Ľudská arogancia alebo prečo nemám rád Silvester

            Momentálne je 1. január 2011, 0:51 stredoeurópskeho času. Práve som sa vrátil z vonku, kde je celkom slušná zima. Ledva dokážem písať tieto riadky, lebo aj napriek niekoľkým minútam lúhovania rúk v teplej vode ich mám stále skrehnuté. Možno predpokladáte že som bol odpaľovať petardy, alebo inú zábavnú pyrotechniku, ako je v tomto čase zvykom. Faktom je, že som neodpálil ani jednu.

            Celú hodinu som kvočal pri voliére nášho psa. Československý vlčiak mimochodom. Krásne ušľachtilé plemeno tak podobné vlkovi, z ktorého pochádza, že ho filmári využívajú pri natáčaní. Úbohý tvor celý čas zúrivo pochodoval okolo svojej búdy hľadajúc možnosť úniku. A ja som tam pri nej bol a snažil som sa ju upokojiť, pretože všade okolo to trieskalo, sťaby sa blížil koniec sveta. Práve preto sa nikdy neteším na Silvester. Nevadí mi, že musím vonku mrznúť a kvočať v nepohodlnej polohe. Znepokojuje ma to, čo vidím priamo pred sebou. Nepokoj, triašku, strach v očiach našej krásnej vlčice. A nechcem si ani predstaviť, čo sa odohráva v blízkom lese.

            Množstvo lesnej zveri utekajúcej pred hukotom, pleskotom a hlukom z okolitých miest a dedín. Bežia bez jasného smeru a zjavného cieľa, pretože všade okolo nich bubnuje dážď ohňostrojov, rímskych sviec či inej „zábavnej pyrotechniky“. Možno sa to zdá ako preháňanie, keď použijem slovné spojenie: „okolo nich“ avšak keď si zoberieme do úvahy citlivosť zvieracích uší, vyvinutú evolučne kvôli rozpoznaniu nebezpečenstva a silný zvierací pud sebazáchovy... Zvieratá skrátka trpia. Trpia spôsobom, ktorý si my predstaviť nedokážeme. A kvôli čomu? Kvôli obyčajnej zábavke. Kvôli tomu že my oslavujeme nový kalendár na stene v kuchyni. No a čo že je nový rok. Život pôjde ďalej tak ako predtým, novoročné predsavzatia aj tak nikdy nesplníme, akurát že máme z celých 365 dní o jeden dôvod viac sa ožrať.

            Silvester a delobuchy v ňom, to je len taká malá, možno na prvý pohľad nepodstatná vecička. Lenže práve v ňom sa odráža ľudská arogancia. Oslavujeme úplne zbytočným hlukom a vôbec neuvažujeme, aké následky môže mať naše počínanie. Koľko požiarov bude ráno v správach, koľko psov ujde z dvorov? Presne táto istá arogancia môže aj za všetky ekologické katastrofy. Koľko hektárov Amazonského pralesa sme už vyrúbali? Koľko druhov zvierat sme vyvraždili? Koľko ton ľadovcov sa už kvôli nám roztopilo? Koľko záplav vzniklo našim pričinením?

            Kniha Genezis, prvá kapitola, dvadsiaty šiesty verš hovorí: „Nato Boh povedal: "Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!"“

A tak má človek rozum. Uvedomuje si vlastné bytie a vie vyvodiť dôsledky zo svojho počínania. A tak človek vládne všetkým tvorom. Len sa obávam, že nám Boh k tomu rozumu mal zrejme dať aj manuál, lebo občas mám pocit, že ho nevieme používať. A ten pocit sa mi pravidelne vracia každý Silvester, medzi polnocou a jednou ráno. Keď v mraze kvočím pri voliére našej vlčice a snažím sa ju upokojiť.