Nostalgia

„A začal som chápať, že žiaľ a sklamanie a smútok nie sú na to, aby nás rozladili a urobili z nás ľudí bezcenných a nedôstojných, ale na to, aby nás priviedli k zrelosti a osvieteniu.“

/Hermann Hesse/

Posledné lúče slnka ustupujú kamsi do pozadia. Tak nebadane a nenápadne miznú, až je z toho smutno. Koruny stromov zrazu začínajú oťažievať pod neúprosným bremenom melanchólie súmraku. Všade naokolo sa rozlieha nevtieravé ticho, ktoré práve v tejto chvíli nemožno zviditeľniť. Aj nebo je teraz akési iné a predsa som ho už kedysi videl. Deň si odchádza odpočinúť, aby tak na jeho miesto mohla nastúpiť znova noc. Dofajčievajúc na balkóne cigaretu, stávam sa svedkom neobyčajného stretnutia večných milencov. Zvláštna momentka. Súbežne s ňou sa vo mne premietajú dávno zabudnuté fragmenty spomienok. Bežia tak rýchlo, že ich ani nestačím vnímať. Vidím sa v rôzdnych farbách a popritom všetkom vdychujem stále nové a nové vône.

Čosi sa deje. Zátoku mojej duše obmýva večný čas prílivu a odlivu nostalgie tichej radosti.

Tu vonku, ale zároveň aj vo vnútri je zrazu všetko tak efemérne plaché, až sa chce plakať. A preto znovu beriem do ruky kameň, pevne ho zvieram v dlani a rozbíjam ním ďalšie okno na svojej duši, s nezištnou nádejou, že tentokrát to už bude naozaj Ono. To hlavné, cez trhlinu ktorého vchádzam doráňaný na akúsi cestu, aby tak na jej konci mohlo dôjsť k absolútnemu splynutiu medzi mnou a mnou...