Sarkofág otca ľudí: 1. Berenwyrská klietka

 Struny na lutne stíchli. Jemnocitná Falwya prestala hrať a s rozšírenými očami sledovala, ako jej najmladšia sestra Wry provokuje sesternicu - budúcu kráľovnú.

 „Raz ťa nechám skrátiť o hlavu!" vyslovila ľadovým hlasom Drianys.

 Štrnásťročná Wry zakvačila päste v bok a zaujala dramatickú pózu. Tvárou peknou ako záhrada začiatkom mája jej preletela zlosť.

„Wyd´th ochraňuj toto kráľovstvo, ak mu raz budeš vládnuť ty." Pri tejto predstave pocítila nezmieriteľnú krivdu. Zlosť sa zmenila na kŕč; azda chcela dupnúť malou črievicou o podlahu, miesto toho však skrivila obličaj a vyzývavo otrčila bradu i chutný pršinos. Ešte chvíľu a rozplače sa.

 - Nikdy! Nikdy jej to nedoprajem, - pomyslela si v náhlom záchvate odhodlania, od ktorého ju do čela bodla bolesť. Cítila, ako nad sebou znovu získava vládu. Kŕč povolil, počula vlastný hlas a v ňom predstieraný pokoj:

„Pred partiou ste sa s úbohou Waezlou mali dohodnúť, aby ťa v každom prípade nechala zvíťaziť. Nemuseli by sme teraz riešiť tvoju urazenú pýchu."

 Waezla, prostredná a najmenej chápavá spomedzi troch dcér berenwyrského kniežaťa, len čo začula svoje meno, vyskočila od nízkeho stolca a rýchlo pritakala:

 „Áno, áno, Drianys. Pred hrou sme sa mali dohodnúť, nikto by sa teraz neškriepil."

 Drianys nevedela, či sa zasmiať alebo radšej zaplakať nad Waezlinou prostoduchosťou. Na druhej strane, Wry len sťažka potláčala úškrn a v duchu vďačila prozreteľnosti za Waezlinu rozumovú zaostalosť, ktorá jej už toľkokrát prišla na pomoc.

 „Chápem," provokovala ďalej, „nie je nič príjemné prehrať s niekým, koho sme sa šach len nedávno podujali naučiť. No uvedom si, drahá Drianys, len preto, že raz možno nastúpiš na trón, nikto sa kvôli tomu teraz nezblázni - tobôž Waezla alebo ja, ktoré nie sme z horšej krvi než ty sama.

 Nechápem, načo je táto hádka dobrá. Nie je predsa nijakou hanbou prehrať s bystrejším súperom. Hanbou by bolo chcieť zvíťaziť za každú cenu len preto, lebo ty si následníčka a všetci sa ti musíme podriaďovať." Len čo dovravela, tváričku jej ozdobil potmehúdsky úsmev.

 Drianys vzbĺkla. Správne pochopila, kam Wry mieri. Práve o nej vyhlásila, že Waezla je bystrejšia než ona - tá nahlúpla Waezla, ktorú Wyd´th pri udeľovaní umnosti načisto obišla a o ktorej to bolo všeobecne známe!

 Princezná napokon ovládla zlosť a pokojne pozrela na málo chápucu sesternicu.

 „Sesternička, zlé nechajme zlým," vyriekla nahlas, priam veselo, a usadila bledé dievča nazad k stolíku. „Darmo budem tvrdiť, že Wry v mojej neprítomnosti poprehadzovala figúrky, keďže tá to rozhodne popiera. Namiesto toho navrhujem zahrať si novú hru, súhlasíš?"

 Waezla sa neisto usmiala.

 „Dobre," povedala Drianys a aj ona si sadla do stolca. „A aby to bolo tento raz zaujímavejšie," dodala, „zahráme si o hlavu tvojej mladšej sestričky."

 Waezla zbledla ešte viac. O sekundu nato jej z očí vytryskli slzy a vyskočiac, sama sa hodila k Drianidyným nohám.

 „Zľutuj sa," zaprosila.

 Jej vzlykavý hlas zanikol v bolestivom achkaní. To ju Wry ťahala za vlasy a mrzuto kárala.

 „Vstávaj, hlupaňa," soptila na ňu, „nevidíš, že presne toto chcela dosiahnuť?" Ako postavila usmoklenú sestru na nohy, zasyčala smerom k Drianyde:

 „Nemysli si, ty chudera, že sa pred tebou budeme klaňať. Hlavy si zrážaj handrovým bábikám!"

 „Prestaň, Wry!" ozvala sa z kúta Falwya. Doteraz len ticho načúvala škriepke, no z titulu najstaršej v miestnosti sa odhodlala vmiešať do deja a ukončiť rozbroje.

 „Len ju nechaj," preriekla Drianys. „Rady si vypočujeme jej duchaplné zistenia. A keď sme už pri tom, milovaná Wry, pred chvíľou si síce správne podotkla, že - nanešťastie -pochádzame z príbuznej krvi,  ja tomu ale aj tak nechápem.

 Tvoj otec je kráľov brat, matku máš z najurodzenejšieho rodu a dve sestry, ktorým v Aeradise nieto čo do majestátu páru, no ty sama sa z rámca toho poriadne vymykáš. Povedz mi, sesternica, po komže si taká zmija? Patríš vôbec do rodiny?"

 Wryinu tvár zaliala červeň. Malé ruky zovrela v päsť a Waezle až podskočilo srdce od obáv, aby mladšiu sestru neporazilo v návale zúrivosti.

 „Bodaj by zajtrajší deň dal," precedila Wry cez stisnuté zuby, „aby si stretla svoju matku

v Rekwyneme - ak ja nepatrím do rodiny, aspoň nech je tá tvoja pokope!"

 Hradná sieň zamrzla v tichu. Dievča len pomaly prichádzalo k sebe a zisťovalo, čo vlastne vyrieklo. Darmo si zakrylo ústa, jazykom už bodlo tak hlboko, že Drianys na chvíľu skamenela. Wry na ňu krátkym úkosom mrkla, aby so strachom i zadosťučinením videla, ako princezná bez slova vybehla z komnaty. Zhlboka nabrala do pľúc vzduch a s výdychom sa bezprizorne usmiala. Nadnes dosiahla nad nenávidenou príbuznou veľké víťazstvo.

 Drianys bežala klenutou chodbou. Odetá v kratších šatách, pripomínajúcich mužskú tuniku, rozhodne nevzbudzovala dojem kráľovskej dcéry. Gaštanovo ryšavé vlasy jej viali ako závoj a celá sa podobala vyplašenej srne zo slávneho súsošia majstra Flodora z Gilaymsoldu. S plačom zamierila k zadnému schodišťu.

 Vybehla na hradné nádvorie, z rúk najbližšieho čeľadníka chcela vytrhnúť uzdu a šikovne ako mladý chlapec vyskočiť na zviera. Rozmyslela si to. Sluhovi a jeho spýtavému „moydaly"¹ nevenovala pozornosť. Cez prašný dvor prebehla k stajniam. Tvorili ich nízke pozdĺžne stavby z dreva, tiahnúce sa skoro po celej dĺžke pod západným opevnením.

 Vbehla dnu. Pocítila výrazný konský pach a hnoj. Niekoľko štolbov ho kydalo von do pripravených talíg. Prestali a prekvapene hľadeli na Drianydin vpád. Ani im nevenovala pozornosť.   

 Zamierila k opačnému koncu stavby, kde boli ustajnené vzácne kone. Medzi nimi mal svoj úzky chlievik vystlaný slamou aj Elof. Ako žriebä ho od strýka Yrdilla Ayerdrina dostala k desiatym narodeninám.

 Teraz už temer päťročný žrebec nepokojne zafŕkal. Vyrušil ho dupot Drianydiných krokov. Vzápätí ju spoznal a zarechtal. Láskavo zviera pohladila po mohutnej hlave. Stredom čela až k pyskom sa mu tiahol hnedý nepravidelný pás. Srsť mal snehovobielu, reprezentujúcu kráľovský majestát.

 Otvorila jednoduché vráta tvorené dvomi brvnami a pretisla sa vedľa guľatého brucha. Nezdržovala sa jeho osedlaním. Svoje drahé ženské sedlo, obšité fialovým zamatom, z duše neznášala. Obe nohy jazdkyne v ňom boli otočené na jednu stranu a v takomto sede si pripadala smiešna.

 Bola rozhodnutá potrestať sluhov, ak by o žrebca nebolo postarané. So zahanbením zistila, že ju sklamalo, keď zadný kút chlievika našla čistý a udupanú zem pokrývala čerstvá slama. Pretisla sa späť, do Elofovej papule strčila zubadlo a cez hlavu mu prehodila jednoduchú uzdu, ktorú vzadu našla. Používal ju štolba, keď zviera vyvádzal von, aby vykydal hnoj.

 „Moydaly."                  

 Strhla sa. V zaujatí prepočula prichádzať Krivého Eylroda. Vrchný štolba s jednou kratšou nohou zodpovedal za poriadok v stajniach.

 „Videl som vás bežať sem. Nečakal som, že dnes ešte pôjdete jazdiť..." V rukách pohotovo niesol nenávidené sedlo a uzdu zdobenú kovovými plieškami.

 „Osedlaj sa sám, hlupák!" vyprskla. Zovrela maslovobielu hrivu a vyšvihla sa na Elofov chrbát obkročmo, ako jazdia muži. Bola zručný jazdec. Matne si to možno uvedomovala, lebo Falwya i Waezla jej často skladali poklony.

 - Ony ale nemajú otca, ktorý potreboval dediča koruny a nenarodilo sa mu nič lepšie, ako jedna dcéra, - s trpkosťou jej preblesklo hlavou, kým skláňala šiju, aby čelom neudrela do hornej zárubne stajňových dvercí. Ocitla sa znovu na nádvorí.

 Bez sedla, prikrčená k hrive, do ktorej si predtým utrela slzy, Elofa nasmerovala k Hornej bráne. Nedbajúc na pohľady čeľade, zmizla v tunely pod podacími mrežami.

 Po úzkom chodníku zviera previedla vedľa pevnostných múrov, pokiaľ sa nedostali na východnú stranu hradného kopca. Odtiaľ viedla dolu prť obrastaná hlohom, lemovaná holými kusmi skál a poriadne strmá. Vedome zvolila túto cestu, v snahe vyhnúť sa ľuďom.

 V podhradí, na opačnej strane pahorka, ustával podvečerný ruch. Slnečný kotúč s neodvratnosťou sadal za riekou Lungou  k Boeronským vrchom. Sedliaci končili žatevné práce na chatrných poliach. Tie ani pri najväčšej snahe nedávali v hornatom berenwyrskom kraji veľkú úrodu. Ľudské mravenisko sa z nich pomaly sťahovalo a pred všetkým cudzím a nebezpečným, čo so sebou prináša noc, mierilo do istoty za hlinený val podhradia.

 Chatrné domce stúpali pozvoľna v nesúrodných zhlukoch od riečnej doliny až k pevnostným hradbám. Na temene Malého Hadwaladra, nižšieho z dvoch pri sebe natlačených pahorkov, im dominovala nepravidelná silueta pevnosti s nárožnou vežičkou. Hlboko pod ňou sa do sedla medzi pahorkami valila prudká Uchlaýc.

 Horská riava využila núkaný priechod a s nezmenšenou vervou objala južný val podhradia, kým ju zopár desiatok metrov nižšie v doline nepohltila mohutná Lunga. Most vedľa ich sútoku spájal Berenwyrské kniežatstvo s Boeronou na opačnom brehu, odkiaľ severovýchodná vetva kráľovskej cesty pokračovala až k Hetlyochu, najsevernejšej časti patriacej pod vládu Aeradisu.

 Rokmi sa berenwyrské podhradie rozrástlo tak, že miesto vo vnútri valu mu už nestačilo a z domcov, roztrúsených po miernom svahu ako ovčie stádo, vznikli na ľavom brehu Uchlaýc nové osady. Od východu ich tienil Veľký Hadwaladr, najnovšie domce na juhu zas doďaleka vyprevádzali pomalú Lungu, ktorá odtiaľ smeruje do Lúnaughtu na juhu a ešte ďalej, k nížinám a zablateným nivám Zalungie.

 Drianys od toho všetkého utekala preč. Po východnej, najstrmšej strane Malého Hadwaladru, zišla celkom dole - kamenistý chodník vypľul žrebca do neveľkej doliny. Tade si cestu kliesnil kľukatý Trohnov potok. Od východu obtekal Malý Hadwaladr a poniže homoľovitého výbežku núkal svoje vody Uchlaýc.

 Popohnala koňa a jedným skokom boli za potokom. Zviera sa s fučaním začalo štverať na náprotivný svah. Vyliezli hore a po zvažujúcom sa hrebeni došli k brezovému háju. Drianyde sa naskytol úchvatný pohľad. Sedlo medzi Hadwaladrami odkrylo časť zo zapadajúceho slnečného kotúča. Jeho lúče zapálili neširoký pruh zeme za pahorkami ako ohnivý pás. Stará drevená lávka, čo vedie z nárožnej vežičky ponad Uchlaýc a v úctyhodnej výške spája oba pahorky, akoby horela. Princezná si musela zacloniť oči.

 Hlboko pod lávkou bola severovýchodná Herlunská cesta prehradená kostrbatou stenou zo zašpicatených drevených kolov, v ktorej sa vynímali nemotorné vráta. Vedľa nich, podobne ako za mostom prehradzujúcim Lungu, stála chyžka. Kniežacie stráže v nej vyberali mýto za prechod. Bola to mostná budova, ktorú piliere držali priamo nad strmými brehmi úzkej Uchlaýc, lemujúcej okraj Herlunskej cesty.

 V druhej časti budovy dve vodné kolesá využívali prudkosť riečnej energie na mletie obilia. Z dverí mlyna vyšli malé postavičky. Rozoznala medzi nimi mrkvovú šticu mlynára Houpla. Nadnes s prácou končil. V mlyne sa dalo pracovať len za denného svetla, lebo prach z mletia bol s otvoreným plameňom sviečky alebo olejovej lampy vysoko výbušný.  (pokr.)

¹ Pani moja.