Dokument mojim životom 1/?

Ani neviem ako by som zhodnotila svoj doterajší život. Nikdy som nemala toľko slobody ako teraz, no využívaj ju na nepodstatné veci, výstrelky a flákačky. Obdivujem ľudí, ktorí dokážu svoj život využiť podstatne lepšie ako ja. Obdivujem spisovateľov, ktorí dokážu dať do svojho diela dušu a vytvoriť city, ktoré sa ich bezprostredne netýkajú.

24.1

Moje rána sú v poslednom čase rovnaké. Vstúpila som do akéhosi stereotypu, ktorý sa mi vlastne ani nepáči, ale nedokážem ho zmeniť. Nedokážem sa postaviť svojej lenivosti.

Zobudila som sa na zvonenie budíka o pol siedmej ráno. Pozrela som vedľa seba a Janík ešte slastne spal. Pritúlila som sa k nemu tuhšie a do uška zašepkala „Vstávaj miláčik, už je čas". Nesmelo otvoril oči, otočil sa na druhú stranu a spal ďalej. Zahrkala som ním a on sa konečne prebral. Síce nerada, ale vstala som s ním. Mojou každorannou úlohou, odkedy pracuje v Žiline, je zobudiť do a nachystať mu jedlo do práce. Chtiac-nechtiac som sa dokotúľala do kuchyne. Ešte poloslepá som mu nachystala tri druhy chlebíkov a tortičku, ktorú som mu pripravila ešte vo štvrtok. Niečo pred siedmou mi dal vo dverách božtek a bežal na vlak. Odvtedy som sama.

Keď odišiel, ľahla som si ešte aspoň na hodinku, aby som dospala. Keď ma budík zobudil o ôsmej, veľmi sa mi vstávať nechcelo. No čakala ma skúška. Premýšľala som všelijako, len aby som sa jej vyhla. No ak by som tam nešla, zbytočne by som premrhala termín. Ale ak by som šla, aj tak by som ju nenapísala, lebo som nebola vôbec pripravená. V poslednom čase sa vôbec neučím. Vlastne sa mi tam ani nechce chodiť. Tá škola ma prestala baviť. A najskôr to bude preto, čo sa dialo v lete. Preto čo všetko som si vytrpela. Mala som veľa absencií a nesplnených úloh. Teraz to tak vyzerá. Okrem toho, že sa mi nechce tak sa ani nemám z čoho učiť. A keď sa už dostanem k nejakým tým poznámkam, tak si vždy nájdem niečo iné ako učenie. V poslednom čase ma chytilo varenie.

Otvorila som si notebook a hľadala na nete kedy je opravný termín. Štvrtého, to budem mať tri skúšky v jeden deň. No čo už. Či by som tam šla, alebo nie, aj tak by som musela toho štvrtého prísť. Tak som to všetko vypla a ľahla si. S výčitkami svedomia (nepodstatnými) som zaspala. Vstala som už o desiatej s tým, že moja prvá myšlienka bola, že skúška sa už skončila. Viem, som sprostá, neučím sa a potom sa mi to aj patrične vypomstí.

Chcela som ísť s Lubom na dávno sľúbenú kávu, no samozrejme nemal čas. Buď ja, alebo on. Písali sme si asi dvadsať sms, ale aj tak z toho nič nebolo. Tak som sa konečne postavila z postele. Nemala som vlastne čo robiť, tak som sa rozhodla variť. Už celkom fit som nahliadla do chladničky, no nič zaujímavé som tam nenašla, bohužiaľ. Umyla som si ten najväčší hrniec, ktorý som mala (ten menší sa mi nechcelo) a naplnila ho do polovice horúcou vodou. Ani nie tak preto aby rýchlejšie zovrela, ale preto, že studená nejde. No, je utrhnutý kohútik. Už niečo cez mesiac, no nik nie je schopný opraviť ho a na nový nie sú peniaze. Majiteľova sestra, ktorá sa má starať o takéto potreby nie je schopná zastaviť sa čo a ako. Hej, sme v podnájme, veď kúpiť byt sme si nemohli dovoliť. Divná je, rozvedená so synom v pubertálnom veku. Mám pocit, že balila Jana. Aj on má ten pocit. Aspoň keby to nerobila tak okato, krava jedna. Dnes sa mala zastaviť, no je pol štvrtej a ona nikde. Mohla aspoň zavolať. Čo si myslí, že nemám žiadne iné povinnosti? Čo už.

Zapla som plyn, do hrnca hodina slepačí a zeleninový bujón. Neviem nejako extra variť, ale aj snaha sa cení, nie? Trocha mrkvy, ale niečo mi tam chýbalo. Nechcela som variť takú polievku ako včera. Otvorila som vrchnú skrinku a našla v nej poslednú hrachovú polievku v prášku. Neznášam hrachovú, ale tak aspoň zmena. Hodila som tam ešte pár korenín, aby mala nejakú chuť, keďže som dala 2x toľko vody. Premiešala, zahustila solamylom a hotovo. Plný hrniec. Ešte som ju nejedla, ale vezmem ju Jankovi, keď pôjdem za ním do práce. Hej, nudím sa doma a učiť sa mi samozrejme nechce. Tak som mu písala, že č,í a on súhlasil.

Momentálne by som sa už konečne mala odlepiť od notebooku a ísť sa chystať, aby som nebežala na vlak ako naposledy. Som nadšená, že som sa dala na písanie tohto. Mam pocit spokojnosti.  Aj keď je to už po stýkrát, ale predsa. Snáď to niekedy dokončím.

Je pol štvrtej, sedím na posteli, počúvam rádio na compe, Europu 2, kde momentálne hrá Rihanna - Wath is my name. Idem sa pripraviť na cestu do Žiliny.

Navliekla som na seba šedo-čierne kárované pančušky, skladanú sukničku, ružovo-modrý pásikavý svetrík a hotovo. Chcela som vyzerať čo najlepšie, lebo Jano ma vždy výhrady voči môjmu obliekaniu. Dúfala som, že tentokrát sa mu budem páčiť. Uplietla som si vrkôčik nabok, dala šál a kabátik a ponáhľala som sa na stanicu aby som si ešte stihla vybrať peniaze a došla na vlak včas. Naposledy som totiž ledva dobiehala. Došla som ale tak skoro, že som nemala čo robiť a len tak som stála na stanici a pozorovala ľudí okolo. Škoda, že nešiel nik koho poznám. Tajne som v to dúfala. Keď už konečne došiel, nastúpila som do prvého vozňa, ktorý bol najbližšie. Sadla som si vedľa nejakého dievčaťa. Vyzerala sympaticky, ale celý čas ma pozorovala. Premýšľala som nad tým, či je na mne niečo zlé, alebo divné. No na nič som neprišla a nechala som to tak. Oproti sedel ocino so svojou malou dcérou. Bola rozkošná. Mohla mať asi tak tri alebo štyri roky. Mala tmavé vlásky zopnuté do dvoch chvostov po stranách. Keď sa usmiala, bolo vidieť jej maličké zúbky, ktoré boli mierne od seba.  Vyzutá sedela na sedadlách a jedla Pribináčik. Vždy sa na mňa tak očkom pozrela  a ja som sa na ňu usmiala. Vytiahla som si svoju knihu Žltý kvet a pustila som sa do čítania. Dostala som ju od maminy pod stromček, no nemala som ešte dostatok času na prečítanie. Tak som si ju brávala na cesty. Veľmi rada čítam a rýchlejšie mi to zbehlo. Maličké dievčatko ma celou cestou so záujmom pozorovalo. A ja som sa len usmievala.

Keď som vystupovala v Žiline, pridala sa ku mne aj moja spolusediaca a ocino s dcérou. Ako sme tak čakali kým vlak zastane prihovorili sme sa. Dievčatko rozprávalo a rozprávalo, asi bola vo svojom živle. Chodila do škôlky a mala sľubnú kariéru tanečnice v detskom súbore Lentilka. Po vystúpení sme sa rozlúčili a ja som uvažovala nad tým, či tentokrát nastúpim na dobrý trolejbus. V hlave sa mi premietol môj minulý omyl,  keď som sa viezla opačným smerom. Vystúpil som neviem kde a nevedela som čo robiť ďalej. Šťastie, že šestka, ktorou som mala ísť, chodieva každých dvadsať minút. Hej, plakal som. Cítila som sa stratená, ale bol to len chvíľkový výpadok.

Šla som si kúpiť lístok, no radšej dva, aby sa mi nestalo to čo naposledy, no po hodení mincí do automatu mi vypadli späť. Zopakovalo sa to asi trikrát a ja som zasa začínala byť zúfalá. Našťastie tam stál sympatický mladý muž, ktorý mi poradil. Konečne aj s lístkami som spokojne stála a čakala na spomínanú šestku. Až na to, že mi bola nehorázna zima. Hej, sukňa a pančušky. Sympatický chalan si sadol predo mňa a ja som tajne dúfala, že sa ešte otočí. No na zastávke Vysokoškolákov vystúpil a neohliadol sa. Čo už. Pokračovala som ďalej. Ešte, že moja cesta tentokrát prebehla bez väčších komplikácií.

Keď som konečne došla k Janovi, mal tam zákazníkov a tak som si len tak pozerala mobily vo výklade. Presná definícia Janovho zamestnania je „predajca mobilných telefónov a príslušenstva k nim". Je to taká mala predajňa mobilov v nemenovanom obchodnom centre. Páči sa mi ako vychytal takú dobrú prácu. Celý deň len sedí a vykeciava sa, alebo sa fláka na kávičkách s kamarátmi. Nevýhodou je to, že chodí z domu skoro ráno a vracia sa neskoro večer.