Bolo to inak - 1. kapitola

Spisovateľ/ka: Ingrid Rudavská | Vložené dňa: 27. januára 2011
http://citanie.madness.sk/view-33981.php

1.

Zatvorila som knihu. Nedokázala som sa na ňu sústrediť. Zvyšok cesty som sa pozerala z okna vozňa. Tma sa ťahala za vlakom, akoby ho chcela predbehnúť. Prehlbovala môj pocit strachu a úzkosti, ktoré ma sprevádzali celú cestu. Odišla som z domova do náruče tejto tiesnivej noci. Cítila som, ako ma vlastná beznádej pohlcuje. Stále viac a viac. Prečo som odišla? Vlastné otázky ma desili ešte viac ako prázdno, do ktorého som sa rútila. Doteraz neviem pochopiť, ako som dokázala zaspať.

Zobudila som sa o hodinu. Vystúpila som z vlaku v Bratislave, na Hlavnej stanici. Okolo mňa šero. Prepadla ma samota. Kládla som si otázky, na ktoré som vedela odpovede, no nechcelo sa mi veriť, že je to všetko pravda. Môj život mi zrazu pripadal ako fikcia.

Odišla som z bytu, kde som mala vlastnú izbu. Byt, v ktorom som bývala mi nebol domovom. Mimo mojej izby bol cudzím miestom, ktorým som len prechádzala. Rodičia do môjho sveta nepatrili. Boli to cudzí ľudia, ktorí ma nechápali. Nemala som súrodencov. Vyrastať sama nebolo ľahké. Časom som si však na samotu privykla, ba dokonca, začala som ju vyhľadávať. Zatvárala som sa dlhé hodiny v mojej izbe. Rozprávala som sa sama so sebou.

Rodičia ma nútili do niečoho, čo som ja nepokladala za dôležité. Chceli ma vychovať podľa ich vzoru. Mala som byť právničkou, podnikateľkou, či ekonómkou, zatiaľ čo ja som sa rozhodla pre pedagogické vzdelanie. Po vysokej škole som sa zamestnala na základnej škole v Michalovciach. /V Michalovciach som bývala celý život. Dokonca som sa tam aj narodila./ Rodičia sa s mojim rozhodnutím nestotožňovali a pravidelne mi to dávali pocítiť. Nakoniec ma nepriamo vyhodili z bytu. Ja som však so svojou voľbou bola spokojná. Vyštudovala som anglický jazyk na to, aby som svoje vedomosti a skúsenosti odovzdávala ďalej. Napriek nízkemu platu som nemala dôvod toto zamestnanie nechať. Každý pracovný deň poobede a cez víkendy som dávala súkromné hodiny. Obe výplaty mi vystačili na bežné výdavky. Ak by som mala žiť sama s hypotékou, sotva by som vyžila.

Prišla som do Bratislavy, lebo som túžila po nezávislosti, nezávislosti a v konečnom dôsledku po lepšej práci. Základných škôl bolo v hlavnom meste dosť, preto som predpokladala, že budem mať šťastie. Z posledných úspor som si kúpila lístok na vlak a ako chudobné dievča z rozprávky som sa vydala na cestu, nečakala ma práve ružová budúcnosť.

Hodiny na nástupišti odbili päť hodín ráno. Chcela som chytiť ranný spoj a čo najskôr si nájsť ubytovanie. Počasie bolo príjemné. Tenký kabát, ktorý som mala na sebe, celkom vyhovoval aprílovému ránu. Pozrela som sa pred seba. Na prvom nástupišti som videla niekoľko ľudí sedieť na lavičkách. Vo vzduchu sa miesil pach koľajníc a cigariet. Hustá šeď v diaľke skrývala koľajnice i koniec peróna. Bolo hrobové ticho, v ktorom sa nepohol ani list. Vykročila som ku schodom. Prvý schod sa črtal pod úzkym pásom lampového svetla, ostatné schody sa strácali v prítmí. Chodba v tlmenom svetle lámp zívala prázdnotou. Niekoľkokrát som sa obzrela za seba. Tým som povolila uzdu mojej fantázii. Svetla na schodoch pribúdalo, až odhalilo takmer priesvitnú podlahu, v ktorej som sa videla ako v zrkadle. Ozvena mojich topánok každým krokom lámala tlmený zvuk hlasov prichádzajúcich spredu. Stála som sama uprostred haly. Prešla som popri informačných okienkach a ocitla som sa vo vstupnej hale Na schodoch sedeli traja ľudia. Zvedavo sa na mňa pozreli, potom sa pustili do rozhovoru. Počula som ich unavené hlasy. Očami som prechádzala po stánkoch. Pôsobili fádne a pusto. Po záverečnej pôsobili opustene, akoby neboli otvorené už stáročia. Keď mi zrak dopadol na cukrovinky, pocítila som hlad. Keby som si aspoň mala kde dať kávu, povzdychla som si. Možno niekde nájdem otvorenú kaviareň, prebleslo mi mysľou. Otočila som sa ku schodom, prešla som okolo ľudí, ktorí si ma ani nevšimli. Za informáciami som zabočila do slabo osvetlenej chodby na pravej strane. Hlasy celkom zanikli. Hľadela som do slabého svetla, v ktorom sa chodba stáčala ku schodisku. Po pravej strane som videla obchody a naproti tabule s cestovným poriadkom. Minula som poštu a zastavila som sa pred dverami tmavej kaviarne. Skúsila som kľučku. Dvere boli zamknuté. V tom okamihu sa vidina kávy predo mnou celkom rozplynula. Niekde predsa musí byť automat na nápoje, povedala som si. Zrazu som začula kašeľ. Prichádzal z diaľky, možno z druhej strany chodby, pomyslela som si. Prehodila som si kabelu do druhej ruky, lebo pravá ruka bola už vysilená. Prišla som ku schodom a vrátila som sa do haly. Automat v nej nebol. Traja ľudia sediaci na schodoch mi venovali unavené pohľady. Nato sa otvorili vchodové dvere a do haly vstúpil pár. Zastavili sa pred informačnou tabuľou. Mimovoľne som pootočila hlavu a kútikom oka som narazila na schodisko, ktoré viedlo na poschodie. Pozrela som sa nad seba. Hala bola vysoká niekoľko metrov. Jej obvod na prvom poschodí v prítmí rámovalo zábradlie, za ktorým som z miesta, kde som stála, nevidela nič. Zabočila som ku schodom. Vystúpila som na prvý schod, zanechávajúc silné svetlo pod schodmi. Moje nohy sa otočili do polkruhu. Keď som vystúpila na poschodie, predo mnou sa otvorila šedá chodba, ktorou som sa dostala k zatvorenému bistru. Dotkla som sa studenej steny vedľa dvier. Do ruky mi prešiel chlad. Pustila som sa steny a prešla som k zábradliu. Nahla som sa nad neho a pozrela som sa dolu. Ľudia z vrchu vyzerali ako rozmazané fľaky. Pocítila som prázdnotu, akoby som na stanici prežila polovicu svojho života. Hala vyzerala ako moje vnútro, miestami svetlá, miestami tmavá. Dráždilo ma spustiť sa dolu, splynúť s priestorom. Zatvorila by som oči, roztiahla a spustila sa dolu. Ruka mi kĺzala po železnom zábradlí. Moje topánky dopadali na dlážku s krátkou ozvenou. V nasledujúcom momente by som bola najradšej sedela kdesi vonku, hoc i na lavičke, alebo v nočnom spoji, len nie tu. Na informačnej tabuli som si prečítala čas. Odkedy som vystúpila z vlaku, ubehlo len tridsať minút, polhodina môjho nového prázdneho života. Čakáreň predo mnou bola prázdna. Započula som, ako niekto pri mne silno dýchal. Zamrazilo ma. Cúvla som a o čosi som zavadila. Rýchlo som stiahla nohu späť. Priamo pri mne sa ozvalo zastonanie. Pozrela som sa dolu. Na zemi sedela mladá žena. Ako je možné, že som ju predtým nevidela? Premýšľala som. Žena mala sklonenú hlavu. Na sebe mala texasky a kockovanú košeľu. Dlhé tmavé vlasy jej padali takmer až na zem. Rukami si obopínala kolená akoby jej bola zima.

•-      Prepáč, nevidela som ťa, - vyslovila som ticho.

Ticho! Asi spala, napadlo mi. Keď som sa opäť pohla, žena prehovorila slabým hlasom.

•-      Nič sa nestalo.

•-      Prečo tu sedíš? Čakáreň je prázdna.

Uvedomila som si, že som sa jej to asi nemala opýtať, ale moja zvedavosť bola vždy silnejšia ako ja.

•-      Tu mi to viac vyhovuje.

•-      Kam cestuješ?

•-      Nikam.

•-      Tak prečo si tu?

Žena zostala ticho. Zopakovala som otázku.

•-      Bývam na priváte, tu blízo.

Jej hlas bol tenký.

•-      Prečo nie si teda tam?

•-      Moja spolubývajúca máva občas v noci pánsku návštevu. Radšej sa vždy stratím, nechcem byť pri tom.

Veľmi som nerozumela, čo mi chcela povedať.

•-      Sexujú celú noc a mňa z toho bolí hlava, - prehovorila zrazu tvrdo.

•-      A nemáš kam inam ísť?

•-      Nie.

Nevedela som, či nemám odísť, ale niečo mi nahováralo, aby som zostala.

•-      Ako sa voláš? - opýtala som sa nesmelo.

•-      Alicja. Po slovensky Alica. A ty?

Hlavu mala stále skolenú.

•-      Mira.

Po dlhom tichu som sa jej opýtala, či by jej nevadilo, keby som si k nej prisadla. Pokrútila hlavou. Sadla som si na zem. Dlážka bola studená. Dala som si pod zadok kabelu a ponúkla Alici miesto. Prisadla si a na krátky moment zdvihla hlavu. Nazrela som jej do tváre. Nevidela som dobre, lebo svetlo bolo tlmené, ale pár vecí som si všimla. Mala dlhý, tenký nos, svetlé pery a smutné oči. Podala som jej ruku a predstavila som sa jej.

•-      Nejdeme radšej do čakárne? Je to tam pohodlnejšie, - navrhla som po niekoľkých minútach.

Alica neodpovedala.

•-      Je zvláštne rozprávať sa a pritom sa dobre nevidieť, - pokračovala som.

•-      Možno je to tak lepšie.

Povedala smutne. Určite patrila medzi tých ľudí, ktorí sa nevedeli, alebo nechceli tešiť, napadlo mi zrazu. I ja som občas bývala taká, ale keď som na takého človeka natrafila, mala som nutkanie usmerniť ho, napraviť, jednoducho som sa za neho cítila zodpovedná. Na záver vo mne vzkypel odpor a opovrhnutie, ak moje rady neprijal.

•-      Prečo je to tak lepšie? - opýtala som sa.

•-      Načo sa ukazovať vo svetle? Život je tma.

•-      Nie často sa človek stretne s tieňom.

Pripadala mi ako jedna z postáv fantastického románu. Sedela tu a pritom akoby tu ani nebola, ako môj život, ktorý sa mi v ostatných minútach zdal nereálny a Alicina prítomnosť vo mne len umocňovala úzkosť. Odrazu som nechcela byť pri nej, ale nemohla som predsa len tak odísť.

•-      Prečo? Stalo sa ti niečo? - povedala som napriek odlišným úvahám.

Zamyslela som sa, či som niekomu položila rovnakú otázku. Iba sebe, odpovedala som si. Alica mlčala.

•-      Odkiaľ si?

•-      Z Poľska.

Alica opäť zvesila hlavu, akoby sa na mňa nechcela pozerať.

•-      Tvoja slovenčina je vynikajúca. Vôbec v nej nepočuť poľský prízvuk.

•-      Moja matka je zo Slovenska.

•-      Ako dlho tu bývaš?

•-      Štyri roky.

•-      Matka ťa učila po slovensky?

•-      Nie.

•-      Tak to máš potom veľmi dobré uši.

•-      Asi.

Zazdalo sa mi, že sa v jej hlase ozval malý úsmev. Bol síce krátky, ale stačil na to, aby som vedela, kam sa mám ďalšími otázkami uberať.

•-      Pracuješ?

•-      Študujem.

•-      Čo?

•-      Hru na husle.

•-      Odjakživa som chcela hrať na husle,- povzdychla som si. - Chodíš na konzervatórium? 

•-      VŠMU.

•-      Koľký ročník?

•-      Posledný.

•-      Tak to musíš byť trochu mladšia odo mňa.

•-      Koľko máš rokov?

Pootočila ku mne hlavu a prvýkrát sa mi pozrela do tváre. Na moment som zacítila jej sladkú vôňu.

•-      Dvadsaťsedem. A ty?

•-      Dvadsaťpäť.

•-      Išla si na vysokú neskôr?

•-      Nie. Prerušila som štúdium.

Otočila sa naspäť.

•-      A ty tu čo robíš? - prehovorila do ticha, prerušovaného len našimi nádychmi.

•-      Prišla som, teda... odišla som z domu.

•-      Kde bývaš?

•-      Kde som bývala. V Michalovciach. Bola si tam niekedy?

•-      Ešte nie. Neviem, kde to je.

•-      Michalovce sú len šesťdesiat kilometrov od Košíc.

•-      Košice poznám. Teda, nebola som tam, ale počula som o nich.

•-      Michalovce sú pekné. Mala by si sa tam ísť niekedy pozrieť,

- predniesla som trochu hlasnejšie. Počula som, ako sa môj hlas  rozlial prázdnym priestorom.

•-      Možno. Nemáš cigaretu?

•-      Nie, ja nefajčím.

•-      Fajčím len príležitostne, - povedala.

•-      Teraz je tá vhodná príležitosť?

Z jej úst sa ozval tichý smiech.

•-      Stretnúť na stanici človeka, s ktorým sa môžeš porozprávať, to je fajn. Nestáva sa mi to často, - pokračovala som odvážnejšie.

Alica si preložila nohu cez nohu. Jej nohy zostali v prítmí a topánky sa namočili do svetla.

•-      Ako často ťa tu nájdem?

•-      Nie veľmi často.

•-      Tiež príležitostne?

•-      Asi raz za mesiac.

•-      Kamarátkin frajer chodí za priateľkou len raz za mesiac?

•-      Nie je to moja kamarátka, len spolubývajúca. Chodí za ňou zriedkavo. Je ženatý, - dodala.

•-      To dnes nie je nič neobvyklé.

•-      Chodíš s niekým?

•-      Už nie.

Zadívala som sa pred seba.

•-      A ty? - opýtala som sa opatrne.

•-      Už nie.

•-      Rozišli ste sa?

•-      Niekoľkokrát. A ty?

•-      Rozišli sme sa len nedávno.

•-      Preto si odišla?

•-      Nielen preto. Odišla som z viacerých dôvodov.

•-      Napríklad?

•-      Kvôli rodičom, práci, cestovaniu... - medzi slovami som robila dlhšie pauzy.

•-      Cestu do Bratislavy nazývaš cestovaním?

Zdvihla obočie.

•-      No, zatiaľ som toho veľa nevidela.

•-      Bývala si s rodičmi?

•-      Áno?

•-      Vedia, že si odišla?

•-      Ešte asi nie.

Zdola sa ozval šum.

•-      Nemali sme si čo povedať, - pokračovala som.

•-      Ako to myslíš?

•-      Nemali ma radi. Prekážala som im. Prekážalo im moje vzdelanie, moja práca...

•-      Čo robíš?

•-      Som učiteľka.

•-      V školstve to nie je ľahké.

•-      To máš pravdu, ale mňa moja práca baví,- zvýšila som hlas.

•-      Pracovala si v Michalovciach?

•-      Áno.

•-      Tak prečo si odišla?

•-      Už som ti povedala. Kvôli rodičom a čo sa týka práce, chcela by som si tu nájsť prácu. Myslím, že to tu bude lepšie.

•-      Ubytovanie je tu pridrahé.

•-      Keď hovoríme o ubytku, nevieš mi niečo poradiť? Na priváte, kde bývaš, sa náhodou nenájde voľné miesto?

•-      Nájde. Pred troma mesiacmi sa z izby vysťahovala jedna baba. Jej spolubývajúca povedala, že to sama neutiahne. Nikto sa doposiaľ neozval. Je na to sama. Chce odísť aj ona.

•-      Prekvapuje ma, že o ubytovanie nemá nikto záujem.

•-      Veď je hospodárska kríza. Nik si nehľadá podnájom.

•-      Okrem mňa.,- pousmiala som sa. - A čo cena?

•-      Tri tisíc päťsto.

•-      To je dosť. Chcela som zohnať niečo maximálne za polovicu.

•-      Vidím, že aj ty ešte rátaš v korunách.

•-      Je to prirodzenejšie. Neznášam zmeny.

•-      Ani ja.

•-      Vidím, že máme niečo spoločné. Euro ma nenadchlo. Takže tri tisíc päťsto? To je dosť.

•-      Je to normálna cena. Pochybujem, že nájdeš niečo lacnejšie a v centre mesta určite nie.

•-      A čo ubytovne?

•-      Vyjde ťa to na rovnako. A máš tam len jednu kuchyňu na celé poschodie a k tomu spoločné sprchy.

•-      Mne je jedno, kde budem bývať, len aby ma to nestálo veľa.

•-      Ubytovne sú preplnené. Letný semester sa ešte neskončil. Každá izba je obsadená.

Zdalo sa mi, alebo ma naozaj nepriamo presviedčala?

•-      Si si istá?

•-      Môžeš do ubytovní zavolať.

•-      Na karte mám len niekoľko eur, nestačilo by to.

•-      Tak tam zavolám ja, - ponúkla sa ochotne.

Vybrala som z vrecka pokrkvaný papier, na ktorom som mala napísané telefónne čísla.

•-      Čo to vlastne robím, veď aj tak tu nie je nič vidno.

Alica zostala ticho a civela na môj malý kúsok papiera.

•-      Mám tam telefónne čísla ubytovní,- vysvetlila som.

Postavila som sa a prikročila som k zábradliu. Uprostred haly stál človek. Pozeral sa okolo seba. Vyzeral dezorientovaný. Ani nie o minútu sa vstupné dvere otvorili opäť. Dovnútra sa dovalila partia hlučných tínedžerov. Boli štyria: dvaja chalani a dve baby.

•-      Dorit! Tu skoro nikto nie je. Čo tu skapal pes? - vykríkol jeden z nich.

Obrátila som sa k Alici.

•-      Nepôjdeme? Dokedy tu chceš zostať?

•-      Do rána, - Alica odpovedala chladno.

•-      Veď už je ráno, je... - otočila som sa, aby som na veľkých hodinách prečítala čas... - sedem hodín,- vyslovila som nahlas.

Uvedomila som si, ako čas rýchlo plynul.

•-      Pôjdem za hodinu.

•-      Mám s tebou počkať?

•-      A máš kam ísť?

Pokrčila som plecami.

•-      Chcela som obehať tie ubytovne, ale keď hovoríš, že tam môžeme spolu zavolať..., - dodala som.

Sadla som si naspäť k Alici. Po chvíli ma ticho omrzelo.

•-      Nebýva ti tu smutno?

•- <

Spisovateľov komentár k príspevku

Novela o vzťahu ženy ku žene



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
odporúčam
Prečítala som jedným dychom, citlivo zobrazené pocity...akoby nádražie-stanica, kde sa odohráva hlavná časť deja bola z inej dimenzie a pritom je to príbeh prežitý. Ako čitateľa ma fascinovala práve tá jednoduchosť tak nenudiaca a zaujímavá  
Spisovateľ/Autormaaty Pridané dňa30. januára 2011 21:59:03
Veľmi pekne ďakujem. Veľmi ma to potešilo a povzbudilo. Čoskoro pridám aj zvyšok príbehu. Ingrid Rudavská  
Spisovateľ/AutorIngrid Rudavská Pridané dňa30. januára 2011 22:27:57
Aššurballit
...no tak pozeram ze anotaciu si zvladla...ale co dalej?...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa28. januára 2011 10:49:36
Ahoj, neviem to tam natiahnuť, učím sa. Snáď sa mi to časom podarí.  
Spisovateľ/AutorIngrid Rudavská Pridané dňa28. januára 2011 12:34:32
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8