Dedičstvo
Spisovateľ/ka: Nataška | Vložené dňa: 29. januára 2011
http://citanie.madness.sk/view-34011.php
Babka je podarovala porcelánovú bábiku. Bola z Ruska, mala plavé vlasy, tučné líca a škaredé nazberané bordové šaty. Nechýbal ani slamený klobúčik. Každý deň od detstva z nej utierala prach a čudovala sa, prečo má niečo tak neuveriteľne škaredé v jej osobnom priestore. Ale ani pri triedení hračiek, náhodných rozbitiach, príchode súrodencov, sa jej nedalo zbaviť. Keby aj boli hračky živé, nikto by ju nemal rád, nikomu by sa nepáčila, ale nikto by ju nezlikvidoval... Z tých jej chladných porcelánových modrých očí vyžarovala autorita diktátora a rozhodnosť matky. Keď dospela prelomila tú záhadnú kliatbu a v akomsi ošiali šialenstva išla do starého hračkárstva nahttp://citanie.madness.sk/view-34011.php
ulici a predala ju ako starožitnosť. Vtedy si uvedomila aká je už stará, že šediny nie sú módny doplnok a že stará mama sa v hrobe musela už dávno rozpadnúť na prach. Tá bábika bola možno ona. Aj ona bola taká. Prísne strážila džemy v komore a nikdy nedovolila vnúčatám pozerať na hviezdy. Ale mali ju radi, akoby museli, pretože z jej chladných modrých očí vyžarovala autorita diktátora a rozhodnosť matky. Stará mama zomrela presne pred dvadsiatimi šiestimi rokmi a troma mesiacmi. Na zlomku života bola akoby utkaná z vlásočníc mesiaca. Jej koža bola lepkavá a číra ako ryžový papier vo vode. Biela pani... akiste z porcelánu. Zamkla sa v dome a ten podpálila, milovala pompéznosť, chcela aby sa na ňu všetci pozerali, vždy to potrebovala. Nenávidela ju... Nemohla sa už ďalej klamať. Keď videla, vtedy dávno, na jej obhorenej tvári ten spokojný úsmev bez štipky strachu, kajúcnosti vedela, že nikdy nebude ako ona. Nič po nej nezdedí. Postupom času sa jej túžba stávala nesplniteľnejšou. Tie modré oči. Páčili sa všetkým, ale v nej narastala podvedomá krutosť a nenávisť ku všetkým. Dielo je dokonané... Vitaj starká, hovorievala odrazu v zrkadle. Po mnohých rokoch cítila, že je čas... Privítať sa so starou mamou, ktorá jej pekne vynadá a pošle ju kľačať na polienka do zodratia kolien. To staré hračkárstvo na rohu ulice dávno zavreli. Vo výklade nezostalo nič, všetko niekto rozkradol, alebo rozbil, iba... Iba ju nie, bábiku-jej starú mamu s tými odpornými očami... Bola tam, svietila v purpure a usmievala sa tak ako vždy. Sadla si k nej a čakala.Po chvíli dosť dlhej na to, aby si zapálila cigaretu a vyzula papuče uvidela pred sebou postavu... Nevyzerala ako na obrázkoch, bola taká krásna... Už vedela, prečo sa vtedy, keď zhorela usmievala nemala ju radšej, ale prvýkrát za život ju pochopila. Zomrela s gráciou a prišla tam, kam od narodenia všetci patríme.
Ráno na vyľudnenej ulici a na rohu hračkárstvo s úplne prázdnym výkladom.
