Epitaf

            Keď odišla z kuchyne, tak položili šálku s kávou na dres. „Počula som, že sa zabil. Žiadna nehoda. Normálne sa zabil sám!“

            Stíšila pre istotu hlas, aby ju nepočula. „Aj som si to myslela! To sú tí umelci! Nevedia sa zakomponovať do spoločnosti a nakoniec sa aj tak všetci katujú...“

            „On bol umelec?“

            Prižmúrila oči. „A ja viem? Veď chodil do divadla.“

            „Aj ja som bola!“

            „Vážne?“

            „Dvakrát! To bola hrôza! Chcela som odísť cez prestávku, ale šatniarka mi odmietla dať kabát! Suka jedna!“

            „A čo potom?“ Dychtivo natiahla krk.

            „Snažila som sa spať, ale vieš... stále tam bol taký hluk! Ach! Keď zavreli všetci hubu a ja som si už myslela, že mám pokoj, tak tam niečo neskutočne treslo a skoro ma trafil šľak!“

            „No dobre, ale ticho! Už sa vracia!“

            Prišla naspäť, ospravedlnila sa, že odišla, že si chcela niečo vziať – ony vôbec netušili, že išla na záchod po tabletky – a potom im povedala, aby šli do obývačky za stôl.

            Sadli si.

            Boli ticho. Všedné návštevy a rapotanie o úplných nonsensoch dnes nemalo žiadny efekt. Ona ani nechápala prečo prišli. Nezamýšľala sa nad tým.

            Pozreli sa jedna na druhú a po urputnom sŕkaní položili prázdne šálky od kávy na presklený stôl. Postavili sa, oprášili si kolená, akoby im na ne padalo svinstvo a povedali, že musia ísť.

            „Naozaj musíte ísť?“ Z očí jej sálala potreba, o ktorej vedela, že ju nikto nepochopí. Ba ani si ju nevšimne.

            Inštinktívne prikývli. Už mali na sebe kabáty. Ani sa nenazdala a zmizli v búrlivej noci plnej snehu.

            Opäť si sadla za stôl. Pozrela na prázdne šálky.

            Nevedela si pomôcť. Pretrela si zvráskavené ruky kusom servítky, ktorá zavadila o ošúchaný prsteň. Nesťahovala si ho, bolo by to aj tak zbytočné.

            Predstavila si ako ho týmito rukami nosila po novom dome, v ktorom dýchal ešte duch stavby. Omietky boli čerstvé, schody stále len holé kamene a iba jedna izba bola dokončená. Presťahovali sa sem, pretože už nemali peniaze na byt.

            Nehovorila si, že bol pijavica v jej živote. Nepriznala si, ani na to nepomyslela, že to práve on ju okradol o zvyšky mladosti. To on jej dennodenne drásal nervy so svojimi problémami, manickými depresiami, neustálymi výstrelkami a rozhádzanými peniazmi. Stále po ňom musela upratovať, aj na neho kričala, ale vždy to bolo, akoby mimo ňu. Musela si akosi vykompenzovať tie prebdené noci, kedy sa preklínala, že celková výchova zlyhala a z jej syna sa stal naničhodník.

            Vzala šálku a zaryla do nej svoje oči. Nikdy nepil kávu. Aj tak nespal. Na krátky okamih v nej zovrel hnev, ale rýchlo pohasol a vôbec ju nenapadlo šálku hodiť o stenu.

            Vytiahla spoza stola fľašu, nasypala si tabletky do úst a zapila ich.

            Ľahla si na gauč. Skrčila na ňom dečku a iritovane sa zahmýrila, aby ju napravila. Len upratovať a upratovať...

            Oči sa jej už viacej ani zahmliť nemohli. Vôbec jej to nevadilo. Veď samovraždu majú v rodine. Najprv dedo, ktorého Američania obvinili z ilegálneho prisťahovalectva. Potom jej otec, ktorý sa nedokázal prelúskať cez buzeráciu komunistov a faktu, že jeho manželka je ochrnutá a nikdy nebude už poriadne chodiť. A nakoniec jej syn, ktorý bol hádam jediný, kto jej ako tak rozumel.

            Usmiala sa, keď sa v chodbe otvorili dvere, zažalo sa svetlo a známy hlas, ktorý jej každý večer priniesol iba ďalší hnev, oznámil : „Ahoj! Priniesol som ti jedlo.“

            Keď k nej pribehol, odvalil stôl a tak porozbíjal všetky šálky, tak ju zase iba vytočil.