so much for my happy ending.
http://citanie.madness.sk/view-32994.php
Coma bola čím ďalej tým viac unavená a zhnusená tým, čo sa okolo nej dialo. V tej dobe to nebolo nič výnimočné, naopak, jej cynizmus a depresivita bol niečím ako kolektívny stav, keď tými istými pocitmi trpí viac ľudí pohromade a vzájomne ich umocňuje.
Tí slabší to nevydržali, preto teraz Coma stála vo dverách kúpeľne, kde vo vani ležalo bezvládne telo. Nemalo hlavu, namiesto nej len akúsi pokrkvanú krvavú guču, no Coma aj tak vedela, že tá biela potetovaná ruka visiaca cez okraj vane patrí Frederike.
Predstavovala si, že keby Frederika ešte stále mala svoju pôvodnú hlavu, jej poloha vo vani by bola takmer relaxačná: pohodlne opretá s vyloženou rukou, vystreté nohy.
Lenže Frederika hlavu nemala, mala len neforemnú mäsovitú hmotu a vedľa jej natiahnutých nôh ležala brokovnica.
Nedalo sa povedať, že Coma nerozumela tejto situácii, no napriek tomu nemihla ani okom. Keď jediné dva pocity čo poznáte sú beznádej a frustrácia, váš duševný vývoj prechádza rovnakými štádiami ako pacient s pokročilou rakovinou: odmietanie, hnev, zjednávanie, depresia, zmierenie a smrť.
Vyšla z kúpeľne a zavrela za sebou dvere. Vysporiada sa s tým neskôr, teraz v telke bežal jej obľúbený sitcom.
Keby sa v pozadí nesmiali nahrané hlasy, zrejme by jej ani nedošlo kedy sa má smiať. Čím by si zrejme nesplnila svoju povinnosť.
Pri záverečných titulkoch si uvedomila, že Frederika si tú brokovnicu musela od niekoho požičať alebo ju ukradnúť, pretože jednak vlastnú nemali a kúpiť by ju nemala za čo. Frederika väčšinu vecí čo vlastnila dosiahla prestieraním heterosexuality. Preto Comu ani neprekvapilo, keď zdvihla Frederikin zvoniaci mobil a nejaký chlap jej drsne zahučal do ucha: ,,Ak si s tou brokovnicou niekoho odjebala, idem ťa nahlásiť. Viem že si ju musela zobrať ty, nikto iný tu nebol!“
,,Ahoj Freck.“ pozdravila Coma sterilne. V jej hlase už neboli žiadne definičné prvky, nedalo sa povedať či znie smutne alebo šťastne. Dokonale vystihol Comin vnútorný svet, aj ten bol prázdny a ničnehovoriaci. Duševne umrela roky pred Frederikou.
,,Coma?“
,,Umh. Frederika je vo vani.“
,,Tak jej bež podať telefón.“ zavrčal nahnevane, akoby považoval za kolosálne hlúpe už len to, že Come nenapadlo čosi také samej.
,,Ale ona nemôže telefonovať.“
,,Prečo by kurva nemohla? Čo to splietaš?“
Coma sa na chvíľu odmlčala, vzala svoju škatuľku cigariet a pomaly vyšla na balkón. Zapálila si.
,,Nemôže telefonovať, lebo nemá hlavu.“ vysvetlila s istou samozrejmosťou, čo vyznelo v tomto kontexte obzvlášť desivo.
,,Zase si na tripe?“
,,Nie.“
,,Tak prečo nemá hlavu?“
,,Lebo si ju odstrelila tvojou brokovnicou.“
Teraz pre zmenu zmĺkol Freck. Coma trpezlivo držala mobil pri uchu a pomaly, vychutnávajúc drobné štiepok vlastnej sebadeštrukcie, si poťahovala z cigarety.
,,Čo?“ prerušil nakoniec ticho Freck.
,,Myslím, že už v sebe nemohla zniesť tvojho vtáka. A toto jej prišlo ako jednoduchšie riešenie problémov, než nájsť si nejakú skutočnú prácu.“
Na linke zavládlo ďalšie dlhšie ticho. Potom Coma len začula nejaké neidentifikovateľné zavrčanie a Freck ukončil hovor, čo Comu prinútilo rozmýšľať, či ho náhodou niečím nerozrušila.
Možno ho urazilo to s tým vtákom. Chlapi sú vraj hrozne citlivý, keď ide o vtáky.
Dofajčila, prehodila špak cez zábradlie balkóna a prešla do obývačky. Znova si sadla ku telke a ani nie o minútu už jej plnú pozornosť zamestnávala talentová súťaž.
Práve keď vyhlásili vyhodených, niekto začal trieskať na dvere. Znelo to dosť naliehavo, no Coma čakala až kým relácia neskončí. Potom sa vybrala otvoriť vchodové dvere.
,,Ahoj Freck.“
Vyzeral byť akýsi nesvoj. Keď si to všimla ešte aj Coma, muselo to znamenať že je na pokraji nervového zrútenia.
,,Čo ti tak dlho trvalo?“ vyštekol na ňu, odstrčil ju až spadla a vtrhol dnu. Ihneď zamieril do kúpeľne. Coma chvíľu ostala sedieť tam kde dopadla, až kým k nej nedoľahol Frederikov zhrozený priškrtený výkrik: ,,Pre skurveného boha!“
Pomaly vstala a mala v úmysle ísť za ním, keď náhle zatresol dvere a zamkol ich na retiazku.
Natiahla ruku ku kľučke, no vzápätí ju zas stiahla a v pomykove ostala zízať na prah zamknutých dverí, spoza ktorých bolo počuť len zúrivé vrčanie a zmes ďalších zvukov, ktoré nevedela identifikovať.
Možno nechce byť videný keď smúti?
Coma už chcela odísť, keď začula náraz. Znelo to ako keď niečo veľké a ťažké spadne do vane.
A ďalší. A znova. Opakovali sa v pravidelných intervaloch. Nazrela dnu cez kľúčovú dierku a to čo uvidela, pohlo zvyškom jej zdravého rozumu a pocítila čosi, čo by vzdialene mohlo pripomínať šok. Freck kľačal vo vani medzi nohami Frederikinho mŕtveho tela, zrejme v presvedčení, že niečo také ako smrť ju nezachráni pred jeho nízkymi pudovými potrebami.
,,Ešte-mi-toho-veľa-dĺžiš!“ vzdychal popri tom ako do nej zúrivo prirážal. Pretože bola mŕtva, jej telo nijako nereagovalo a veľmi mu vstup neuľahčovalo, preto si pomáhal množstvom akejsi univerzálnej masti, ktorú našiel na umývadle. Jej bezvládne končatiny sa mykali v jeho rytme a s každým trhnutím z diery v hlave vypadlo niečo nového, ako kúsoček lebky alebo mozgu.
Coma pár krát zažmurkala, potom sa zase vystrela s pocitom, že chce byť od tohto čo najďalej. Prešla do spálne, ľahla si na posteľ a chcela skontrolovať čas na budíku, keď ju upútala obálka na nočnom stolíku. Bolo na nej Frederikiným písmom napísané: Coma.
Zvedavo ju otvorila a vytiahla malý lístok:
Sorráč za ten bordel. Ale patrí k tomu najšťastnejšiemu koncu aký som schopná dosiahnuť.