Svätá ríša rímska: 1288

 „Volajú ho Vlk, main Herr."

 Falcgróf pobavene blysol na priateľa. Doobhrýzal kuracie stehno a zvyšky hodil chrtovi. „To je tak vycivený a záludný? Alebo mu možno spod gatí trčí chvost," dodal, keď si vínom vypláchol ústa. Na pery mu nabehol úškrn z vlastného vtipu.

 „Možno i to. Na púšťach v Arábii žijú čarodejnice, ktoré vedia pričarovať oveľa horšie veci. Vraj obcujú s tamojšími hadmi a duchmi..."

 „Tam by bolo treba poslať nášho Gerharthusa," vyhŕkol falcgróf so smiechom.

 „O takých veciach žartom pokoj," povedal postarší muž a s úprimnou bázňou sa prekrižoval.

 „Bol križiak?"

 „Práveže nie, myslím. A to je na tom čudné. V dnešnej dobe, obzvlášť, nič nad človekom nerozprestrie ochrannú ruku lepšie, ako znamenie kríža. Všetko ostatné ihneď vzbudí podozrenie."

 „Amen. Ale vážne, počúvaj. Teowald mi pílil uši, až k nemu sa dostali reči o tom čudákovi. Vraj," a falcgróf výsmešným tónom začal napodobňovať horlivé dohovárania biskupa Martina Teowalda, ktorými pravidelne vyzýval na razantný boj proti nepriateľom Krista. Keď skončil, nahnevane tresol päsťou do stola. „Akoby som na hlave nemal nič, než nejakých odroňov."

 „Nechajme ho predviesť na dvor, tak sa najlepšie presvedčíme, čo je zač. Príkazu zemského správcu nebude môcť odporovať."

 „Hej, postaraj sa o to."

 Dlhoročný kancelár v službách falcgrófov z Einslingenu zmraštil obočie. „Nebude to také jednoduché."

 Ale falcgróf bol mysľou už inde. V poslednej dobe mu starosti robil predovšetkým Lothar, prezývaný Malý. Rozoštval proti nemu barónov v okolí Wester-Kleinenhoftu ako pomstu zato, že v spore o dedičstvo právo prisúdil druhej strane. A potom tá cundra Barbora. Krásna meštianka, ktorú si naposledy narazil, vraj v jeho neprítomnosti laškuje so synom zástupcu obchodného domu florentských Caccetiamovcov.

 - Krk tej kurve vykrútim.

 „Pred niekoľkými dňami ho videli poblíž Lindengaldu, túla sa ako duch.

 „Čo?!" odsekol nechápavo falcgróf.

 „Chvíľu potrvá, kým ho predvediem."

 „Mm," vzal falcgróf na vedomie a pomrvil sa v kresle. „Čo o ňom vlastne vieme?"

 Kancelár spojil ruky ako pri modlitbe a rozhodným hlasom dal sa vysvetľovať:

 „Ako som povedal, prišiel zo Svätej Zeme. Nie ako križiak. Hovorí sa, nie až tak potichu, že jeho pravé meno by mohlo byť Robert Warano, či de Ware, Wara, Waranis alebo všelijako podobne. Pred niekoľkými rokmi, keď ešte žil váš otec, tohto mena podobný sa tu zastavil. Nepamätám si presne, z Aquitánie alebo Andegavine. Do Svätej Zeme išiel uložiť ostatky svojej ženy."

„No vidíš, tak to bol iný; kacíri nič podobné nerobia."

 „Mein Herr sa azda unáhľuje. Nevieme, či je kacír."

 „Sám si predsa pripustil, že mu z gatí trčí vlčí chvost; a dobrému kresťanovi sa žena postará, aby mal všetky chvosty za záklopkou, keď ide v nedeľu na missu."

 „Dnes ráčite byť priveľmi povrchný."

 Falcgróf ho odbil posunkom ruky. „Čo na ňom tak poburuje Teowalda? Kde-kto prichádza z východných púští: pútnici, križiaci, stroskotanci, čo si mysleli, že za morom im do lona padne požehnanie Pána, najlepšie v naturáliách a dobrej zemi. Nechápem... Hlása herézy, protiví sa Svätej matke cirkvi, rúha sa sviatostiam či pľuje na obrazy? Zadubený Teowald. Gerharthusa poverím, nech mu ulahodí a toho chlapa pricvikne, potom nech si s ním biskup robí, čo chce.

 „Mein Herr," začal kancelár opatrne. „Počul som, od štyroch mešťanov vrátane zástupcu gildového majstra som na vlastné uši počul, že tento Warano so sebou nesie nejakú, akoby som, zvláštnu vec."

 Falcgróf naň urobil pochybovačný úškrn.

 „Už aj ty?" potriasol hlavou. „Tak mi to už povedzte. Všetci videli, všetci vedia, len ja zatiaľ nemám tušenia. Posledný z hlupákov." Prudko vstal od stola a s rozpaženými rukami podišiel k oknu.

 Okoloidúci popred falcgrófov dom si udivene ukazovali na jeho siluetu v okne.

 „Aj ty, aj ty?" kričal po nich falgróf. „Ja nie, prečo by aj. Ja som len obyčajný somár, z ktorého si poza chrbát možno robiť posmešky.

 Hlavy skláňali dolu a rýchlo kráčali preč. V poslednom čase mal falcgróf z Einslingenu nevyspytateľnú náladu. Bolo lepšie sa mu vyhnúť.

 „Tak," otočil sa nazad ku kancelárovi. „Povedz, čo mi chceš povedať, ale varujem ťa. Vynechaj všetky čary, kúzla, relikvie, úlomky svätých krížov a hlasy čertov. Jestvuje len jeden čert, a tým je Barbora."

 Zarazil sa. Pred starým kancelárom síce nemal tajomstvá, nepadlo mu ale dobre, ak prezradil, že ho tak rozrušili jej parohy.

 „Nič z toho, mein Herr," kancelár sa snažil nadviazať na trápne ticho. „Niečo delikátnejšie."

 Falcgróf odul líca. „Tak delikátnejšie."

 Posadil sa späť do kresla. Chrt si k nemu ľahol ako na povel. Už by ho neprekvapilo, ak by teraz kancelár vyrukoval s príbehom, že žena z Adamovho rebra nebola Eva.

 „Volá sa to magia mathematica."

 Čakal, že mu k tomu povie niečo viac. Keď videl, ako sa nemá k slovu, nechápavo zvraštil čelo.

 „V živote som o tom nepočul."

 „Ani ja," rýchlo pritakal kancelár.

  Falcgróf ho poznal ako človeka, uvažujúceho vecne a triezvo. Neveril, žeby v ňom kapitulárne chorály či maľované sklá Einslingenského dómu dokázali vzbudiť aspoň najmenšiu štipku fantázie. Asi preto sa teraz tak ošíval a pripomínal pustovníka, ktorý má znenazdania básniť o ženských vnadách.

 „Ani ja," zopakoval," ale otec Gerharthus mi čo to vysvetlil. Jestvuje učenie akéhosi Pytagora. Bol pohanským učencom v dobe, keď náš Pán Ježiš Kristus vyčkával, či sa ľudstvo polepší bez toho, aby musel vystúpiť na kríž. Parížski teológovia o tejto dobe veľmi horlivo diskutujú."

 Znovu sa odmlčal. Bezvýsledne hľadal v mysli slová, ktorými Gerharthus dnes ráno pokračoval.

 „Začína to byť nudnejšie, než som si myslel," zahundral falcgróf.

 „Číslo," vyhŕkol kancelár v náhlom rozpomenutí sa. „Podľa tohto Pytagora je celý svet zložený z čísel. Boh stvoril svet a každej veci prisúdil číslo. Vzťahy medzi týmito číslami vytvárajú všetko okolo."

 „Naozaj?" Barbora je potom pekné číslo. „Stále nechápem, čo s tým má spoločné ten cudzinec."

 „Tvrdí, že dokáže odhaliť miesto, kde diabol načal svoje zhubné dielo - v duši, na tele, v prírode, a potom vraj čísla usporiada znovu tak, aby vytvorili harmóniu."

 „Odvážny," uškrnul sa falcgróf. „A darí sa mu? Lebo ak áno, potom sa už nečudujem, prečo biskup zúri. Minulé leto premodlil za dobrú úrodu a tretina diecézy vykapala od hladu."

 „Mein Herr," kancelár si dovolil vyčítavý tón a prežehnal sa. „O týchto  veciach radšej nežartovať."

 „Veď ani nežartujem. Skôr ty. Či vlastne Gerharthus, ktorý ti to všetko nadrístal."

 Kancelár sa tváril urazene. Zbledol, hneď sčervenal, a v duchu si sľúbil, že o celej veci už nepovie ani slovo.

 Falcgróf ho nechal tak. Mal by sa poponáhľať. Pred večerom chcel prísť do Kirsche, loveckého zámočku pätnásť míľ od Einslingenu, kde už naňho čakal brat, ríšsky maršal. Spoločne chceli vymyslieť plán, ako panovníka popudiť proti Lotharovi Malému. Keby ho Rudolf Habsburský od začiatku nepodporoval, Lothar by si nikdy proti falcgrófovi netrúfol vystúpiť. Ale nemecká ríša bola slabá a Rudolf - akýže cisár, z našej vôle, áno, aj z mojej,(ešte stále som obávaný chlap), uprednostnený iba ako kráľ z núdze cnosť pred príliš silným čechom Přemyslom Otakarom - sa znenazdania ukazoval v inom svetle. Proti ríšskej šľachte hľadal spojencov a jedným z nich bol Lothar.

 „Keby to takto fungovalo," vyriekol znenazdania nahlas.

 Ignoroval spýtavý kancelárov pohľad a rozveselený predstavou čísel, vyšiel z jedálne. „Nie, že ho Teowald upáli skôr, než sa vrátim," rozlúčil sa posmeškom.