Nezabíjajme nádej...

Preletela som preplnenými chodbami nemocnice, zastavila ma až recepčná. S až veľmi bezstarostným úsmevom na túto večernú hodinu a svoje povolanie ma odviedla za zatvorené dvojkrídlové dvere operačky.

Na mňa až veľa postáv v bielom pokope sa skláňalo nad bezvládnym dokaličeným telom  kamaráta na stole. V bielych obrusoch boli zažraté krvavé škvrny, ktoré ani čas nedokázal zmyť. Krv tých, ktorí mali možnosť bližšie sa zoznámiť s operačnou posteľou, či už vyviazli z tohto súboja živí, či nie. Bojoval o život...

Koľkokrát sme si potajomky po nociach volávali a donekonečena premietali naše sny, plánovali dobrodružné výpravy, rozprávali sa o čomkoľvek. Mali sme istotu, že sa z nich aspoň niečo udeje. Mali sme možnosti. Ani na um nám nezišlo, že niekto ich nemusí mať. Po operácii skončil ochrnutý, tu zlyhali všetky sny i plány.

Odvrátila som zrak. Nedokázala som rukou prechádzať po jazvách na jeho hrudi bez toho, aby som nevyronila ani slzu. Po toľkých rokoch nadávania na krutý osud, vyplakávania, fňukania, sebaľútosti, povznesenosti nad tým, že všetko raz prehrmí. Stratila som nádej, nedopriali mi ju ani lekári, že sa ešte niekedy uzdraví.

Znášal to dobre, prispôsobil sa. Avšak jeho doterajší známi videli na jeho tvári určitú zmenu. To kúzlo vyrovnanosti, snáď so všetkým. Bol donútený zmeniť prácu, pretĺkať sa pomedzi šéfov, ktorí odsudzovali telesne postihnutých, ale zvládol to.

Odvtedy neprehovoril. Lekári tvrdili, že tento príznak nie je neobvyklý, len zriedkavý. Potrebuje sa zmieriť sám so sebou, znova sa naučiť stáť na vlastných nohách, veriť vlne života ktorá ho unáša.

Mohli sme sa iba potichu trápiť a pozerať, ako z neho uniká život. Už nikdy nebol taký ako predtým, plný elánu a chuti do života. Žil, aby sa pretĺkal každým jedným dňom a znášal odvracajúce sa tváre. Ľudia mu nedopriali zase vytúžený pocit šťastia, že je „normálny“, že zapadol, že k nim patrí.

Nie všetci to majú v živote také ľahké ako my, aj keď každý, kto nesie svoj kríž si myslí, že ten jeho je snáď najťažší a srdcervúce príbehy sa dejú iba v televízii pri večerných novinách a tisíc kilometrov od nás. Ale čo ak sú priamo za našimi dverami? Nehľaďme očami do zeme a pomôžme ľuďom zase zapadnúť, aby sa lepšie vyrovnávali s ranami osudu. Veď jednu ruku máme na to, aby sme držali tých, čo s nami kráčajú a druhú na to, aby sme pomáhali tým, čo strácajú nádej...