Sarkofág otca ľudí: 2. Connay´írske správy o živote a smrti

 Na nádvorie hradu prihrmeli jazdci. Z koní padala pena, sami vyzerali ustatí.

 „V službách kráľa," skríkol jeden, kým čeľadníci pribehli pridržať uzdy. „Posolstvo pre prodektona Bartodada Jupitera."

 Len čo to vyslovil, zbehli sa k nemu všetci, ktorí to začuli.

 Vzrušené hlasy na nádvorí pritiahli pozornosť majordóma hradu - akurát prechádzal otvorenou kolonádou prvého poschodia. Kamenári v starej obytnej veži, ktorú ľudia v hornom polungí bežne volajú tow, vybúrali pri prestavbe časť prednej steny. Osadili stĺpy a vystavali lešenie pre polkruhový terasovitý výčnelok. Správca opatrne prekľučkoval stavebným neporiadkom. Cez nezaistenú dieru vykukol dolu a vidiac hlúčik obkolesujúci prišelcov, zrúkol:

 „Čo tam dolu stvárate?"

 Jazdec zopakoval poslanie.

 „Uch," prekvapil sa, „rýchlo ich pošlite hore!"

 Čochvíľa sa v tieni stĺporadia stretli. Vysoký kostrbatý správca si so záujmom premeral mladého muža idúceho napred. Obličaj mu ešte nezdobilo strnisko, celého ho pokrýval prach, len na hrudi mu čnela škvrna, keď si pred chvíľou chvatne priložil k ústam džbán. Krátku vojenskú suknicu mal prepásanú opaskom, na ktorom visela pošva s ľahkým cestovným mečom. Krk mu vykúkal z drôtenej košele, jej súčasťou bola i kapucňa, teraz voľne prehodená na chrbát. Helmu, pripomínajúcu kužeľovitú železnú čiapku, si zložil už prv.

 „Prichádzame z Orromwyccy, pre prodektona nesieme listiny."

 „Som majordómus Alpryd," vyslovil správca s počuteľnou pýchou. Nikdy si nenechal ujsť príležitosť zdôrazniť svoje postavenie. Majordómovia na iných hradoch bežne spravovali pánov majetok a v čase jeho neprítomnosti preberali plnú moc. Odkedy v Berenwyre pobýval prodekton Jupiter, Alprydove právomoci sa stenčili a musel vynakladať veľké úsilie, aby s mocným ministrom neprichádzal do konfliktov.

 „Kto sú títo vzácni páni, ktorí dostali kráľovu dôveru?" spýtal sa, dodržujúc zdvorilostnú formulku, ale i preto, že mužov stojacich za zbrojnošom nespoznal. V akom údive zostal, keď ich ten predstavil.

 „Rigeylmský barón a Strážca korunovačných klenotov, urodzený Drumolw z Gratarhame, pán hradu Medveď. Rytier Mermeaw z dangelotského Blorbady, ktorý z poverenia kráľa velil ozbrojenému sprievodu. A Prvé knieža medzi slobodnými pánmi Zalungie Jeho Veličenstva," ukázal na muža práve príduceho k nim, podopieraného z každej strany sluhom, „knieža Boulewyn z Grychu."

 Majordómus sa chvíľu nezmohol na slovo.

 „Vidím, priveľmi sa k nám nehlásiš," slabým hlasom prehovoril Boulewyn z Grychu.

 „Ja len, stoja predo mnou luchovia, či živí muži, moybyrn¹?" odvetil majordómus. Nebol schopný potlačiť svoje zhrozenie.  Civel na strhaného zalungijského šľachtica, ktorého si pamätal celkom inak. Ostré aristokratické črty Boulewynovej tváre sa stratili. Zostal iba nos, i ten nápadne pripomínal ohlodanú, vytrčenú kosť.

 „Povedz to rovno, vyzeráme strašne," neovládol sa Drumolw. Strojenou pózou dal najavo znechutenie zo svojho výzoru. „Bolí ma chrbát, som špinavý, páchnem ako sedliak a od sedla mi oškrelo zadok..."

„A šaty," doplnil ho Boulewyn. Nemohol v sebe zaprieť najrozšafnejšieho elegána spomedzi panských dvorov Aeradisu. „Sú zničené, pozrite sa na ne. Batist pretkávaný hodvábom. Barbari ma pripravili o celý šatník, pripadám si nahý. Ja, prvý medzi zalungijskými šľachticmi! Slabosť, ktorá ma cestou zmorila, už nestojí ani za spomenutie," zalapal po vzduchu.

 Majordómus v hrôze ustúpil. „Čo vám je?"

 „Nič. Náhle sa posledné dni cítim rozpálený a brucho mi trhajú vlci. V mojej prítomnosti ešte nikto nezomrel, ak narážate nato, iba zopár pohanov, ktorí sa príliš zblízka pozreli, ako držím meč," pokúsil sa o žart, ale správcovu obozretnosť neuspokojil.

„Nech ich vezme diabol! Jedine oddanosť k našej svätej Wyd´th a jej pomoc vyslyšaná v modlitbách nám dovolili všetko toto prežiť." Telnatý Drumolw, vojnová výprava sa nijak nepodpísala na jeho dobre živenom tele, zopäl ruky k nebesiam. Čakal, že mu ostatní dajú za pravdu. V osobe Boulewyna z Grychu našiel cestou sem chápavého človeka.

 V prítomnosti kráľa sa ani jeden neodvažoval nahlas vyjadrovať svoje ponosy - ako žena precitlivený Drumolw a na pompézny prepych zvyknutý Boulewyn. Počas spoločného desaťdňového putovania do Berenwyru ich však v sebe vzájomne povzbudzovali a cítiac krivdu, ktorá sa im podľa ich neurčitého presvedčenia stala, týmto ponosám teraz rigeylmský barón nechal úplný priechod. Načisto stratil súdnosť; vysokým fistulovým hlasom, z ktorého si na dvoroch robili žarty, dokazoval nepodstatné osobné patálie, pohľadom hľadajúc podporu zalungijského šľachtica.

 Vidiac tohto šaška, Boulewyn oľutoval dôvernosť, s akou sa k nemu predtým správal.

 „Prišli ste z Orromwyccy?" prerušil baróna majordómus.

 „Tak je," ozval sa Mermeaw z Blorbady. Dosiaľ zostával bokom, opovrhujúc neplodným táraním. Postúpil dopredu a bez zbytočných rečí prešiel podráždene k veci. „Celé vojsko sa tam zastavilo pri spiatočnej ceste. Keď sme odtiaľ odchádzali, kráľ bol zdravý. Listiny, obsahujúce všetko dôležité, máme odovzdať prodektonovi Jupiterovi."

 Alpryd prikývol. „Zumunthág?"

 „Toho nech Sathaol upraží ako prvého, a iste sa tak stane," zvolal Drumolw. „Nie je predsa možné, aby sa Večná prizerala, ako na zemi pácha svoje kúsky."

 „Žiaľ, dokázal ujsť z obliehanej pevnosti pod Stulvoch Aerun," oznamoval Mermeaw.

 Vodca pohanského kmeňa Duganbrov bol hlavnou príčinou, prečo vojská z Kelnoku, Hannawasu, Adhalastu, Danarthu, Dunaman-Malmotu, ba i cantské a conwalynské oddiely spoza Brananovho zálivu pod záštitou aeradijského kráľa Haenlycha vytiahli na Svätú výpravu do stredného a severného Connay´íru. Tamojšie, zvyčajne rozhádané kmene, dokázal Zumunthág pod svojím velením viac-či menej spojiť a posledné roky dorážal spolu s Barbatónmi, Červenými Traximanmi, Wezetermi a najdivšími Frebingami na pohraničné oblasti aprioryánskych kráľovstiev, susediacimi s connay´írskymi lesmi.

 „Stulvoch Aerun padol?" zajasal Alpryd.

 „Je to len malá náplasť na utŕžené rany," schladil jeho nadšenie Mermeaw. „Zumunthág je stále slobodný a dostatočne silný, časom získa stratenú moc."

„Buď ako buď, dovtedy od neho získame pokoj."

 „A potom ho nadobro rozdrvíme," nechal sa strhnúť Drumolw. „Ale najskôr by som sa okúpal."

 „Berenwyrská pani vám poskytne všetku starostlivosť," ubezpečil ich majordómus. Natiahol ruku, vyžiadajúc si listiny.

 „Mám ich ja," prihlásil sa o slovo čoraz bledší Boulewyn.

  „Výlučne prodektonovi," namietol Mermeaw. Alpryd sa zamračil, ruka mu ostala visieť vo vzduchu.

 „Nesieme ich viac," zašeptal Boulewyn. „Vysvetlite mu to."

 „Len jedna je určená výlučne pre prodektona," objasňoval rytier z Blorbady. „Zvyšné máme, pravdaže, odovzdať tiež - podľa mojich vedomostí obsahujú posledné správy o výprave - preto myslím," pozrel na Boulewyna, „že ich môže otvoriť aj kňažná alebo princezná. Čo sa týka tej jednej..."

 „Ale prodekton v Berenwyre akurát nie je," prerušil ho Alpryd.

 „Akože?" zháčil sa Drumolw. V mihu chcel vypočítavať strasti, v domnienke, že za prvým ministrom krajiny budú musieť podstúpiť ďalší pochod.

 „Mali sme ho zastihnúť tu," s rastúcim podráždením odporoval Mermeaw. „Kde do čerta je?" Hlboké čiary mu rozryli zachmúrené čelo. S jazvami od kiahní a hnevom v sivých očiach nadobudol desivý vzhľad, ktorým udivoval už v Connay´íre. Najprudší barbarskí bojovníci ho s radosťou vyzývali na súboj, považujúc ho za niektorého z ich nepodarených pohanských bôžikov.

 „Prodekton pobýva u nás," ozrejmil majordómus na veľkú Drumolwovu úľavu. „Ale niekoľko posledných dní trávi v horách blízko Berenwyru. Vraj tam nočnú oblohu bude môcť pozorovať lepšie než odtiaľto."

 „Riadne čudná záľuba," nenechal Mermeaw nikoho na pochybách, čo si o podobných veciach myslí. Ministra Bartodada Jupitera, ako mnohí iní šľachtici, z duše neznášal.

 „S niekoľkými spoločníkmi sa mal vrátiť včera, pomaly nás teda chytá nepokoj..."

 „To je mrzuté," chlácholivo prevravel Boulewyn. Uvedomil si, že je pridlho ticho a hoci v biednom rozpoložení, bol to náramne samoľúby človek; nechcel pripustiť, aby Mermeaw, ktorý sa mu videl odporný už len kvôli jeho jednoduchým spôsobom, ale ktorého sa podvedome trochu bál, prebral jeho vedúcu úlohu pri odovzdávaní listín.

 Pozbieral myšlienky a zvyšok síl, a rozhovoril sa, otočený chrbtom k Mermeawovi. Rád zdôrazňoval druhoradé postavenie iných.

 „Drahý rytier nás z kráľovho rozkazu bezpečne priviedol sem, no v danej chvíli jeho starosti skončili. V opatere dobrotivej kňažnej nám nič nehrozí, naopak, rýchlo sa vystrábime z nešťastia, aké nás postihlo. Ale v prvom rade si splníme svätú povinnosť a odovzdáme posolstvo, lebo naše starosti na rozdiel od Mermeawových ešte neskončili. Aj keby sme sa mali za prodektonom vydať do lesov," dodal s malým váhaním. Hovoril o sebe v množnom čísle, aby tento majster v rečnení a pózach ešte viac vyzdvihol svoju vážnosť. Hoci ledva otváral ústa, ani teraz do každého slova nezabúdal vkladať akúsi svojráznu slávnostnosť, podčiarkujúc váhu vlastnej osoby.

 Alpryd sa nezdržal úškrnu. Na podobné ceremónie bol Boulewyn z Grychu priam zrodený. Nečudo, že prezieravý kráľ vyslal s listinami jeho. Po uisteniach, že dnes už v otázke neprítomného prodektona nemožno nič urobiť, viedol ich ku komnatám berenwyrskej kňažnej na vyššom poschodí towu.

 „Ešte ju stihneme vyrušiť, ukladá sa k odpočinku," vysvetľoval, poškuľujúc na Mermeawa. Márne si lámal hlavu, prečo bol tento nevraživý rytier so zlou povesťou menovaný chrániť sprievod. Bolo všeobecne známe, že veľkú priazeň mu prejavuje samo boeronské knieža Úlemont. Táto skutočnosť iste zohrala vo veci svoju úlohu, domýšľal si, kým točitým schodišťom a úzkou chodbou neprišli pred určené dvere. Za nimi v predsieni driemala jedna z komorníčok.

 „Odkáž veľactenej panej, že dorazili urodzení šľachtici," a dal sa ich menovať spolu s ich titulmi, „prichádzajúci priamo od kráľa!"

 Žena, vyrušená z driemot, chvíľu na nich vyplašene civela.

 „Kňažná si už nikým nepriala byť rušená," odvetila po chvíľke spamätania sa.

 „Nemôžem sa zbaviť dojmu, že sama si nepraješ byť rušená. Dobre ti vravím, pokiaľ na seba nechceš uvaliť hnev panej, ihneď jej to choď oznámiť!"

 Presvedčivý majordómov tón primäl ženu zdvihnúť zadok zo stolca, v mihu zmizla za ďalšími dverami.

 Alpryd na jeho veľkosť utrúsil poznámku a muži sa tlmene zasmiali. Úsmev však museli rýchlo ovládnuť, o chvíľu vstúpili do komnaty. Oči im stiahlo od plameňa v kozube.

 „Vitajte v sídle berenwyrského kniežaťa," začuli bezfarebný hlas. Ešte predo dvermi ich ovládli rozdielne pocity. O berenwyrskej kňažnej Fawle, tridsaťročnej žene kráľovho brata, bola známa jej náboženská horlivosť. V kňazských kruhoch i medzi poddanými sa o nej hovorilo s najväčšou úctou; spôsobom života pripomínala mníšku, pred ktorú teraz predstúpili.

 „Moydaly, našou dobrotivou Wyd´th najmilovanejšia," priam s plačom sa k nej hodil Drumolw. Objal jej kolená a žaloval sa ako prv, ibaže s väčšou precítenosťou.

 Fawla ho láskyplne pohladila po čiernych, mierne šedivejúcich vlasoch a vyzvala, aby vstal, čo preňho vzhľadom na hmotnosť nebolo najjednoduchšie.

 Pozrela po zvyšných šľachticoch. Vidiac chorobou strhaného Boulewyna, podopieraného sluhami, sama vstala z truhlice a pristúpila k nemu, bozkajúc mu ruky.

 „Čím som si to zaslúžil? Nastavujete zrkadlo mojej sebaláske," predstieral dojatosť, azda ani netušiac, aký bol úprimný.

 Potom pristúpila k rozpačitému Mermeawovi. Materinskými bozkami mu pobozkala obe zjazvené líca, na kiahne jej samej zomrela polovica detí.

 „Vitajte v sídle berenwyrského kniežaťa," zopakovala. Tvár mala úzku a nevýraznú, vlasy jej zakrýval jednoduchý čepiec, aký zdobí hlavy vydatých žien poddaných, u nej však budil dojem mníšskeho závoja.

 Strohou bola celá komnata. Plameň v kozube ožaroval viacero ženských postáv. Hoci zapadajúce slnko zapaľovalo oblohu do oranžova, vysoké úzke okienko zo svetla prepúšťalo len málo. (pokr.)

 ^₁ Pán môj