Čermeny... ekstrem! (Správy z Heidelbergu 9.)

[V povodnom zneni s Cundovymi titulkami.]

Zdravim vsetkych pozemstanov a pozemstanky,

tu, na planete Heidelberg sa zase deju veci, o ktorych stoji za to napisat. [Co ten Boris zas blbne s nejakymi planetami, pozemstanmi, apod. Asponze nepodlahol StarWars manii a nezacal tento mejl "In a galaxy far away...."]

Predovsetkym, rad by som sa najprv chvilu venoval mojmu medziplanetarnemu [fact fans: jedna sa o medzihviezdny let, nie o medziplanetarny...] letu z planety Bratislava (solarny system Slovensko) na planetu Heidelberg (solarny system EU, podsystem Nemecko).

Tentokrat som celkom nezvycajne necestoval medziplanetarnym prepravnym prostriedkom sam. Osud mi prihral ako spolucestovatela a kolegu Peta Cunderlika, v niektorych pozemskych koncinach zvaneho aj Cundo (na "C" a "d" si prosim dajte makcene [poprosim vas, aby ste za ziadnu cenu makcen na "n" nedavali. Za pochopenie dakujem], tunajsi extraterestrialny Windows nie je schopny vstrebat slovensku diakritiku).

Pocas cesty sme absolvovali dve medzipristatia. Najprv sme prestupovali na malej planetke Bruck an der Leitha, nachadzajucej sa hned za hranicami nasej planetarnej sustavy. Tu sme si kupili listky az do konecnej stanice a odtialto sme leteli priamo na planetu Frankfurt (leziacu uz v podsysteme Nemecko), kde sme sa mali podrobit druhemu medzipristatiu.

Hned po nastupeni do vesmirneho vlaku IC Franz Liszt (putujuceho z planety Budapest, s.s. Madarsko) sme sa nastahovali do prazdneho kupe, ktore vsak bolo podla ceduliek na dverach na celu cestu od Viedne rezervovane [fact fans: takto racionalne sme neuvazovali ani nahodou. Prve co nas po nastupe do vozna napadlo, bolo to, ze sme si vyberali ze na ktorej strane vlaku budeme sediet - aby na nas pocas cesty nepieklo slnko - tato debata trvala asi 3 minuty, lebo chvilu nam to trvalo nez sme vyratali vsetky poludniky, rovnobezky, juhy a severy]. Ked sme teda dorazili do Viedne, vybral som sa prezriet ostatne vagony pre pripad, ze by sa nas niekto naozaj pokusil vyhodit z miest, ktore sme prave zabrali. Nasiel som sice kopec volnych sedadiel, vsade vsak rezervacne stitky, ktore oznamovali, ze miesta su obsadene od Viedne minimalne az po Kolin alebo Koblenz.

Ked som sa vratil naspat do kupe (vlak prave zastal vo Viedni), naskytol sa mi pohlad na Cunda obkluceneho piatimi votrelcami [jeden z nich na mna nieco sprechoval a ja som sa v snahe odpovedat tvaril co najviac neurcito], ktori si uplatnovali narok na svoje sedadla. Volky-nevolky (presnejsie celkom nedobrovolne) sme sa teda vystahovali z kupe a pochabo sme zamierili do utrob vlaku. Velmi skoro nas vsak zastavil prud nastupujucich mimozemstanov - teda Nemcov, ktori sa s miestenkami a aj bez nich hrnuli dnu. Ako som si dodatocne uvedomil, vacsina z nich sa zrejme vracala domov z predlzeneho vikendu, pretoze vo stvrtok v tom tyzdni mali nejake mimozemske pracovne volno. Ostali sme teda zablokovani hned pri prvom zo vstupov a tam sme sa nakoniec aj (ako vsetci ostatni okolo stojaci bezmiestenkovi a nesikovni) usadili. Ked sme sa zlozili vedla zachodu (zachody v nemeckych vlakoch narozdiel od tych nasich pozemskych vonaju), pokusil som sa este raz prezriet vlak [zatialco ja som si vychutnaval tu nadhernu vonu nemeckych zachodov].

Ako sa vsak pocas mojej druhej prieskumnej prechadzky ukazalo, cely vlak uz bol beznadejne obsadeny alebo rezervovany. Dokonca aj fajciarenske oddelenia, oddelenia pre bicykle, oddelenia pre invalidov, oddelenia pre matky s detmi, oddelenia pre deti s babikami, oddelenia pre babiky, oddelenia pre personal, zvlastne oddelenia ako aj vsetky ostatne oddelenia (vratane pojazdneho bistra, baru, bufetu, zachodov a rusnovodicovej kabinky) boli obsadene [myslim, ze keby v tom momente bola kabinka mobilneho stomatologa volna, asi by som tam siel aj tam]. Cakala nas teda desathodinova cesta plna utrap a strpnutych chodidiel.

Mali sme vsak v podstate stastie, pretoze sme zistili, ze hned vedla na chodbicke sa nachadzaju nudzove sklapacie sedadla, ktore tam boli nainstalovane prave pre nestastnikov nasho typu. Prave dve z nich boli este ako zazrakom volne.

Cesta potom ubiehala pomerne hladko a rychlo [rychlo? Pocuj Boris, cestovali sme tym istym vlakom?]. Na jednej strane sme mali vyhlad na mihotajuci sa okolity sterilny rakusky a nemecky vesmir (travnate planetky posiate murovanymi domcekmi) a na druhej strane skupinku siestich mimozemstanov sediacich v kupe a dorozumievajucich sa svojou hatlaninou, ktora sa pre mna stava v poslednej dobe coraz zrozumitelnejsou. No napriek tomu, ze sme (pomerne celkom pohodlne) sedeli, aj tak sme na vlastnej kozi (a to doslova) cely cas pocitovali, ze mimozemstania su vsade okolo - ba co viac, ze sa velmi radi v ramci vlaku prechadzaju [niektori sa radi prechadzaju aj mimo ramec vlaku, ale o tom asi neskor...]. Osobne nemam nic proti fyzickemu kontaktu s nejakou krasnou mimozemstankou, na druhej strane vsak nestojim prilis o to, aby sa o moje lave ucho kazde dve minuty obtrel cisi nadmerne vyvinuty zadok [hm, az teraz ma napadlo ze sme sa mohli na tych sedadlach striedat - lebo u mna trpelo najviac prave ucho], alebo aby sa moj nos pravidelne zabaral komusi do brucha ci na nejake ine, menej vhodne miesto.

Preto bolo nevyhnutne neustale vstavat zo sedadla, sedadlo sklopit, nechat okoloiduceho prejst a az potom si zase sadnut. Len pre predstavu - vyskytli sa pripady, kedy kvoli rozmerom dotycnej osoby ani tento preventivny postup nijako nezabranil nezelanemu vzajomnemu velkoplosnemu telesnemu kontaktu [kto nevidel Terminatora dvojku, nepochopi: dotycny prisiel blizko k Borisovi, nastal predbezny lahky kontakt. Po tomto blizkom stretnuti prveho druhu sa dotycny zacal na Borisa tlacit a takymto nenapadnym pocinanim ho vlastne zacal obklucovat. Boris, napoly obkluceny, nemohol robit vobec nic - lebo na to uz bolo neskoro. Dotycny po obkluceni Borisa zacal pomaly s tym trikom z Terminatora, ked sa ten novsi Terminator prelial cez mreze. V nasom pripade sa dotycny prelial z jednej strany Borisa na druhu. To uz bola potom pohoda, lebo Boris bol zachraneny, slobodny a zil az nezomrel.].

Odmysliac si obtierajucich sa mimozemstanov, taketo vstavanie a opatovne sadanie si by mohlo chvilami pripominat akesi bizarne fyzicke cvicenie (praktizovane so specialne instalovanou technickou pomockou), sluziace na prekrvenie spodnych partii tela.

Zaujimave by hadam mohlo byt aj vypracovanie akejsi statistiky o presunoch mimozemskych bytosti v ramci cestovania vlakom. Som presvedceny, ze vysledky takejto studie by boli nanajvys prekvapive. Mohlo by sa tak napriklad zistit, ze podaktori z nich travia celu cestu prechadzanim z prveho vagonu do posledneho a naspat. (Kvalifikovany psycholog by v tom mozno videl snahu dotycnych o zlepsenie fyzickej kondicie aplikovanej pri kazdej vhodnej prilezitosti. Nekvalifikovany psycholog by zrejme prisiel k zaveru, ze ide o zvlastny typ psychickej deviacie, pri ktorej ma postihnuty nezadrzatelne nutkanie beztrestne sa obtierat o tela cudzich ludi [a zvlast nasho milovaneho Borisa...]).

Premyslajuc nad vsetkymi tymito suvislostami sme kdesi za zapadorakuskou hmlovinou Oberoesterreich nemohli nepostrehnut, ze si v nasom nefajciarskom vagone ktosi zapalil cigaretu. Ihned sme identifikovali dve pachatelky sediace v nedalekom kupe. Ich drzost mozno vykreslit uz len tym, ze si (bezpecne sediac vo svojej kajute) odklepavali popol do popolniku, ktory sa nachadzal na chodbicke - asi dva metre od nas [fact fans: dva metre odo mna, dva metre strnast od Borisa].

Ostali sme sediet. Nasa odvaha a slusne vychovanie nam dovolovali len pohorsene pohlady (nezachytene prijemcami) sprevadzane jemnymi, no stavnatymi slovenskymi privlastkami na ich adresy [stavnate privlastky? Tak teraz som rad, ze sem mozem pisat komentare a napravat tak prekrutene reality. Ak nahodou nepoznate Borisove stavnate slovenske privlastky, uvediem par prikladov priamo z vlaku: "Preco si tie dve zapalili?", "Vsak tu maju predsa napisane, ze fajcit sa tu nesmie." alebo (a to uz Boris naozaj pritvrdil, pokial ide o stavnatost privlastkov) "Ale nech ma nestvu!"].

Prezili sme teda tu trochu smradu mysliac si svoje a dufajuc, ze vrazedne pohlady okoloiducich pasazierov (a hadam aj ich spolucestujucich v kupe??? [ti hulili urcite tiez, len sme na nich nevideli]) odradili tie dve od opatovneho porusenia zakazov (apropo, spomenul som si, kam sa podelo to povestne slusne nemecke vychovanie?)

Myslim, ze nemecke vlaky su vo fajciarskych oddeleniach ovela lepsie klimatizovane - podla skusenosti zazitych pocas svojich minulych ciest, ked sa mi obcas pritrafilo (vzdy nejakou nestastnou nahodou) v tychto oddeleniach cestovat, nejake dve zapalene cigarety v dobre klimatizovanom vagone nie je skoro vobec citit. Klimatizacia v tychto prepravnych prostriedkoch je vlastne nevyhnutna - narozdiel od tych nasich sa vacsinou v nemeckych rychlikoch totiz nedaju otvorit takmer ziadne okna a tak moznosti na vyvetranie a vpustenie trochu medzihviezneho vakua a ciernej hmoty dnu je skoro nemozna [a tak ostavaju uz len vonave nemecke zachody kde clovek aspon pocas splachovania moze trochu vyvetrat].

Nie je teda tazke predstavit si, ake bolo nase zdesenie a spravodlive rozhorcenie kratko po prekroceni rakusko-nemeckej hranice kdesi za Passau, ked sa tie dve zlocinne kreatury celkom nehanebne postavili na chodbicku hned za nas a zacali tam ostosest hulit.

To uz sa vo mne ozvalo moje najodvaznejsie a najbojovnejsie JA a islo im slusne po nemecky vysvetlit, ze ony sa (asi zhodou okolnosti) nachadzaju prave v nefajciarskej casti vlaku.

Prilis som vsak asi na ne svojou bojovou naladou nezaposobil ["Prosim vas, mozem byt taky laskavy a opytat sa vas nieco?"]. Jedna z nich jednoducho ukazala na popolnik nainstalovany medzi sklapacimi sedadlami na chodbicke a povazujuc TOTO za argument pokracovala vo svojej recidive neohrozene dalej. V tej chvili som sice uplne stratil rec (a slovenske vulgarizmy by zrejme nezabrali [o akych vulgarizmoch to zase rozpravas?]), este sa mi vsak podarilo aspon prstom ukazat na obrazok s cervenym kruzkom a pasikom krizujucim cigaretu, co sa nachadzal nad popolnikom, aby som si vysluzil arogantne gesto poukazujuce opat smerom k popolniku, ktore malo este viac zdoraznit, ze v suboji symbolov ta plechova prilezitost na odklepnutie cigarety vitazi.

Vyhrala teda opat arogancia a slusnost sa musela potupne stiahnut. Ako satisfakcia nepomohlo ani otvorenie maleho vetracieho okienka, o ktorom sme boli dost silno ale naivne presvedceni, ze vytvori vo vlaku prievan [hm, to uz asi fakt by ten zachod narobil viac prievanu nez to okienko...]. Nasou jedinou utechou v tej chvili bolo pomyslenie na Norimberg, v ktorom mala patica mimozemstanov z vedlajsieho kupe vystupit.

Na trase Norimberg - Frankfurt sme uz teda celkom pohodlne a nerusene sedeli vychutnavajuc si svoje nezamorene ovzdusie a vyhlad z druhej strany vlaku [a vlastne az teraz sme prvykrat sedeli na tej neslnecnej strane]. Mali sme ohromne stastie, ze sme sa do tohoto kupe natlacili hned, ako ho ti piati opustili. V Norimbergu nastupili do vlaku dalsie masy bytosti, ktore vzapati spravili chodbicku uplne nepriechdonou [tentokrat uplne a nepriedysne, akokeby boli ti ludia zabaleni vo vakuovom baleni].

Oproti nam, hned vedla mladej, zahadne posobiacej mimozemstanke (ktorej z tasky trcali tri poloprazdne PET flase a ktora sa pocas celej cesty az od Viedne z kupe vobec nepohla [len obcas vrhala pohlady smerom do ulicky kde sme predtym stali]) si prisadol akysi neuroticky fuzkaty chlapik [taky nechutny nemecky ficur]. Sledoval som ho pozorne; bol to taky uistovaci typ, neustale sa o niecom uistoval. Zacal tym, ze sa spytal, ci su tie miesta volne alebo rezervovane. Ked dostal odpoved, ze na dverach kupe su listky s rezervaciou Aschaffenburg-Frankfurt, siel si to este trikrat pre istotu overit. Aby som ho ukludnil, povedal som mu, ze vsetkych 5 sedadiel bude zrejme obsadenych naraz, lebo tie rezervacie vyzeraju dost jednotne.

"Hm, dufajme, ze ti piati nenastupia," odfukol si a zameral svoju pozornost na slabe vetranie vo vnutri kupe. Asi trikrat (tazko pritom dychajuc) natiahol ruku nad vetraci otvor, potom vstal a rozhodol sa, ze to skusi nejako nastavit otocnymi potenciometrami a gombikmi umiestnenymi nad dverami hned vedla zachrannej brzdy. Podarilo sa mu vsak iba stisit reproduktor a otestovat vypinac na svetlo.

Akonahle si konecne zase sadol, hned za nim sa ozval akysi podivny hukot, ktory ho takmer vystrelil zo sedadla - ktosi na zachode pustil teplovzdusny susic ruk [mam dojem, akoby sa ten ficur v duchu zaradoval, ze predchadzajucim krutenim potenciometra "Lautsprecher" spustil tolko vytuzenu klimatizaciu].

Po chvili sa fuzkaty mimozemstan rozhodol, ze sa da s nami do debaty. Kedze nas trochu pocul rozpravat sa medzi sebou po slovensky, zacal tym, ze sa nas spytal, ci sme Madari.

Ked dostal odpoved, zareagoval pozoruhodne spravne - spomenul si, ze hlavna planeta slovenskej slnecnej sustavy sa vola Bratislava. Pokracoval vsak uz celkom tradicne nemecky. Na Slovensku nikdy nebol, pozna vraj iba zopar ceskych miest, ceske pivo, jedno ceske neslusne slovo a cesky vyraz pre Deutschland [a spomenul aj Benesove dekrety]...

Po chvili vsak celkom nevhodne zvrtol debatu na temu "nezamestnanost v Nemecku sposobena gastarbarbajtermi z vychodnej Europy a vyhliadky do buducnosti." Nastastie som sa uz tohoto rozhovoru nemusel nijako zucastnovat [aj ked si celkom urcite velmi chcel], pretoze si nasiel lepsieho partnera - v Aschaffenburgu si k nam prisadla jedna mlada cestovatelka s batohom, ktora dost obstojne obhajovala idealy Europskej Unie a prejavovala optimizmus pokial slo o integraciu lacnej pracovnej sily z vychodu po zacleneni vychodoeuropskych statov do EU.

Okolo osmej hodiny sme konecne pristali vo Frankfurte. Kedze spoj, z ktoreho sme sa vylodili, trochu meskal, mali sme obavy o to, aby sme stihli prestupit na vlak do Heidelbergu. Ocitli sme sa na nastupisti plnom hemziacich sa bytosti, z ktorych sa kazda so svojou velkou ci malou batozinou a slimacim alebo sviznym tempom presuvala na ine nastupiste respektive k vychodu zo stanice.

Zacal som teda medzi nimi kluckovat, pricom som striedavo pozeral na hodiny, na Peta, ktory kracal kdesi za mnou a na vlak, co cakal sest nastupist nalavo od nas [ja som sa striedavo pozeral popod nohy, na Borisa a na kufre, co niesli ludia, ktorych sme predbiehali]. V jednom okamihu, ked som sa otocil, som vsak Peta uz za sebou nevidel [v jednom okamihu sa mi Boris stratil - vlastne ono to bolo dost pravdepodobne, lebo ludi tam naozaj bolo vela a navyse mal Boris oblecene maskace do davu a najst Borisa v sedej koseli bolo v takom preplnenom priestore nemozne]. Zastavil som sa a pockal som, kym prejde okolo mna cast davu, ale bezvysledne. Bol som presvedceny, ze ma nemohol nijako predbehnut, tak som utekal zase dopredu, ze ho pockam pri vlaku. Odtial som sa vsak coskoro pohol naspat - takto bezradne som chvilu behal s celou batozinou medzi siestym a dvanastym nastupistom, kym ma nenapadlo, ze by Peto uz mohol byt nejakym zazrakom vo vlaku a tak som sa rozhodol este prejst pozdlz celeho nastupista. Da sa povedat, ze sme mali stastie - bol uz dnu, zbadal ma, zakrical na mna, ja som nastupil a vlak sa pohol... Vysvitlo, ze on - mysliac si, ze idem stale pred nim - siel s davom, ktory zamieril do podchodu a presunul sa touto skratkou priamo na dvanastku. Potom nastupil do vlaku a povedal si, ze som uz urcite tiez dnu a najdeme sa na stanici v Heidelbergu. [Bolo to presne tak - ja som si myslel, ze Boris siel podchodom a tak som tam siel tiez, vybehol na nastupiste 12, chvilu som hladal Borisa, Borisa nikde, zato casu do odchodu uz bolo malo a tak som sa narval do najprazdnejsich dveri, odkial som pozeral ci nahodou Boris neprejde okolo. Boris nahodou okolo presiel, ja som nanho zahulakal, potom druhykrat a to uz ma zaregistroval. Docela hepi end.]

Ked sme trochu vydychali to napatie, co sme si (celkom tradicne) sami vyrobili, zistili sme, ze sa nachadzame v este plnsom vlaku ako bol ten predtym. Stali sme takmer na jednej nohe medzi zachodom a vstupnymi dverami a zo vsetkych stran nas obklopovali mimozemstania vracajuci sa domov z predlzeneho vikendu. Na nase stastie [a na moju radost] vsak podstatna cast z nich vystupila uz na prvej stanici - v Darmstadte, takze sme sa presunuli trochu dalej do vlaku, aby sme poslednych styridsat minut cestovali aspon o trochu civilizovanejsie.

Tu sa nam po nemecky prihovoril akysi mladik. Zacal celkom neskodne [neskodne?] tym, ze chcel otvorit okno, takze sa nas spytal, ci nam to nevadi. Peto ho okamzite presmeroval na anglictinu [hadam sa s nejakym Nemcom nebudem rozpravat nemecky] a to sa zrejme Markusovi - ako sa nam bezprostredne predstavil - zapacilo. Okamzite sa pustil do konverzacie. Tu vsak zacal celkom nevhodne tym, ze odkialsi vytiahol cigarety a ponukol nas. Ubezpecili sme ho, ze nefajcime a keby aj, tak by sme sli do fajciarenskeho vagona, lebo si ctime nemecke cestovne predpisy. Zaskeril sa, povedal "Scheisse" a siel si kamsi vypytat zapalky. Ked sa vratil, bez rozpakov si zapalil a zacal sa pytat. Kedze jeho anglicka slovna zasoba nebola nijako zvlast bohata [nadpolovicnu cast jeho anglickej slovnej zasoby tvorilo slovo "Scheisse"], viacmenej sme si takmer vsetky jeho otazky iba domyslali. Najprv ho zaujimalo, odkial sme a kam cestujeme (na odpoved ze sme zo Slovenska, zareagoval slovami "Slovenia - ok?" [doslova to bolo: "Slovenja okee?"]). Potom stiahol okno a skor nez sme si stihli uvedomit jeho zamery, vyklonil sa celou hornou polovicou tela von a pocas balancovania na hrane stiahnuteho okna [nohami sa podlahy samozrejme nedotykal] zacal vykrikovat nejake nezrozumitelne vety plne adrenalinu.

Skutocne napatie sa dostavilo vo chvili, ked okolo prehrmel iny rychlik. Asi desat sekund sme meravo sledovali ci Markusovi po naraze do nejakej sucasti oprotiduceho vlaku neodleti hlava. Tu kriticku vzdialenost sme odhadli asi na desat centimetrov. [Myslim si, ze keby k narazu naozaj prislo a Markusovi hlava odletela, nic hrozneho by sa nestalo a on by si to asi ani nevsimol. Povedal by asi len scheiss' a siel by si zapalit dalsiu cigaretu. Pocas toho celeho by sa len smial a huncutsky by na nas pokrikoval slovenjaokee?]

Markus to nejakym zazrakom prezil - ked sa zase vratil naspat medzi nas, zistil, ze mu zhasla cigareta, co okomentoval slovom "Scheisse" a siel si znova po zapalky.

Pocas zvysnych dvadsiatich minut, ktore zostavali do pristatia v Heidelbergu, sme od Markusa dozvedeli, ze momentalne cestuje do juhonemeckej Konstanze a ze (- ak dovtedy dozije -) pocestuje o tyzden do juznej Afriky [zial, nepodarilo sa nam zistit, do ktoreho mesta. Davajte si preto pozor kde sa v ramci Afriky budete zdrziavat, lebo rizikovy stupen Markus hrozi vsade]. Nasledoval pomerne tazkopadny rozhovor na temu majstrovstiev sveta vo futbale (nasa otazka: kto vyhra sampionat? Markus: Stuttgart! ... nasa otazka: s kym hra najblizsie Nemecko? Markus(po dlhsom uvazovani): 2:1!), pretoze my sme ju nezvladali odborne a Markus - napriek tomu, ze bol uz tentokrat vyzbrojeny anglickym slovnikom [to ani nebol slovnik, ale len nejaka blbost pre turistov] - ju nezvladal slovne. Jedno bolo vsak jasne - Nemecko bude vitazom a kdesi hlboko za nim Brazilia, Argentina a mozno Francuzsko [Boris mu teraz trochu krivdi - raz pochopil, ze sa ho pytame s kym hra Nemecko najblizsi zapas - vtedy Markus otvoril dvere prveho kupe, na ktorom mu spocinul zrak a opytal sa ludi v nom sediacich].

Na zaver svojho vystupenia este raz zopakoval svoj kusok s balancovanim na okne (tentokrat bez rizikoveho faktora oprotidiuceho vlaku), veselo sa zasmial na svojich dvoch paralyzovanych divakov a zvolal "Cermeny..., ekstrem!" [citaj s makcenom na C a s trochu pretiahnutym prvym E].

Vzapati - bez toho, ze by cakal na potlesk, sa rozlucil a uz ho nebolo [co som teda extremne ocenil].

Tak, mili moji pozemstania, tolko zatial odomna z tychto dalekych koncin vesmiru. Ak niekde na svojich cestach tiez stretnete Markusa, pozdravujte ho od nas - hadam medzicasom dostane rozum alebo aspon bude mat stastie [skor to stastie budete mat vy, ked ho nestretnete]...

Majte sa krasne, zdravi vas

Boris [a nielen on, ale aj ja]