Príbeh z čiernej kroniky

Masy, obrovské masy vody, bezodnej hĺbavy a on upostred na vysokej veži, ktorá sa s ním skláňa až tesne nad hladinu tej neurčitosti a bezmocnosti. Voda sa ani neprelieva vo vlnách, nevznikajú na nej kruhy, ani svetlo neodráža. Hýbe sa len akosi v celku. Temná!

Leží, tápa rukami po hladkom betóne, akoby sa mal každú chvíľu zošmyknúť. Celý sa trasie a strach si postupne podmaňuje jeho telo. Nemá šancu. Ide mu po krku, kde sa nezastaví a zovrie mu myseľ...

Konečne sa zobudí vo svojej posteli. Má však strach, preto ide ako vždy za rodičmi. Ešte treba prejsť cez chodbu a je v ich izbe. S hrôzou kričí, no nepočuje nič. Vydal zo seba len nemý výkrik, avšak s takou energiou akoby kričal celú noc. Namiesto postelí sú tu len dva hroby. Omdlie a padá dozadu- dlho, dlho. Až do náručia svojej milej Rubelle. Objíma  ho, cíti ako mu zviera srdce v hrudi. Zatvorí oči, aby si lepšie vychutnal vrúcne objatie. Keď ich otvorí, okolo hrude má ovinutého hada s hlavou netopiera. Zviera mu hruď a chystá sa na útok... Je to strašné ako les, v ktorom zúri krvilačná zver, pred ktorou niet úniku. Hneď ako na to pomyslel, už aj pred ňou uteká. Uteká o život, ledva sa stíha vyhýbať stromom. Niektoré sa mračia, hrozia mu päsťou. Iné sa len dívajú. Majú čosi zvláštne v pohľade. -len sa dívajú...  Niektoré majú ruky, aj štyri, päť natŕčajú ich k nemu a pýtajú jesť. Hovoria k nemu neznámou rečou. On však nespomaľuje, naopak svah sa zvážil a z kopca sa mu beží rýchlejšie. Už nestíha ani stromy sledovať. Dokázal neuveriteľne zrýchliť. . preskakuje jamu, potom prekračuje potok a hneď za tým aj rýchlosť zvuku.  To by malo stačiť. Počuje však cvakot  zubov a miestami pretne vzduch neľudský ryk, podobajúci sa erdžaniu koňa. Musí utekať, musí! Spomína si na svojho trénera: „musíš dýchať!"  hovorieval...  

Dýcha. Sústredí sa len na to. Dvojitý nádych, potom výdych. Siahol až na dno svojich síl a vyvíja nadľudskú námahu. Vo chvíli sa všetko akoby upokojilo- žiadna utekajúca krajina. Iba oťažel, akoby mu v žilách prúdila ortuť. Akoby stál. Ale on beží! Nie nestojí, to dosiahol rýchlosť svetla. Preto všetko preňho zastalo. Dokonca už beží vyššou rýchlosťou ako svetlo. Príliš sa snažil a to je zlé. To sa niekedy nevypláca. Čas sa začal plynúť naspäť. Aj on sa začal pohybovať naspäť. Rovno do pazúrov beštie, ktorá rozďabila papuľu so zubiskami tak, že ho mohla zhltnúť celého.   

Strhol sa celý studený a s kropajami studeného potu na čele. Ešte stále sa neprestal triasť. A ani sa nemohol. Bolo príliš chladno. A bola tma, iba miestami prerušená hviezdami náhodne rozloženými na tmavom súkne. V polosne sa z hlboka nadychuje a vydychuje.  ...ako mu hovoril jeho tréner. Ešte beží, ešte ho nedostala. Je tu ešte akási nádej. Zahne doprava za skalnatý útes. Možno sa zachráni. Snáď ho minie...  

Znovu predrapí oči. Potrasie hlavou aby sa prebral zo sna. Zmrašťuje obočie a čelo aby ho vzápätí natiahol. Zakloní hlavu a vydýchne. Gúľa očami a hľadá bod ktorý by zaujal jeho myseľ.. nachádza ho vo svetle hviezd, odrážajúcom sa od fľaše rumu. Už nepil dva dni. To je dosť, pomyslel si. Natiahne ruku ku fľaši, pritiahne ju k sebe, no keď priloží ruku na uzáver, zarazí sa. Nie! Ja predsa nechcem piť! Že ako som na to prišiel?  To je jedno, neviem. Už dávno som predsa chcel prestať piť. Vždy som chcel prestať piť. Aj predvčerom. V sobotu som si povedal že prestanem piť predvčerom.  A pil som. Ja debil! Ale teraz to už vyjde. Zajtra prestanem piť... Otvoril fľašu a priložil ju k ústam.

- „Prečo neprestaneš hneď?"

Pozrel naňho. Lucius bol jeho najlepším priateľom. Vždy stál pri ňom. Jediný z ľudí, ktorý sa naňho nevykašľal. Jediný z ľudí, ktorý mu rozumie. Jediný, koho má. Vždy boli spolu. Mal ho rád, no niekedy vedel ísť poriadne na nervy.

- „Drž hubu! Nepleť sa do toho, keď tomu nerozumieš. Nikto sa ťa nič nepýtal. Staraj sa o seba." kričal som naňho.

- „Prestaň kričať a podaj mi tú fľašu!"

Natiahol ruku a čakal, že mu ju snáď dám. Len s ťažkosťami som sa ovládol a pokojnejšie sa snažil hovoriť.

- „Dobre, ukľudni sa. Máš pravdu. Máš úplnú pravdu. Ale toto je iné. Nie je to tak, ako si myslíš. Je chladno a je mi zima. Ako určite dobre vieš, tak ústredné kúrenie nefunguje, lebo v tejto posratej búde žiadne  nie je. Tak čo mám podľa teba asi tak robiť? Je predsa normálne, že keď mi je zima tak si trochu ľognem, aby som sa zahrial.. si ako moja mama. Ani tá nič nechápala. Vieš, neštve ma, že mi akože chcela dobre,. Ale to že prišla a z jednej dvoch vecí vyvodila nejaký ten svoj blbý názor a hneď podľa neho aj konala. Tupo presvedčená, že robí dobre. Nieže by sa najprv opýtala čo a ako. Vôbec, vôbec nič nechápala. Nič! Ani ty nič nechápeš."

- „Poď! Poď, prejdeme sa. Nazbierame nejaké huby," volal ma a šiel kamsi do tmy. Po chvíli ho zahalila hmla a zmizol. Vedel som, že huby teraz nerastú a keby aj, nič by sme v tej tme nenašli. Lucius robil vždy veci ktorým som nechápal. Často sa choval divne.. najzaujímavejší bol však jeho oblek. Čistý, vyžehlený a lesklé topánky. Žili sme v špine a blate. Často sme spali v kanály, no on ho mal stále taký čistý a suchý. Neprikladal som tomu však veľkú váhu, pretože vo svete nemôžeme všetko pochopiť. -hovorieval náš pán farár. A tak som to nechal tak.

Prevrátil som fľašu a potiahol som. Do fľaše uniklo pár malých bubliniek. Chvíľu tekutinu premiešavam v ústach, potom prehltnem. Príjemný pocit tepla oblieva moje telo. Postupne. Akoby sa mi tým napĺňali najprv pľúca, potom ostatné časti tela- brucho, ruky, hlava, nohy... Akoby do každej časti tela viedlo množstvo tenučkých hadičiek, ktoré vedú túto žeravú pochodeň. Milujem tento pocit.

Lenže... čo ak som predsa nemal? Čo ak mal Lucius pravdu? Nie, nie nemal ju. Dosť! Nechcem počúvať takéto myšlienky. Snažím sa prestať na to myslieť. Znovu pijem a snažím sa vychutnať si to. Ale už sa mi to nedarí. Nieje to ten pôžitok čo som kedysi mával. Nedá sa to zapiť.  Nie je to to, čo som od toho čakal. Vôbec to nestojí zato zapredať dobrý úmysel... no teraz to už nemôžem nechať. Aj tak som už začal.. stále sa mi dobýjajú do hlavy tie trápne myšlienky pre a proti. Ten blbec! Mal držať hubu!

Musím myslieť na niečo iné. Na niečo pekné.  Peknú krajinu, more, pekné ženy. Áno, som na pláži a hrám volejbal s peknými ženami...    Nie! Nieže to nieje realita. Nieže realita je niekde inde.. v hlave mi treští. Už ani nemám kontrolu nad myšlienkami. Samé sa bijú, rvú a trhajú ako vo veľkej vojne. Hlavu mi ide rozhodiť. Akoby sa mi v nej točil veľký reťazový kolotoč, ktorý sa každú chvíľu odtrhne...

Šmaril som fľašu o zem. Dóóósť! Dosť! Reval som. Neprestával som kričať, kričal som, až kým rev neutíchol a neprerástol do tichého vzlikotu. Padol som bezvládne na zem a zvíjal sa. Potom som sa skrčil do klbka a plakal som. Plakal som tak, ako som ešte nikdy neplakal.

Po chvíli som sa ukľudnil. Nájdem ešte jednu fľašu, ktorú som dobre ukryl, aby mi ju Lusius nemohol vypiť. Naťahujem plnými dúškami- bez rozmyslu. Tak to má byť!

Čosi ma chytilo za nohu. Bola to čiasi ruka. Priamo z pekla. Bola krvavo červená s tenkými dlhými prstami, na ktorých viseli kúsky kože. Strmo som sa odhodil nabok, pozriem dopredu a vidím pred sebou vychádzať zo zeme pokrútené, neprirodzene skrivené postavy s pretiahnutými tvárami a ústami. Vydávajú temný mumlavý zvuk. Ide z nich tá najhroznejšia hrôza. Som skrčený pri zemi, neodvážim sa ani pohnúť. Čo to má znamenať?

Zbadali ma! Strašné! Smerujú ku mne. Bože, zachráň ma! Musím, musím preč. Preč z tohto strašného miesta...  Bežím dlho, až k úpätiu kopca. Za sebou počujem pekelné výkriky, no neodvážim sa obzrieť.  Škriabem sa hore. Na Olimp, kde sídlia všetci bohovia. A možno je to Babilonská veža, pýcha ľudstva a aj môjho života.

Nie. Je to Hora Tábor. Určite! Miesto stretnutia s Bohom.  ...zadýchaný sa dostávam na vrch, na plošinu. Už som na jej vrchu. Konečne. Výkriky sem doliehajú len z ďaleka. Bože, odpusť! Zachráň ma!  A on prichádza, zahalený v oblaku, za hlaholu poľnice. Pocítil som pokoj. Určite je to on. Jeho odev je taký žiarivý že oslepuje. Človek si musí zakrývať zrak. Zrazu som znervóznel. Čo ak to nie je Boh. Čo ak je to Lucifer- nositeľ svetla a preto tá žiara...  Čo ak hej?!  Bože, som zmätený. Neviem! Fakt neviem! Môj život... môj život nebol...  nemôžem si byť istý...

Úryvok z policajnej správy: V utorok o tretej hodine ráno, prišlo k tragickej nehode na diaľnici. Neznámi bezdomovec prechádzal cez najnovší úsek diaľnice s vysokým násypom. Oslepený reflektormi zastal a nereagoval ani na trúbenie vodiča  volkswagenu, tridsaťpäť ročného občana Nemecka, ktorý nedokázal zrážke zabrániť. Bezdomovec bol namieste mŕtvy.