Ráno do 10:00

Nespal som. Od skorého rána sedím za malým kuchynským stolom. Čakám na chlapa, ktorý ma príde zabiť.
Nervózne klopem prstami po stole a druhou rukou si podopieram bradu. Neviem kedy ma prísť. Keď som to plánoval bol som trochu mimo, vlastne , stále som. Určite to malo byt dnes. Alebo nie? On si to snáď bude pamätať.
Som úplne zničený, vyprázdnený, už to asi nevydržím. Postavím vodu na kávu, nech sa trochu preberiem. Kým zovrie dívam sa cez špinavé okno po okolitých panelákoch na sídlisku. Vietor prefukuje po chodníkoch záveje prašného snehu. Mrzne. Šedé fasády vyzerajú v tomto počasí ešte opustenejšie. Nikde ani duše...

Vriaca voda vykypela z kanvice a zhasla oheň.
Vypínam plyn, zalievam instantne hnedé granule. Hrnček položím na malý stolík a handrou opatrne poutieram vyliatu vodu na sporáku. Sledujem ako sa pomaly vyparuje.
Príde v deväť, pol desiatej, desať?

Sadám za stolík, preložím si ruky, natiahnem nohy a čakám. Trvá to snáď hodinu kým sa minútová ručička opäť pohne. Vo vzduchu sa pomaly víri prach a je neznesiteľné ticho. Počuť iba môj vlastný dych.
Premýšľam kde som spravil chybu. Tak som sa snažil byť ako ostatní, chodiť do poslušne do práce nevyliezať zo svojho bytu a vôbec nerozmýšľať nad našim sídliskom. Skúšal som všetko aby som sa odtiaľto dostal. Inam... Niekam kde po uliciach chodia ľudia. Asi som sa tak snažil, že som už úplne zabudol kto som.

Desať hodín. Nič. Nikto nechodí. Čo už asi budem musieť naďalej existovať. Tak si spravím ešte kávu. V momente keď sa postavím a chytím do rúk kanvicu niekto otvorí vchodové dvere od bytu. Ostal som zamrazene stáť. Žeby som nezamkol?
Zvuk klopania jeho topánok o moju podlahu napĺňa každučký môj vnem. Odrazu cítim ako žijem. Chvejú sa mi ruky, trasú kolená. Strašne sa snažím rozpomenúť prečo mám umrieť, ale nepamätám sa vôbec na nič. Moju hlavu vypĺňa iba strach, ale popri tom viem, že nesmiem ujsť.

Do kuchyne vošiel chlap v dlhom čiernom kabáte, s koženými rukavicami a tvárou prekrytou gumenou maskou. Pôsobí veľmi pokojne až vyrovnane. Závidím mu jeho suverénnosť, chcem byť ako on. Postaví sa asi meter a pol odo mňa a zadíva sa mi do očí. Jednou rukou si rozopne dva vrchné gombíky na kabáte a druhou spod pazuchy vytiahne čiernu pištoľ s dlhým tlmičom. Namieri priamo na moju hlavu.

Strašne by som chcel zakričať, "Nerob to prosím, ja dokážem žiť!", ale nemôžem zo seba vydať ani hlások.
Chlapík sa odrazu zarazí, sklopí zbraň. Žeby ma počul?
Rozhliadne sa po kuchyni. Podíde k nástenným hodinám a prstom zatlačí minútovú ručičku späť na dvanástu.
"Trochu nám meškajú..." povie a jemne sa uškrnie. Potom sa otočí a bez ďalších okolkov ma zabije.
Kanvica spolu s mojim bezvládnym telom padá na zem a rachotí.

Chlap si potom vyzliekol kabát a prevesil ho na stoličku. Rukavice pohodí na stolík. Prejde do kúpeľne a umýva si ruky. Z hlavy si zloží masku a hodí ju do kúta na kopu k ostatným. Pomaly zdvíha hlavu do zrkadla, a neisto sa zadíva na svoj odraz akoby niečo očakával.

"Zas a stále som to iba ja..." Zamrmlem si.

Vraciam sa do kuchyne. Zbadám sa v kaluži krvi. "Prepáč... Za pokus to stálo!" Prekročím svoju mŕtvolu, zdvihnem kanvicu. Zapálim oheň a postavím vodu na čaj. S otráveným výrazom sa dívam von oknom na sídlisko. Stále nikde nikoho...