Ako sa so Sveara stane muž

 Hradisko v Slomgharde tri noci po sebe nespalo, zvečerieva sa k predposlednému Ohňu a slávnosť Ikiting vyvrcholí našim odchodom. Moje meno je Hwýrlo Bordarlson. Zadumane sedím v predsieni otcovho zruba, pozorujem oranžové lúče, prenikajúce cez okno dovnútra a chvejem sa.

 Známe slnko domova v najbližších týždňoch vystrieda cudzia obloha, asi len najvyšší a všemocný Whoathan tuší, aké lúče tam na moju hlavu čakajú. Vyschnutá Awergyl azda už i brúsi svoju povestnú sekeru. Ak jej to zjavili posvätné Whoathanove kocky... Smrti sa ale nebojím, viac ma hnevá predstava bojov a víťazstiev, ktoré by som už nestihol zažiť.

 Celé je to tak úžasne zvláštne. Tri zimy pospiatky som vídaval družinu môjho deda nedočkavo vyzerať marcový spln, aby čím skôr nasadli na lode a zmizli v diaľavách. Cítiac, ako sa vo mne prebúdza muž i jeho odvaha, darmo som kdekoho prosil, aby ma vzali so sebou. Pre nikoho som nebol ani mužom, ani odvážnym, so smiechom ma odháňali od vatier, lebo kojenci vraj majú v noci spať a cez deň usŕkať z materského mlieka.

 Pred troma dňami, keď Ikiting začal, zapálili posvätný oheň a za náreku žien ma matka predviedla pred popredných bojovníkov. V to ráno ma zaodeli do skvostného kabátca zo sobolej kožušiny; moje dve staršie sestry, sestra mojej matky i jej tri dcéry, tiež sestra môjho otca a ďalšie ženy príbuzné jeho krvi, dovedna celý húf, ktorého nárek som znechutený musel po celý deň počúvať. Najradšej by som ich vyobšíval postriebreným dreveným mečom, ktorý mi položili na pohrebné lôžko. Rukoväť mu obtočili mojimi kaderami. Odstrihli mi ich, keď som mal päť rokov a dostal vlastného koňa.

 Večer mi otec vytrhol meč z ruky a hodil ho do ohňa. Potom matke poďakoval za to, že sa o mňa až dosiaľ starala. Detstvo však zhorelo vedno s vlasmi, musel som vyzliecť kabátec a na hlavu si nechať vyliať krv medveďa - lebo to sme my - starý rod z Breärunnu, kraja, kde Whoathan požehnal nášmu predkovi Breärovi zabiť šelmu obyčajným nožom a založiť kráľovstvo.

 Polonahý, poliaty krvou, s nožom v ruke som za dunenia bubnov a hlasitého spevu vbehol ako zmyslov zbavený do blízkeho lesa. Prvá noc Ikitingu je o odvahe a samote. V tme, trasúc sa od zimy, medveď bol to posledné, čo som túžil postretnúť. Teraz sa za to i trochu hanbím - dlhé mesiace predtým som si predsavzal presný opak. Hrdinstvo ma však opustilo. Nadránom, ako je zvykom, vybrali sa ma hľadať.

 „Čo si zač?" oboril sa na mňa strýc Miklyghat. Bol to on, kto ma prvý uzrel zababušeného v machu a čečine.

 „Ty mi povedz," odvetil som. „Včera ma oplakali, pochovali a nebolo nado mnou viac neba ani matky. Dnes ale budem sláviť svoje narodenie, veľké veci som stratil, no ešte väčšie mi tu a teraz zavoláš k nohám, lebo už viem, kto je mojím otcom."

 „Všetci poďte sem!" zvolal nato strýc, rozhodiac ruky a tvár uprúc na nebo. „Všemocný Whoathan, znovu si zachránil svojho vyvolenca a doprial nám spoznať budúceho kráľa."

 Poprední muži sa k nám jeden po druhom zbiehali, obzerali si ma a všetci súhlasili:
 „Áno, je to on, obyčajným nožom zabil medveďa, na sebe má zaschnutú jeho krv."

 Vysadili ma na koňa bez sedla, uzdu mu viedol Miklyghat. Z výšky zvieracieho chrbta som majestátne vstúpil do hradiska, už pri bráne ma zdravili zástupy a po chlapcovi nebolo razom ani stopy.

 Večer ma usadili na čestné miesto k dedovi a otcovi. Prvý raz som strávil celú noc pri ohni. Whoathanov kňaz mi do vlasov vplietol brezovú vetvičku, odvtedy je každá snaha temných síl márna. Vždy som sa utápal v predstavách, aké to asi je, môcť zostať až do rána pod hviezdami, veseliť sa s rohom medoviny v ruke a tlieskať do rytmu tanečniciam. Nezriedka vraj okolo polnoci prichádzali zvedavé draky alebo mory, ktorých prilákalo svetlo a hluk. Škoda, tajne som dúfal, že nejakého draka odplaším buchotom oštepu o štít, ale brezová vetvička zrejme funguje na veľkú vzdialenosť - na svitaní tretieho dňa Ikitingu ma premohol spánok bez toho, aby mi to bolo dopriate.

 Dlhý odpočinok mi bol odopretý tiež. Celý deň sme dokončovali úpravy na draggaroch, ktoré nás preplavia do Rusi. Viackrát som dávil, od vypitej medoviny ma bolela hlava a vcelku to považujem za dosiaľ najhorší zážitok z Ikitingu. Večer, keď už pripravovali nový oheň, dedo Sulmurson Sekera ma osamote vzal na krátku vychádzku k morskému pobrežiu.

 „Vieš, prečo sme ti dnes nedovolili odpočinúť si?"

 Záporne som pokrútil hlavou. Uši nám naplnil šum morského príboja, kdesi hlboko pod slomghardským bralom sa tvrdohlavo púšťal do nerovného zápasu.

 „Život muža nie je o zábave, o radostiach pri ohni so svojou družinou, práve naopak. Všetko, čo si po prvý raz zažil počas minulej noci, je iba slabou útechou. Ozajstné bremeno, ktorým nám Whoathan ozdobuje plecia, pozostáva z bolesti. Bolí, pod údermi meča i sekery, a ty hoc nevládzeš a najradšej by si si pospal niekde v bezpečí ohňa, nemôžeš tak spraviť, lebo ťa to prigniavi k zemi a rozpučí. Do poslednej štipky sily tomu musíš vzdorovať, a až potom, ak ti bude dopriate prežiť, choď a raduj sa so svojimi priateľmi, lebo už zajtra bude možno všetko naopak.

 Chápeš?"

 Neurčito som prikývol.

 „Neboj sa, život ťa naučí."

 Vrátili sme sa späť, a hoci som sa dušoval, že nezaspím, únava ma zmohla. O čosi neskôr po prebudení mi dedove slová ležali neustále v pamäti, k rohom s medovinou som nepristupoval tak chvatne ako noc predtým, a jednoducho cítim, i dnes a teraz, čosi slovami nevypovedateľné, čo sa zmenilo a čo vo mne zabilo chlapčeka. Som muž.

 Túto noc to nadobro spečatím. Odhalím najväčšie tajomstvo, aké predo mnou doteraz ukrývali a ktoré sa nedá spoznať inak, len tak, že ho prežijem. Sedím v predsieni otcovho zrubu a chvejem sa.

 Je štvrtý deň Ikitingu. Podvečer prebiehali preteky v hode sekerou; nepoznám väčšiu rozkoš, než prižmúriť oko, zacieliť a hodiť ostrie určeným smerom. Jeho svišťanie mi stisne srdce. Od najmenšieho veku, v stoji, za behu i z konského chrbta, s divým vreskom prežívam tú istú rozkoš, vidiac, ako sekera zasiahla cieľ. Niet lepšieho vrhača, ľúto mi je iba bratranca Miklygatha. Strýkovi, ktorý ma pred dvoma dňami našiel v lese, Whaethan doprial tri deti, dve dievčatá a tohto tu, prostredného, nesúceho jeho meno; a tohto by som najradšej zniesol zo sveta, lebo ak by mal príležitosť, urobí to isté mne. Žiarli na všetko, čo mu nie je dopriate a čo mám ja; aj na pretekoch, tak túžobne ma chcel pred všetkými poraziť, že mu túžba zatemnila zrak, do terča netrafil ani raz a v zlosti potom zabil jedného zo svojich otrokov.

 V zlosti ho raz zabijem.

 Teraz pre mňa ale nie je dôležitým. Horím nedočkavosťou, aby som ju vzhliadol. Ešte neviem, ktorú mi určili. Zaiste bude krásna, s ľahkými vlasmi farby slamy, po pás, s očami kovového lesku a červenými lícami - nijaká iná neprislúcha dedičovi breärunnskej moci.

 V predsieni so mnou v tichom čakaní sedia Stygo Hulwin a Boldyn Drekaerskil. Úkosom ma sledujú a smejú sa. Najradšej by som ich udrel päsťou do tváre. Nakoniec sa smejem už i ja. Napätie vo mne povolilo. Krky všetkých troch zdobia kožené šnúrky, z ktorých visia zlaté pliešky za víťazstvo v podvečerných pretekoch. Viac než toto ocenenie ma ale teší, keď si spomeniem na uznanlivé pohľady popredných mužov zo Slomghardu. Oveľa neskôr sa môj dedo Sulmurson Sekera, potúžený medovinou a v tvári celý červený, necháva pred ostatnými počuť, že vrhača sekier ako som ja, ešte nevidel. Keď sa vrátim z výpravy, vraj si zaiste dohodneme súťaž, len mi dvaja. Ak ho porazím, vzdá sa v môj prospech prezývky, ktorú si vyslúžil pred mnohými rokmi pri dobýjaní dánskych osád.

 Len pramálo ma to vtedy zaujíma. Pohľady venujem jej. Je presne taká, akú som ju videl vo svojich predstavách. Vlastne nie, je krajšia. Sedí vedľa mňa a podchvíľou sa na seba dívame. Ingmu, po matke z rodu Rødoskvere, určili mi za ženu, s ktorou budem zdieľať spoločné lôžko do času, kým sa neožením s nejakou z okolitých kráľovien. Ingmini synovia po mne síce nikdy nezdedia trón, zato však vyrastú v silných bojovníkov a zvedú mnoho veľkých víťazstiev. Pokiaľ tak učinia s pohľadom pohŕdania do tváre smrti, je to viac než trón.

 Keď je zábava pri ohni v najlepšom, dedo Sulmurson nás chytí za ruky a odvedie do nového zrubu. Postavili ho pred začatím Ikitingu. Ešte v ňom nikto nespal, krásne ho prevoniava živica. Tej noci mám zistiť, že svišťanie sekery je len druhou z najväčších radostí tohto života.

 (Ingma z Rødoskvere bola Mykligathova najmladšia dcéra. Podobala sa však na matku, po ktorej zdedila vlasy ako mlieko, trochu väčší nos, pri špičke mierne zahnutý a najmä záludnosť v modrých očiach. Mladšia je odo mňa o jednu celú zimu; spomínam si na príhodu z detstva, keď sme sa spolu s jej bratom Mykligathom hrali na dobyvateľskú výpravu, snažiac sa napodobňovať všetko, čo drancovatelia po úspešnom boji konajú. Vylodili sme sa na chatrnom člne, ktorý naberal vodu a ledva nás oboch držal nad hladinou, v bystrine, ktorá sa poniže otvára do zálivu pod Slomghardským hradiskom. Ženy tam prali šaty a my sme ich s nefalšovaným vreskom rozháňali drevenými mečmi (môj bol ten, ktorý otec predvčerom hodil do ohňa). Odvaha a zápal nám do tiel prenikli s takou zúrivosťou, až sme pozabudli, že je to len hra. Ovčie stádo, pasúce sa na neďalekej lúke, sme odohnali od staručkého pastiera Grimba, ktorý bezzubým vzlykom rozhadzoval rukami a vo svojom stareckom pomútenom rozume si azda i myslel, že kraj prepadla ozajstná výprava. Na oči už nevidel dobre, pobádal preto malého vnuka, aby mu rozpovedal, čo sa deje, ten krpec nás však zbadal a s ozajstným nožom sa rozbehol proti nám. S Mykligathom nás to rozzúrilo do nepríčetnosti. Ostria noža sme sa naľakali, a v strachu, možno už vopred zamýšľajúc plán, skryli sme sa vo vysokej tráve. Tam sme ho chňapli, vyzliekli do gatí a uviazali na zem za ruky a nohy, roztiahnutého ako žabu. Potom sme ho bili palicou a vykrikovali, že nepriateľský kráľ je mŕtvy a krajina so všetkými darmi patrí odteraz nám. Keď malý Grimbo ledva chrčal, všimli sme si Ingmu; pozorovala nás z obďaleč a len čo zbadala, že ju vidíme, podišla celkom blízko, pod mierne zahnutým nosom jej pohrával úškrn a jej záludné oči po nás hádzali výsmech. Vraj „to ste výprava, bijete malých chlapcov a slepým starcom odháňate ovce". Na vrchole slávy, akú som vtedy prežíval, nič tak nemohlo popudiť moju hrdosť ako toto. "Ukážem ti, aká sme výprava," vykríkol som a rozbehol sa k nej. V tvári jej zahrala hrôza, aj sa zvrtla rýchlo ako kuna a chcela utiecť, nemala však šancu; schytil som ju za pás a zvalil na zem. Nevediac dosť dobre, čo robím, strhol som z nej vrchný šat a rukami som začal vyhrňovať halenu, kým sa mojim očiam nenaskytol pohľad na odhalené Ingmino lono. Prvý raz v živote som uzrel túto časť ženského tela, a vlastne až do štvrtej noci Ikitingu i naposledy, boli sme však deti a nič z pohľadu som nechápal - čiara pripomínajúca jazvu na belostnej koži medzi bruchom a zadkom zostala pre mňa tajomnou záhadou.)

 Dedo Sulmurson nás so širokým úsmevom nechal v zrube osamote. Tušil som, že Ingma nebude panna, včera alebo predvčerom ju za účasti popredných žien zasvätili do tajov splývania ľudských tiel, aby dnešnú noc mohla toto tajomstvo odovzdať mne.

 Takto nejako teda začína sága o mojom najlepšom priateľovi, ktorého život a dobrodružstvá boli by najneskutočnejšími pod slnkom, nebyť môjho života a mojich dobrodružstiev. Nanešťastie sa až príliš prelínajú, nebude preto možné rozsúdiť, komu bola väčšia neskutočnosť nakoniec dopriata. Ale o toto ani nejde, podstatným je puto, čo nás spojilo, a ako to už býva, o to silnejšie, o čo bližšie sa jeho prvé vlákenká dotýkali smrti. Moje krstné meno znie Radomír.  

 Nenašiel by som odvahu popisovať Hwýrlove myšlienky a pocity tak presne, v prvej osobe, keby sme istý čas nestrávili spolu, odkázaní na ústa a uši toho druhého. Vtedy sa človek podozvedá veľmi veľa, no nielen o cudzom. Keď je viac-menej prinútený rozprávať svoj príbeh, zo šera k nemu vlastný hlas preniká akosi vzdialene - akoby to ani nerozprával sám, ale niekto iný mu dovolil nazrieť pod pokrievku, ovoňať jednotlivé prísady a v tichu, aké nasleduje po uzavretí úst, pochopiť niektoré z predtým nejasných súvislostí - až život dostane novú chuť. Poväčšine sa s tým miesi radosť z pochopeného. Lebo aj ak predtým sme si zúfali nad rozmarmi bohov, ktoré, ako sa zdá, bez poriadku zmietajú krehkým životom, objavenie spojiviek v chaotickej zmesi prúdu dní posúva naše úsilie ďalej. Hwýrlo Bordarlson vo mne nepriamo čosi podobné započal. Náhle ma ale prepadol strach, či som do deja nevstúpil priskoro; nejaký čas ešte potrvá, kým sa stretnem so synom jedného zo severských nájazdníkov; dovtedy teda nech ma kmásajú pochybnosti o živote a Hwýrla prenechávam bohom, aby z dňa uplietli pieseň.

 Ohne môjho Ikitingu zhoreli. Ich popol mám ešte vo vlasoch, keď vietor zafúka od slomghardského brala k draggaru. So zvláštnymi zmiešanými pocitmi hľadím za zmenšujúcou sa pevninou, nijako nemôžem uveriť, že všetko okolo mňa je pravda. Akoby som konečne prichádzal do života. V spánku, snoch a blúzneniach som ho prežil už nespočetne krát, toto je ale po prvý raz, keď je slanosť morského vetra skutočnou. Presne ako Ingmino mäkké brucho. Úžas, aký vo mne spôsobil jeho dotyk, utvrdil ma v presvedčení, že skutočný svet je nespočetne krát väčší a lepší než najfantastickejšia predstava, akú si človek dokáže vybájiť. I smrť potom musí byť niečo úplne iné ako myšlienky, zavše úzkostné, pred ktorými sa žiaden muž nemôže ubrániť, hoci samotnou smrťou úprimne pohŕda. Ak je pravdou, že suchá starena Awergyl určujeme svojimi kockami osud, potom som možno už mŕtvy. Zostáva len počkať na ostrie zbrane, čo túto pravdu pošepce i telu, aby sa ma hneď nato ujali zachmúrené Valkýri. O čo mäkkšie a poddajnejšie musia byť ich bruchá?