Sarkofág otca ľudí: 1. Berenwyrská klietka (pokr.)

 Ešte chvíľu hľadela do sedla medzi pahorkami, očami potom prešla po vysutej lávke na jej náprotivný koniec. V duchu vystúpila po hadovitom chodníku, ktorý viedol na vrchol Veľkého Hadmaladru. Končil pri zvyškoch schátralej brány a drevozemného valu, kde kedysi stávalo obranné hradisko, teraz nazývané Staré. V dobách, keď cez herlunské priesmyky do Aeradisu prenikali vojská barbarov, ľudia zo širokého okolia v ňom nachádzali posledné útočište. Odvtedy schátralo, iba drevenú vežu Túghayl opravili a v noci z nej doďaleka ako maják šľahajú strážne ohne.

 Drianys zvrtla koňa do nového údolia. Bolo menej strmé, zato plytké a široké, ako pazúry vlkolaka naň siahali prvé predhoria Herlunskej vysočiny. Na dne vyčnievali v nesúrodých radoch malé kopčeky, zarastené suchou letnou trávou. Ich počet sa voľným okom nedal porátať, starí letopisci si však dali tú námahu a podľa nich leží za Berenwyrom na pravom brehu Uchlaýc šesťsto Barbatónov vedno s Duganbrami, ktorí tu padli v dávnej bitke proti Nahtalyrovi II.

 Elof zišiel pokojne do údolia. Aj on asi vycítil pietnosť miesta, kde staré stromy ševelia o množstve mŕtvych, čo za odvahu zaplatili najvyššiu cenu; potichu strihal ušami, pokým mu Drianys nezosadla z chrbta. Sklonil šiju a začal šklbať trávu. Dievča prešlo v nastávajúcom šere zopár krokov a kleslo vedľa žiarivo červených plodov vzpriameného kra.

 Znenazdania ju pritisla ľútosť, že sa pre ňu nemohla ani nadýchnuť. Znovu sa rozplakala. Nebolo v jej silách zastaviť úzkosť, ktorú dlhé dni nasilu premáhala. Keby ju takto uvidel prodekton Jupiter, dostalo by sa jej ešte prísnejších prednášok, ako má vyzerať príkladné správanie budúceho kráľa. Starosťou starého ministra bolo Drianydino zasväcovanie do úskalia vlády. V strohej prísnosti, kde obyčajné ľudské veci nemali miesta, pretváral citlivé dievča do čohosi úplne nového a vzdialeného jej vlastnej povahe, vnášajúc do princezninej duše obrovský zmätok.

 Ako len závidela sesternici Falwyi! Často si predstavovala, aké by to bolo, narodiť sa na jej miesto, v úzadí brnkať na lutnu a snívať šteklivé sny, prislúchajúce dievčaťu jej veku.

 Drianydu z tejto predstavy vytrhol šuchot. Pozrela tým smerom, spomedzi porastu sa ťarbavo vyteperila malá postava. Prestala plakať a s pobaveným záujmom sledovala staručkého  prastrýka Slýohgana, predierajúceho sa k nej, hoci on ju nezbadal.

 „Ach, Eyllryk, si to ty?" zarazil sa na zaerdžanie koňa. „Vyplašil si  ma. A vôbec, čo tu robíš? Mal si čistiť zbroj!"

 Eyllryka poznala. Bolo to osemročné páža, synovec berenwyrskej kňažnej. Narýchlo si utrela tvár a nečakanému stretnutiu sa potešila. Slabozraký Slýohgan podišiel bližšie a žmúriac oči ako krt, s výrazom hlbokého premýšľania na zošúverenej tvári povedal:

 „Už sme sa stretli, určite. Kde to bolo, mladíček? V bitke pri Gostorby? Tam sme im to dali..."

 „Som Drianys, strýčko," usmialo sa dievča. Najstarší zo širokej rodiny, s pamäťou zastretou dlhým životom, náhle sa rozžiaril. Tak to uňho bolo zvykom - akoby z polospánku vlastného sveta k nemu raz za čas prežiarilo svetlo prítomnosti.

 „Drianys? Ach, iste, pri Gostorby sme im to dali... Ale čo tu robíš, taká sama? Okolie Berenwyru nie je vôbec bezpečné!"

 Dievča podišlo celkom k strýkovi. Nežne ho chytila pod rameno.

 „Za každým stromom číha smrť," zmeravel.

 „Čo tu robíte vy, strýčko?" Prepadol ju strach, či sa starec nestratil.

 „Krušpány a ďalšie. Mňa blesk netrafí! Keď budeš pri mne, tak ani teba." Síce nerozumela, o čom hovorí, prudko sa však strhla. Slýohgan ako vymenený zvolal:

 „Pozor, drahá, to je lykovec," ukazoval varovným tónom na ker, blízko ktorého predtým klesla k zemi. „Radšej sa ho ani nedotkni, mladíček, tie pekné bobuľky sú prudko jedovaté!"

 Neveriacky pozrela na zdanlivo nevinný ker. Na starcovo mykanie odstúpila, znovu sa čudujúc nad zvláštnou črtou jeho mysle, ktorá často nerozoznala ľudí vôkol seba, zato tŕpla v obavách pred najrôznejšími poverami.

 V miestach, kde uzrela Slýohgana, ozval sa nový šuchot. Z porastu vyšla územčistá dievčina. V ružolícej tvári, s veľkým vypuklým čelom a vlasmi slamenej farby, prúdila v nej už na pohľad zdravá vidiecka krv. Cez jednoduché šaty mala prehodenú plátennú nošu a v rukách držala prútený kôš. Uzrela princeznú a zarazená, hlboko sa uklonila. Drianys v nej spoznala Famyerth.

 „Začínala som si myslieť, že strýčko zablúdil," povedala princezná s výčitkou.

 „Celý deň chodíme po lúkach," odvetila Famyerth, klopiac zrak. „Občas mi Jeho Kráľovské Pobratie (tak volali Slýohgana, mladšieho brata Drianydinho starého otca Aradysa VII.) zmizne za stromami, ale vždy som blízko... Nič tak neprospieva zdraviu Jeho Kráľovského Pobratia, ako tento vzduch a prechádzky."

 „Čo hľadáte, strýčko?" obrátila sa Drianys k starcovi.

 „Krušpány. Mňa už blesk netrafí. A už ani vás, aha." Famyerth niesla plný kôš narezaných halúzok. „Toto leto skončí búrkami ako už dávno žiadne nie. Pri Gostorby mi rozbili koleno, to mi vždy všetko prezradí. Ty si tam ale isto nebojoval, všakže? Povedz pravdu," starec sa na princeznú dobromyseľne usmial.

 „Hneď som si to na tebe všimol. Si príliš mladý, mladíček, to už bolo dávno," kývol rukou, keď sa mu predtým v rozpakoch priznala, že pod Gostorby naozaj nebola. „Nezúfaj, zastihne ťa iná bitka. Možno ešte i ja do nej vytiahnem, uvidím, ako na tom budem s kolenom."

 „Pomaly by sme sa mali poberať, Vaše Kráľovské Pobratie, chýli sa k večeru," ozvala sa Famyerth. Svetlosivými očami pobádala princeznú.

 Starec si rameno jemne vymanil z Drianydinho zovretia. „Iste, iste, poďme. V noci kraľuje Sathaol."

 Pri vyslovení diablovho mena Famyerth vypadol koš z rúk. Postrašená i zahanbená sa poň chytro zohla, kolenačky zbierajúc rozsypané vetvičky.

 „Nemajte strach, dietky, nič nám nespraví." Pokrútený starec dokrivkal k Elofovi. Z najjemnejších vlasov hrivy mu začal splietať vrkoč, drmoliac nezrozumiteľné slová. Drianys vedela, že za podobné úkony by obyčajných poddaných a azda i šľachticov čakala v berenwyrskom kraji bolestivá príučka, pri závažných ‚čarodejných' prečinoch dokonca smrť, ale vo veciach viery neoblomná kňažná Fawla musela nakoniec ustúpiť pred svojskou pomútenosťou starca a s tichým úpením prehliadať jeho zvyky.

 „Stále sa čudujem, kde ste sa tu nabrali, drahá. Kde máte tých podarených strážcov?"

 Princezná naň prekvapene vzhliadla. Neodtŕhal zrak od hrivy, ale slávnostný tón i otázka dávali tušiť, že ju konečne spoznal. Pod strážcami myslel trojičky z Thurmalyonu, jej telesnú stráž.

 „Hádam vás tu nenechali samú ponevierať sa po lese?! Ešteže sme vás našli. Buďte pokojná, nič vám už nehrozí."

 Vážne prednesené slová princeznú rozosmiali.

 „Darebáci, dám ich popraviť. Našťastie som tu za kráľovej neprítomnosti ja. Sám by som pod zástavami vytiahol do Connay´íru, keby mi vtedy pri Gostorby nerozbili koleno. To je známa vec. Ale tých troch dám popraviť! Ak by sa vám tu niečo stalo, sám si to nikdy neodpustím. Poďte."

 Dokončil vrkoč a Elofa chytil rázne za uzdu. Zrazu bol prihotovený tasiť pre prípad meč, hoci v pošve mal len drevenú čepeľ, nech si neublíži. Drianyde chcel rytiersky pomôcť za každú cenu na Elofov chrbát, čo ona s dojatím odmietla tak, že šla vedľa koňa. Starcovo správanie jej znovu pripomenulo čosi nepomenované, ale silno cítené.

 Posledných sedem mesiacov, odkedy aeradijské vojsko na čele s jej otcom Haenlychom vyrazilo cez herlunské priesmyky na východ, sa prechodným domovom princeznej stal berenwyrský hrad. Ak v ňom aj priamo nebývali najvýznamnejšie osoby Koruny, ktoré neodišli na Svätú výpravu, potom ho zaručene navštevovali, lebo hrad získal povesť dočasného centra krajiny.

 Dôvodov bolo viacero. Na hrade žila kňažná Fawla, Drianydina teta, a jej tri dcéry, ku ktorým sa ako k blízkym príbuzným počas trvania výpravy princezná presťahovala. S ňou prišiel i prodekton Bartodad Jupiter, po kráľovi najmocnejší muž v krajine. Hlavné mesto kráľovstva, Laeksandrum, vymenil za odľahlý Berenwyr, kde pokračoval v princezninej príprave na vládu, ktorú raz zdedí po otcovi. A k Jupiterovi mierili posolstvá a návštevy zo všetkých kútov, takže ospalý hrad zažíval v poslednom čase nepoznaný ruch. V jeho strede zaujala miesto Drianys.

 Početné hlasy niekoľkých vplyvných šľachticov a ich prisluhovačov už dávno volali, že žena nie je schopná vládnuť, a že koniec-koncov na aeradijskom tróne žiadna nikdy nesedela. Keď princezná dospela do veku, kedy mohla zmysel týchto hlasov chápať, neistá sama sebou, zneistená strohým, nepriateľským prostredím Berenwyru a vyčerpaná tamojšími povinnosťami, začala pod dojmom posledných mesiacov veriť, že majú pravdu.

 Na vrchole tohto zmätku sa zjavil na mysli pomútený prastrýko a prejavuje jej tak oduševnenú rytiersku oddanosť, akú sa snažia mnohí aspoň neúspešne predstierať.

 Otázky, kým vlastne je a čo od nej očakávajú, náhle prekryla nová vlna dojatia. S vďačnosťou pozrela na Slýohgana. Na trávu medzitým padla rosa a spomedzi vzdialenejších stromov sa k nim donieslo neprepočuteľné, skoro výsmešné kvikvikvikvi brhlíka.

 „Poznali ste moju matku? Aká bola?" mala naivne na jazyku, keď v tom z hustnúceho šera vystúpil mohutný vojak.

 „Už je neskoro, Vaše Veličenstvo, mali by ste sa vrátiť do hradu."

 Pozrela za hlasom. Aj bez toho však vedela, že je to Lewyon, Yngeri alebo Crw. Stále nenápadní, trojičky ju nespúšťali na krok z dohľadu.

 „Čo je to tam za luch, podíď bližšie," zvolal na vojaka Slýohgan. „Neboli sme náhodou spolu pri Gostorby? Vtedy mi tam rozbili koleno. Títo mladíčkovia tam neboli, ani brady ešte nemajú. Vidíte ho aj vy?" otočil sa k Drianyde a Famyerth.

 „Často vidím luchov opásaných mečom; bojovali sme v rôznych bitkách a teraz nedajú pokoj, vyčítajú... Ale nebojte sa, ani ten nám neublíži." Spod tuniky vybral akýsi amulet. Natrčil ho pred prichádzajúceho vojaka.

 Sklamaná Drianys vysadla na koňa. Starcova jasnozrivosť mala vždy len krátke trvanie. Svojmu strážcovi viac nevenovala pozornosť, i keď inokedy skúšala uhádnuť, ktorý z nich to je. Zato Famyerth, spola ukrytá v súmraku, naň hádzala odvážne oči. Bol vysoký a urastený, odetý do drôtenej košele zakrytej plášťom, na ktorý mu padali biele vlasy, ako to býva zvykom u ľudí od Brananovho zálivu.

 „Vaše Veličenstvo," povedal, nedbajúc na Slýohganovo zaklínanie, „z hradu po nás už určite poslali, dnes ste sa zdržali pridlho."

 Pri jeho slovách v nej vybuchol nepoznaný vzdor. Bodla Elofa do slabín a všetkých nechala za sebou. Konečne im ujde, zaprisahala sa. Od zlosti i ľútosti jej znovu vyrazili slzy. Pri prudkom cvale ihneď opadávali ako veľké kvapky dažďa.

 Elof sa ocitol na hrebeni, z ktorého už rozmazane dovidela k Veľkému Hadmaladru. Zastali a načúvala. S prekvapením si uvedomila, že zvuk, ktorý k nej už hodnú chvíľu doliehal, vydáva zvon berenwyrskej kaplnky.

 Prvé strážne ohne z veže Túghayl vyšľahli do teplého večera. Chvíľu okrem zvona nebolo počuť nič. Irdayrnský vánok jej rezal zvlhnutý zrak. Potom začula hlasy a zakrátko spoza úbočia uzrela početné svetlá pochodní. Kým k nej prišli, mlčky ju obstali zvyšní dvaja telesní strážcovia.