Sarkofág otca ľudí: 2. Connay´írske správy o živote a smrti (pokr.)

 „Úfam, že nenesiete zlé zvesti."

 „Len tie najlepšie, pani," žiaril Drumolw. Pod dojmom stretnutia rýchlo zabudol na každú nepríjemnosť. Vyrozprávaný a s pocitom vnútorného uspokojenia, nadobudol presvedčenie, že všetko stratilo osteň predošlej roztrpčenosti. Boulewyn s opovrhnutím sledoval jeho prihlúply úsmev na mäsitých perách. Zmorený svojimi predošlými výstupmi, chtiac-nechtiac blahosklonne vyzval Mermeawa, aby v krátkosti rozpovedal najdôležitejšie udalosti.

 „Chvála Večnej," vyhŕkol nenápadný kňaž, keď sa dopočuli o páde slávnej barbarskej pevnosti. Bol to Eyrtman, kancelár berenwyrského kniežaťa a Fawlyn spovedník. V náhlom popude zanôtil oslavný žalm. Všetci prítomní pokľakli. Mermeaw nemal príležitosť, aby im naznačil polovičatosť tohto úspechu. Ani sa o to nepokúšal. Naozaj podstatné bude informovať prodektona.

 Eyrtman mal inú mienku. Mohol byť len o niečo málo mladší ako kňažná, ale tvár mal ako chlapča, so žiarivou pleťou a večne tlejúcim nadšením vo výrazne modrých očiach, ktorým si pri kázni podmaňoval ľudí. Viseli mu na tejto tvári a on o tom vedel.

 „Mali by sme za túto šťastnú udalosť náležite ďakovať. Hneď zajtra odslúžim oslavné Spevy."

 Kňažná prikývla. Srdce zvonu v berenwyrskom hradnej kaplnke do povetria vznieslo svoj kovový hlas. Ľudia v podhradí k nemu upierali oči a dohadovali sa, čo im v nečakanú hodinu oznamuje. Pád Stulvoch Aerunu bude čochvíľa všeobecne známy.

 Drumolw krátkozrakými rybými očami hľadal medzi prítomnými ženskými postavami  Drianydu. Rozoznal len Falwyu, najstaršiu dcéru berenwyrskej kňažnej.

 „Princezná je zdravá?" spýtal sa.

 „Je to divoška," sucho skonštatovala kňažná. „Haenlych ju mal zobrať na výpravu. Aj teraz vysadla na koňa a zmizla."

 Šľachtici sa na okamih zamysleli, aké je to mať za kráľa ženu.

 „Haenlych a váš urodzený manžel Yrdill Ayerdrin sú teraz zrejme v herlunskej Hrote. Vojsko sme opúšťali v tábore v Oromwyccy, odvtedy tam už mohli doraziť," prerušil mlčanie Mermeaw.

 Keď ich kňažná neurčito ubezpečila o skorom prodektonovom návrate - hneď zajtra mu

oproti vyšle ľudí, aj keď nevie, kde presne mal Bartodad Jupiter namierené - slávnostne prevzala listiny. Zvyšnú si ponechal Boulewyn.

 Po všetkých náležitostiach sa zo skupinky načúvajúcich žien znenazdania ozval dievčenský hlas:

 „Tronsolon?"

 V jednom slove bolo obsiahnuté všetko. Hlas patril Falwyi. Vysoká, s dlhými rovnými vlasmi a očami nemenej tmavými, hľadela na šľachticov, spýtavo a napäto ako struna jej obľúbenej lutny, zahanbená, že sa znenazdania a pred všetkými vypytuje na svojho snúbenca.

 Mermeaw, akoby ju prepočul, požiadal kňažnú, aby jej osamote mohli oznámiť dôležitú vec. Prítomným zostal iba Eyrtman. Stál v kúte, s rukami zloženými na habite, skrývajúcom útle telo.  

 „Tronsolon z Rehgyldu bol jedným z najudatnejších rytierov výpravy," spustil bez emócií Mermeaw. „Rigeylmský oddiel pod jeho velením sa preslávil väčšmi než rytieri Zlatého

aprioryánskeho rádu či boeronská jazda; a to hovorím úprimne, možno neviete, sám som ako vazal kniežaťa Úlemonta bojoval pod jej zástavami. Ale i cudzie vojská, kelnočania či adhalastčania, najviac hovorili o Tronsolonovej družine. Váš urodzený manžel nás poveril, aby sme vám oznámili, že Tronsolona zabili v Orromwyccy. Niekoľkým zajatcom sa podarilo vyslobodiť. Strhol sa zmätok, v ktorom ho prebodli. Boli sme už skoro na odchode a nášmu sprievodu mal Tronsolon veliť..."

 V komnate sa rozhostilo ticho, do ktorého kňaz zašeptal:

 „Cesty Wyd´th sú nevyspytateľné, dovoľ nám, hriešnikom, spoznať Tvoje úmysly."

 Potom Boulewyn z Grychu spadol na zem. Vyľakaní sluhovia, ktorí na jeho pád neboli pripravení, pomysleli na najhoršie, ale zalungijské knieža, vyčerpané cestou a náhlou slabosťou, iba stratilo vedomie.

 Keď ho zaniesli do opatery narýchlo privolaného fyzikusa, kňažná sa rozlúčila so šľachticmi a do komnaty zavolala sluhu.

 „Nech je princeznej okamžite oznámený príchod správ od kráľa."

 S rastúcim nepokojom zistila, že Drianys sa ešte nevrátila. Hoci s ňou určite boli telesní strážcovia, do údolia za Berenwyrom, kam zvykla jazdiť, poslala kapitána hradnej stráže Chlengeho s niekoľkým mužmi.

 Pokľakla pred stenou, na ktorej visel svätý symbol. Krátkou, ale vrúcnou modlitbou poďakovala za dnešný deň a otočila sa k najstaršej dcére. Tá ani nevnímala matkin pohľad, zmätená odchodom z komnaty a opätovným privolaním.

 „Falwya, trváš ešte na tom, že mi chceš čosi súrneho povedať?"

 Dievča sa strhlo a zahanbene sklopilo oči. Matka nemusela byť vešticou, aby si domyslela, ktorým smerom ulietava rozrušená dcérina myseľ.

 „Viem, že je dosť neskoro," ospravedlnila sa Falwya, „nerada by som vás takto na noc obťažovala vecami, ktoré počkajú do rána."

 Posledné lúče slnka nevládali preklenúť hustnúce šero. Za hlasitého pukotu mu ako-tak vzdoroval neveľký plameň v kozube, nad ktorým visel nádherne utkaný gobelín - jediná luxusná vec v celej komnate. Plameň na ňom ožaroval mladého jeleňa - zviera symbolizujúce vieru v zmŕtvychvstanie Aprioryany, Dcéry Večnej Wyd´th - ako medzi parožím nesie štít s Yrdillovým rodovým znamením: letiaci orol v ňom unášal odťatú dračiu hlavu.

 Kňažná si sadla na truhlicu. Dovolila komornej, aby jej z hlavy sňala čepiec. Dlhé slúžkine prsty začali rozpletať čierne pramene vlasov, na zátylku vytvárajúce zložitý vzor.    

 „Dnes sa dozvedám samé noviny, trvám teda na tom, aby mi bola zvestovaná ďalšia. Spusť," rozkázala dcére, skúmavo si ju prezerajúc.

 Dievča meravo postávalo, zvažujúc čo možno najvhodnejšie slová.

 „Nezvestujem vám, drahá matka, príliš veľkú novinu, ak poviem, že Wry a Drianys sa nemajú vo veľkej obľube, no prv, než som za vami prišla, stala som sa svedkom hádky, ktorou prekročili všetky doterajšie medze."

 Stíchla a na okamih mrkla do matkinej tváre. Zdedila po nej iba priam éterickú povahu a čierne vlasy bez kučier. Výškou a oválnou tvárou so súmernou širokou čeľusťou, nečakane šikmo zakončenou v hrdej brade, ktorú v jej prípade ešte viac zvýrazňovala ladná krivka hrdla, sa viac podobala otcovi Yrdillovi Ayerdrinovi. Toto bola tvár, akú si v krvnej línii po niekoľko storočí odovzdávala kráľovská rodina.

 „V Dolnej sieni som precvičovala hru na lutnu. Ako isto viete, Drianys sa nedávno podujala naučiť Waezlu základom šachu. Dnes sa znovu rozložili v strede siene a poťahovali figúrkami.

Medzitým prišiel Eyrtman a s úsmevom ohlásil, že našej sesternici chce čosi ukázať -v nejakom kódexe alebo v niečom podobnom - neviem, nie som si istá. Drianys s ním na krátky okamih odišla, no to už do siene vstúpila Wry a o čomsi sa s Waezlou začali rozprávať. Keď sa Drianys vrátila, obvinila Wry, že poprehadzovala šachové figúrky, vďaka čomu Waezla vyhrala. Obe sa do seba pustili a padali urážky, na ktoré sa hanbím pomyslieť, nie ich ešte vysloviť.

 Stojím tu nerada a so zlým pocitom, že žalujem, ale usúdila som, že by ste o tom, drahá matka, mali vedieť. Drianys utiekla s plačom a Wry skoro porazilo od zlosti."

 Falwya rozprávala čím ďalej rýchlejšie a keď dohovorila, zhlboka vydýchla. Ticho premiešané s pukotom v kozube jej stislo žalúdok. Prestúpila z nohy na nohu. Vzápätí pobledla, keď ju Fawla vyzvala, aby jej pošepla urážky, ktorými sa počastovali tamtie dve.

 Falwya tak urobila a hneď od matkino ucha odskočila ako had od ježa. Stvorenie citlivé a v mravoch v ničom nezaostávajúce za matkiným príkladom, nemohlo sa spamätať, čo za slová, i keď pošepky, muselo z vlastných úst vyrieknuť. Zahanbené, ako keby samo bolo pôvodcom vyhrážok, sklopilo veľké oči a na matku sa už neodvážilo ani pozrieť.

 „Čo si o tom myslíš?"

 „Neviem," odvetila s tichou pokorou. „Sústredila som sa na lutnu, ozaj mi uniklo, či figúrky niekto premiestnil a či to vôbec bola Wryina zásluha."

 „Dobre, nadnes tých noviniek naozaj stačilo," rozhodla náhle kňažná a otočila sa k slúžke. „Skončila si? Priprav mi posteľ."

 Falwya vyšla z matkiných komnát pomalým krokom a s neurčitým pocitom, čo sa bude v najbližších dňoch diať. Kňažná bola ženou prísnych mravov a poriadku, nezniesla voči nim nijaký prečin a o ich správnosti bola smrteľne presvedčená. Dcéry, dvorné dámy i široké služobníctvo držala nakrátko, až ju občas musel manžel Yrdill Ayerdrin so smiechom upozorniť, nech z kniežacieho hradu nerobí Túghanach². Vtedy mu zvykla venovať mrazivý pohľad, lebo staré pohanské náboženstvo nemohla nijako vystáť, ani v nevinných narážkach.

  Uistila sa, že Drianys je späť a o Boulewyna a ostatných šľachticov náležite postarané. Potom konečne zaľahla k nočnému odpočinku. Spánok ju však obchádzal. Zabodla oči do stropu a v mysli sa utiekala k tým nespočetným nociam, keď ležala presne ako teraz a premýšľala nad životom. Spočiatku, v mladosti, zhrýzal ju strach o svojho kniežacieho manžela. Zakaždým vzývala Wyd´th, nech na nespočetných výpravách sprevádza každý Yrdillov krok.

 Postupom času sa so strachom naučila žiť a zmysel života vidieť v zmierení sa s tým, čo Wyd´th prinesie: dobré i zlé. Pri radostiach neprejavovala radosť; niežeby sa netešila, jednoducho sa s radosťami zmierila, rovnako tak nesmútila v smútku - celú svoju bytosť zahalila za nepreniknuteľnú tvár, kde sa nachádzal jej pravý svet radosti a zármutku. Vlastným dcéram pripadala strohá a prísna, a takou bola vlastne pre všetkých, ktorí ju mohli bližšie poznať.

 Jedine Yrdillovi dovolila vidieť svoj najvnútornejší svet a podieľať sa na ňom. Tomu Yrdillovi, ktorý ako veliteľ kráľovského vojska posledné mesiace zaspával pod nehostinnou connay´írskou oblohou a každá noc mu mohla byť poslednou, kým ona sa unavene prehadzovala na posteli alebo s očami zabodnutými do stropu premýšľala o živote. Za pár dní malo obrovské manželovo telo chrápať vedľa nej a ona zase raz objaví spánok spokojných, ktorý ju pri Yrdillovej neprítomnosti obchádzal. Pri tej predstave by bola skoro šťastná, nebyť Tronsolonovej smrti.

 Smútok, aký zavládne v jemnej Falwyinej duši, ju neprestal trápiť ani po niekoľkých ďalších modlitbách. Nemohla zaspať a premietala si beh dňa. Nevdojak zmraštila obočie. O zášti, ktorú k sebe Drianys a Wry pociťovali, vedela a hnevala ju, no zakaždým to za vinu prikladala neprajnosti, ako to už medzi dospievajúcimi dievčatami býva. To by ešte dokázala pochopiť. Ale priať niekomu smrť... Hlavou jej dokola prechádzali slová, ktoré Falwya šepkala. Vraj dá zajtrajší deň, aby si svoju matku stretla v Rekwyneme!

 Predstavila si Rekwynem, najmrazivejšie miesto, na akom sa kedy ocitla. Temer pred pätnástimi rokmi. Vtedy zomrela kráľovná Konstankylla, jej švagriná a Drianidyna matka. Nebohú, ako to už v Aeradise býva pravidlom, pochovali na ostrove uprostred Grýlaku.

 Fawla sa lepšie zakryla. Pred očami sa jej vynorila neskutočná hmla, ktorá deň po dni visí nad ponurou zátokou jazera. Príhodnejšie miesto pre hrobku kráľovskej dynastie už hádam nejestvuje.

 - Nech už figúrky premiestnila alebo nie, -  premýšľala, - niet dôvodu, ktorý by ju ospravedlnil. Nie, milá Wry, slová o Rekwyneme ešte horko oľutuješ.

 Pre najmladšiu dcéru zatiaľ nevymyslela trest, no vedela, že nachystá zapamätania hodnú príučku. Na druhej strane, Drianys možno Wry ukrivdila. Čo ak tá figúrkami naozaj nepohla a mohla sa cítiť právom dotknutá? Fawla však pridobre poznala Waezlinu prostoduchosť; vôbec preto nemohla predpokladať, aby jej málo chytrá prostredná dcéra porazila bystrú Drianydu.

 Kým nepokojne zaspala, zaumienila si, že len čo sa stretne s Haenlychom, musí sa s ním porozprávať o Drianydinej budúcnosti. S nevôľou sledovala smer, ktorým prodekton prevádzal jej neter po chodníčkch moci. Vo svojom jednoduchom pohľade na svet zároveň nemohla mať tušenia, aký vplyv môže mať smrť Tronsolona z Rehgyldu na tieto chodníčky.

² Túghanach:  V staršej pohanskej mytológii, predchádzajúcej aprioryánskej viere, komnaty, v ktorých prebývala  Túghaet, bohyňa cností, pravdy, vernosti, patrónka štátnikov, manželstva a rodinného života.