Stvorenie sveta

 Stvorenie sveta

 Na úplnom počiatku, keď nejestvovalo nič, dokonca ani tento počiatok, víchre mäteže a chaosu vytvárali obrovské, nespútané more bez stálosti a poriadku. Z plnosti mimo tento zhluk vstúpila doň loď, na ktorej sa plavila Áesthath. Nevedno, z akého popudu tak učinila - toto zostane jej najväčším tajomstvom do konca dní - no ako náhle hmly rozčerila prova jej lode, počal sa rátať vek, lebo Áesthath nebola ničím iným než Časom, Osudom, Knihou, čo napísala samú seba. Hromovým trúbením ohlasovala svoj príchod, ktorý ako ničivá vlna prenikol naskrz celým Chaosom a vytýčil hranice priestoru, mimo ktorého nie je nič. Prasvet otriaslo v samých základoch, no ďalšie obrovské veci mali ešte len nastať.

 Silám, predtým ukrytým a nespútaným v Chaose, tento dokonalý rad Áesthathinej prvotnosti ukázal smer, ktorým sa vydali - nie preto, že by ich k tomu niečo nútilo - samé v sebe objavili podstatu, čo v nich driemala a ktorú im Áesthath vo svojej prozreteľnosti darovala prv, než na lodi dorazila k brechom Chaosu.

 Ovládané a ovládajúce, začali sa oddeľovať z nerozoznateľných vírov - postupne a pomaly, vekmi ľudského života nevyjadriteľne - zmietajúc sa vo fantastických prúdoch a výškach, odleskoch, farbách nepoznaných vtedajšiemu oku prasveta. Ten, čo by vzhliadol celé toto divadlo, zasiahnutý nemým úžasom neveril by zraku, mysliac si, že predchádzajúci Chaos na popud niečoho neznámeho stupňuje svoju chaotickosť, ale opak bol pravdou. Za zmesou gejzírov a vlnenia sa skrývalo formovanie čohosi tak úžasného, čo by vlastnou úžasnosťou zabilo predstavivosť každého a všetkého okrem jedinej Áesthath.[1] Lebo aké prirodzené príde hrnčiarovi stvoriť z mokrej hliny vázu a vypáliť ju v celej jej kráse a užitočnosti v peci, v tej istej prirodzenosti tvorila Áesthath náš svet.

 V hluku zdanlivo bez konca, jeden po druhom a pritom súčasne, z podstaty síl začali vznikať božské živly. Kto si dokáže predstaviť masu všetkej vody, ako sa, blýskajúca vo svetle prvého ohňa i v odľahlosti zahalená tieňmi prvej tmy, vyvalila do priestoru, pokým spenenými chrbtami vĺn nenarazila do tela súše, ktorá takisto povstala, aby svojou trochou zaplnila svet? Ako jej hrudy prehradili cestu vode, tá vystrekla až k samému vrcholku priestoru. Tam sa medzitým usídlilo nebo, ľahké a poddajné, ale prihotovené preniknúť do každej voľnej škáry. Sily, spútané i uvoľnené do novej formy, zápasili medzi sebou, skúšajúc, čo si môžu navzájom spôsobiť - ako by si neuvedomovali, že všetky sú rovnocenné a v každom ich súboji či zmiery tkvie Áesthathin zámer.

 Vtedy tvorivý princíp živlov zo seba vydal to, čo mu bolo predurčené - prvých bohov.[2]

[1] Vcelku sa tento mýtus o stvorení sveta veľmi pôsobivo ponáša na jednoduchý opis Veľkého tresku, dnes najrozšírenejšej vedeckej teórie, podľa ktorej vznikol vesmír.

  Zmienka o prvotnom praprincípe sveta zvanom Áesthat je však v porovnaní so zvyškom tohto stvoriteľského mýtu oveľa mladšou a vsunutou dodatočne. Potom, čo Aeradys I. Zakladateľ nanútil ríši náboženstvo jedinej Wyd´th a jej Dcéry Aprioryany Zmŕtvychvstalej, (v staršej podobe i Aprioryanna, Apriora, Aprioryn, Aperynn), nová náboženská ideológia potrebovala v stvoriteľskom mýte vlastnú oporu, od ktorej by mohla odvodzovať nárok novodefinovaného náboženstva na vysvetlenie kozmogónie. Tou sa stala práve Áesthat, v severných lungijských jazykoch nazýva tiež Wythat: toto pomenovanie prešlo dodatočne vlastnou etymológiou a v dobe, kedy sa odohráva príbeh Sarkofágu otca ľudí, (podľa výpočtov profesorky Rimmelsmoorovej zhruba 500-650 rokov po vláde legendárneho Aeradysa Zakladateľa, teda cca 1100-1150 n.l.), jestvuje výlučne v tvare Wyd´th. Tento bol účelovo pretvorený tak, aby niesol prvú - „wyd" a poslednú - „th" runu stredoaradisčiny, jazyka, ktorým komunikovala oblasť, okolo ktorej sa sformovalo jadro budúcej ríše Aeradysa Zakladateľa. Následne bol zakomponovaný do mytológie, aby vyhovoval novej náboženskej koncepcii, ale v rannej spisbe Zablatených dejín termín Áesthat ešte nenahradil, hoci novšie prepisy, pod tlakom cirkevnej kliky, ho už dôsledne uprednostňujú.

[2] Dlhé obdobie polyteizmu sa nedalo ignorovať, jednoduchým riešením ako preklenúť túto etapu ľudského zmýšľania a nespochybniť pritom ideu jedinej Wyd´th bolo prijatie polyteizmu do jej novorodiacej sa štruktúry. Od tohto momentu sa jestvovanie starých bohov chápe na úrovni akýchsi nižších bohov, ktorí Wyd´th pomáhajú s riadením sveta. V procese vývinu náboženstva potom dochádza k ich postupnému potláčaniu a prevládnutiu predstavy jedinej svätej Wyd´th, ktorá pri riadení sveta nepotrebuje žiadnu pomoc od bohov nižšieho rádu. Načrtnutý vývin nebol rovnomerný, pričom táto nerovnomernosť spôsobila roztržky medzi zástancami jednotlivých názorových skupín. Postavy starých bohov ako pomocníkov Stvoriteľkine definitívne nahradili svätí, mučeníci a patróni, vzišlí z radov veriacich.