Ulica

Október priniesol do ulíc vietor. Špinavý. Šialene sa obíjal o steny kolmej ulice. Ja som šiel rovno, vlastne... asi aj kúsok doprava, lebo tak sa skrúcala kamenná dlažba, po ktorej som kráčal. Skrúcal som sa aj ja, aj môj kabát. Každý do inej strany. A bol som sám; pred očami okien vysokých domov.
Vytiahol som si klbko. Odmotal som kúsok špagátu a zauzlil tak, aby sa viac už nerozmotalo. Hodil som ho na zem a potešil sa, aké je roztomilé. Chodilo sem a tam, raz popri múre inokedy po cestičke. Musel som ho i prudšie potiahnuť, keď sa mu zapáčilo pri lampe. A neobchádzal ani mláky ani blato. Júj, ako krásne si krásne poskakovalo! Kráčal sme rovno, vlastne.. asi aj kúsok doprava. A myslel som si, že som sám; pred očami okien vysokých domov.
Nebol som. Zahliadol som malé obité červené topánky na malých obitých nohách spod malého červeného kabáta. Stála a pozerala rovno ... vlastne asi aj kúsok doľava, na mňa. Trocha som sa zahanbil, že uvidí moje zafúľané klbko a bude si myslieť, že sa oň riadne nestarám.
A šiel som až k nej a ona stála. „Vezmi ma na ruky!", povedala. A ja som pochopil, že jej rozkaz je mojou výsadou. Zdvihol som ju. Zobrala mi z dlane špagát a obviazala si ho okolo malého červeného prsta a potom celou silou vyhodila klbko k oblohe. Zľakol som sa, aby mu neublížila, ale klbko ostalo hore a lietalo s pouličným vetrom.
Položil som malé obité červené topánočky na kamennú dlažbu. A šli sme rovno, vlastne... asi aj kúsok doprava, lebo tak sa skrúcala kamenná dlažba, po ktorej sme kráčali.