Nočák

Neviem, prečo mater slope z fľaše vodku o polnoci na stanici a za ruku trhá svoju malú dcéru hore dole halou. JE. Vidím, ako ju doma strestá len tak, pre nič. Možno preto, že nemá na to strestať svojho manžela, ktorý takmer určite môže za jej sprostú hlavu a modriny na rukách. MI. Mne však nenačapujú ani jedno smiešne pivo. Zavreté krčmy, zákaz alkoholu, odstránené lavičky v čakárňach. Kvôli bezdomovcom, ktorí teda ležia pod radiátormi a serú za prvý stĺp na peróne. Vo vlaku otrávený smrad etanolu. Otvoriť okno a vyvracať sa za jazdy, alebo otvoriť dvere a hodiť to do osratého hajzla v kabínke? Po nakladačke, ktorú som zažil za bieleho dňa v plnom vlaku sa cítim celkom nesvoj. Nebojím sa. Skôr by som rád pri prvej príležitosti vytiahol boxera Z vačku a rozmlátil hlavu prvému hovädu, ktoré vyjde zo svojho smradlavého kupé. Sloboda nenastala ani po vystúpení. Pekné dievča sediace na veľkom kufri samé na zastávke o pol druhej v noci? Meter od nej čúčo a dvaja bezdomovci. Prešiel som cez. Otočil sa. NÁS. Takmer isto ju jeden z bezdomovcov ostriekal, pritom ako močil na stenu zastávky. Asi mala strach a čakala na niekoho, kto ju zachráni. Chyba. Sloboda si ustlala po stenách až v mojej izbe. To sme až takí chorí? ZLE.

ALE JA SOM V POHODE.