keď bol teda prezlečený, usadil sa za stôl, položil naň popolník, večeru v podobe vodiek a pív a dva poháre... keby niekto prišiel. Do jedného dvojdecáku
si nalial vodku doplna, zapálil si ďalšiu elemku a otvoril si pivo. "Zbohom, zdravý rozum." Napil sa. Prvý pohárik vyexoval, na počesť všetkých špakov, na
blbú rodinu a tiež na zdravie. Pivo hralo svoju úlohu brzdy výborne. Tak si Mišo asi pätnásť minút popíjal, degustoval a vychutnával, z elemiek prešiel
pomaly na marsky, lebo "špeci cígy" sa minuli. Prvý polliter vodky do neho išiel ako nič, bol zvyknutý a bral to ako prípitok. Otvoril si druhú vodku a
tretie pivo, zapálil si ďalšiu cigu, a ďalšiu, ďalšiu. Čím vyššia bola hladina alkoholu v jeho krvi, tým viac spomínal na rodinu, na staré zlé časy...
Keď dopil aj poslednú kvapku vodky a piva, dofajčil poslednú cigaretu, vstal a podišiel ku vchodovým dverám. Obul si topánky, odomkol byt a ogrcal koberec.
 Vyšel z bytu. Bolo asi desať hodín večer a všetko sa tak krásne krútilo. Z vrecka vytiahol mobil, objednal si taxík a vošiel do výťahu. Stlačil prízemie
a čakal. Výťahu to trvalo mimoriadne krátko a dnes sa dokonca aj príjemnejšie triasol. Veď sú Vianoce. 
Pred bránou ho už čakal taxík, taxikár nervózne vykúkal z okna a pofajčieval.

"Šťastné a veselé. Na meno Mičo?"

Mišo na neho pozrel pohľadom plným opitosti, nenávisti a tiež prekvapenia

"Mi-mišo, Mišo, aby sme si ro-rozumeli. Chápeš?"

"Okej, pane, Mišo. Nastúpte si a snažte sa mi to tu neotyčkovať. Budem vám zaviazaný.
Kam to bude?"

"Dóbre, šak chápem, ne ? Tak to jebni ro-rovno na ten oný. No, šak No-nový most."

"Na nový most ? Kam na nový most?."

"Nórmálne, do stredu mostu."

"Ste si istý ? Nuž, okej, nie je problém. Peniaze máte?"

"Níč sa ty ne-neboj, všecko má čas."

"Okej, sadnite... alebo si radšej ľahnite dozadu, keď tam budeme, zobudím vás."

"Šak néboj sa, ja ne-nezaspím, ne ? Dobre, ale ľa-ľahnem si ja radšej teda. Díky moc."

Zvalil sa na zadné sedadlá, taxík sa rozbehol a Mišo takmer okamžite zaspal.
Otvoril oči a zrazu sa ocitol na nejakej záhrade. Nič sa už tak pekne nekrútilo,
všetko bolo zvláštne reálne, bol deň. Pribehol k nemu pes. Mišo ho pohladkal a uvedomil si, že má desať rokov a je to jeho pes Osud a tiež si uvedomil,
že stojí na záhrade svojich rodičov pred dvadsiatimi troma rokmi. Záhrada vola veľká, nebola tam posadená zelenina, bola to skôr okrasná záhrada,
boli tam iba štyri ovocné stromy, to je jedno aké. Osud stál verne pri ňom a čakal, či mu Mišo hodí loptičku, alebo tam bude iba tak postávať.
Mišo si k nemu čupol a hladkal ho. Do záhrady prišla jeho sestra. Mala trinásť rokov a na svoj vek bola celkom vyvinutá.

"Poď so mnou!" zobrala ho za ruku a ťahala ho na druhý koniec záhrady.

"Kam ma to ťaháš ? Kam Ideme ? Ivaná, kam ideme ?"

"Neboj sa, poď a buď ticho."

Poslúchol. Prestal kričať a nechal sa viesť. Vošli do kôlne, ktorá bola na samom konci záhrady a Ivana vytiahla z vrecka krabičku cigariet, zapálila si.
Mišo len nemo civel s otvorenými ústami.

"Ty fajčíš?"
Na viac sa nezmohol.

"Očividne. Musela som ti to povedať. Musela som to niekomu povedať. A ty si jedniný, komu verím. Snáď ma neprezradíš, Miškó."

Sestru mal mimoriadne rád, hovorili si všetky tajomstvá a vždy sa na seba spoliehali, zdvôverovali sa jeden druhému. Všetko robili spolu. Boli učebnicový
príklad súrodencov.

"Neboj, neprezradím. Ale ako dlho už fajčíš ? A kedy s tým prestaneš?"

"Iba krátko, asi týždeň a neprestanem s tým asi, Mirka hovorila, že teraz je to..."
Zvyšok vety nedopovedala, pretože sa otvorili dvere kôlne. Mišo a Ivana skoro dostali infarkt, Ivana hneď odhodila a zadupla cigaretu, ale do kôlne
vošiel iba Osud. Ľahol si na zahasenú cigaretu a začal sa po nej váľať a šúchať.

"Čo robíš? Vstaň! Hneď! No tak, vstávaj, vstávaj!"...

"Vstávajte, pane ! Už sme na mieste. No, konečne, už vás budím asi minútu. Vstaňte, no, vystúpte."

"Ježíš, so-sorry, ja som nezaspal, ja len ták, chápeš."

"V pohode, poďte, vystúpte, už sme na moste. Zastavil som presne v strede, môže byť ?

"No jasné, díky moc. Fakt dí-díky. Koľko platím?"

"Ale viete čo, pane ? Sú Vianoce, to je dobré, pekne si užite noc a ešte raz, šťastné a veselé."

"To ako fákt? Jažíš, dík moc, a počkaj ešte, keď už sú tie Vianoce, ne-nedáš mi jednu cígu? pro-prosím."

"Ále, tak, že ste mi to neogrcali a že sú tie Vianoce, okej, páči. Veľa šťastia pane. A dobrú noc."
A odfrčal na taxíku, snáď s pocitom, že pomohol človeku...
Mišo pozrel na krútiacu sa cigaretu v krútiacej sa ruke, zapotácal sa a oprel sa o zábradlie na kraji cesty. Autá veľmi nechodili, bolo neskoro večer a
ešte k tomuto takýto sviatok. Takýto skurvený sviatok, pomyslel si Mišo.
"Mám skurvený život. Nič sa mi nedarí, bývam v zasranom by-bytíku, sám, pomaly bez peňazí. Nič mi kúrva ne-nejde. Nič. Som posraný automechanik, nemám ani
poriadny plat..." Zapálil si cigaretu a z očí mu vytekali slzy. "Nič, nič sa mi ne-nedarí. Nemôžem takto ďalej žiť, všetko je na hovno. Nič sa mi nedarí.
nemám ka-kamošov a rodina ma tiež odvrhla." ...vyliezol na prvú priečku zábradlia... "Nikto ma nemá rád, som celkom sám." ...všetko sa krútilo, Mišo už stál
na druhej priečke, celkom plakal a začalo snežiť... "Nikto... nikto. Ne-neznášajú ma." ...odhodil cigaretu, postavil sa na tretiu priečku a pustil sa
rukami... "Šťastné a veselé."
Neďaleko, v dome pod Bratislavským hradom, zrovna spokojne oddychovala rodinka a ešte stále sa tešili z darčekov, malý chlapec hral na novom play statione
nové hry, dievčatko sa tešilo z nového kočárika pre bábiky, rodičia sa na deti usmievali a v duchu si obaja plánovali dnešnú noc. Všetci boli šťastní a
tešili sa z Vianoc, tešili sa, že majú jeden druhého a že budú vždy pri sebe.
Ani jeden z nich netušil, že iba pár metrov od ich domu práve z mosta skočil tridsaťtri ročný muž. Nemal priateľov, ani rodinu, ľudia ním opovrhovali.
To všetko iba kvôli alkoholu, s ktorým chcel skoncovať, no alkohol nakoniec skoncoval s ním. Nikto netušil, že za to, že nemá nič si môže sám.
No tiež nikto nevedel, že ten muž sa chcel zmeniť.