Nejebe mi, len som "prepatá"
http://citanie.madness.sk/view-34033.php
- Láska, čo ti vadí? Je to normálne!
Snažil sa ma dobehnúť. Rýchlou chôdou som kráčala smerom k zastávke cez malý parčík.
- Veď dobre! -vyprskla som naňho už po niekoľký raz. Zahrešila som.
- Nevyzeráš tak.
- A ako teda vyzerám?! -prudko som sa otočila o sto osemdesiat stupňov. -Pretože ak vyzerám ako kurva, ktorá zapredala svoju hrdosť... svoje telo...!
- Jéžiši, mojá, poď sem...! -silno ma stisol a pritisol si ma na prsia. Alebo skôr, pritisol si moje prsia na seba.
- Nechaj ma! -vymanila som sa mu z objatia. To ho naštvalo.
- Dopekla, ty sa počúvaš?! Raz si skvelá, zábavná, sexy a... a inokedy si úplne hysterická a... doriti! Keby si bola chalan, spýtam sa ťa, či ti nejebe! -Michal sa chytil za zátylok. Hlasno dýchal.
- Nie, neboj sa! Nejebe mi! Len som prepatá! -zaafektovala som hystericky a dala som dôraz na posledné slovo. Chytil ma za ramená a snažil sa ma utíšiť. Vytrhla som sa mu. -Daj mi pokoj!
Utiekla som.
Zazvonil mi mobil. Trvalo asi desať sekúnd, kým som ho vydolovala z tmavomodrej prešívnej bundy. Všetky vrecká boli totiž deravé.
- Áno?
- Kde si?! -ozval sa z mobilu hlas môjho otca.
- Už... už som skončila.
Píp píp píp...
- Typické! -zahundrala som si popod nos.
---
- A... a oni, že to mysleli dobre... ! A ja im hovorím: „Tá... tá stena mala byť nosná! Teraz to bude čo držať?! Vaše dobré úmysly?! No rozhodne nie!" Debili! ...A... a oni... !
Nečinne a trochu aj ľútostivo som sa zo zadného sedadla nášho subaru prizerala, ako môj prepracovaný, workoholický otec pľuje na moju vydesenú mamu sediacu na mieste spolujazdca.
- Tu zahni do prava. -ozvala sa mama už trochu pokojnejšie a utierala si tvár.
- Č-čo? - znovu ju opľul.
- Musíme nakúpiť. -keď videla, že nehádže smerovku, naklonila sa k nemu a otrela si rúž o jeho draplavé líce. -Ty si to nepamätáš? Ráno sme o tom hovorili.
Odpovedal jej prudkým zvrtnutím volantu do prava a hlasným zahrešením.
---
- Ešte tam tuším nie je... mlieko a...a strúhanka... a...
Mama vybiehala a znovu vbiehala do uličiek Carrefouru a vždy so sebou niečo priniesla. Ja s ocom sme stáli v strede hlavnej uličky s košíkom a znudene sme sa prizerali, ako nás všetci obchádzajú.
- Tú strúhanku neviem nájisť. -zavzdychala mama.
- Tu je strúhanka! -skrýkla som prekvapená sama sebou.
- To sú drevené brikety. -poznamenal otec.
Po zvyšok nákupov som bola ticho.
---
- Ahoj. Prečo si mi to nedvíhala? -ozval sa Michal. Bol už večer, niečo po deviatej hodine. Ľahla som si na posteľ len omotaná osuškou.
- Bola som v sprche. Už aj na tú žiarliš?
- Nie... teda, mal by som? Heh.
Zastonala som. Michal, prečo to robíš?!
- Hm... a tak. - hlesla som.
- Nóo.. hej. Čo inak, ako si sa mala? Teda...
- Dnes, myslíš? -prerušila som ho a zamyslela som sa. -Tak, bola som s tebou. A ako to už s tebou býva, zatiahol si ma k sebe do bytu a...
- Vonku bola zima! -bránil sa Michal.
- Tak ako po celý rok? Už... už ma to nebaví... !
- Martina... ja... doriti, volá ma mama. Zavoláš mi ešte?
- Uvidím. -vzdychla som.
- Okej. Milujem ťa.
- Hm, bež, ahoj.
- Nepovieš mi...?
Píp píp píp
---
Už ma čakal na vopred dohodnutom mieste- ihrisko pred bytovkou mojej babky. Meškala som, už bolo pol druhej.
- Chýbala si mi. Včera si mi nezavolala. -privítal ma a objal okolo pliec. Nemala som ani šancu niečo povedať.
- Hej, no... aj ty mne.
Chytil ma za ruku a nesmeroval si to k hojdačkám. Bol síce november ale hojdačky tam ešte boli. O tomto čase boli minulý rok už zvesené.
- Počuj. -usmiala som sa naňho.
- Áno, láska?
- Vedel... mohol by si sa ku mne správať trochu... normálnejšie? -opatrne som sa naňho očkom pozrela a neprestala som sa pohupovať na hojdačke za pomoci špičiek.
Michal sa neveriacky zasmial a pozrel na mňa. Šokovať som ho vedela, to mi treba uznať. Nadýchla som sa.
- Totiž, nemohol by si sa ku mne aj na verejnosti správať tak, ako... hm čo ja viem... v posteli? -kusla som si do pery a otočila k nemu hlavu. On pomaly otvoril ústa.
- To teraz čo chceš odomňa? Mám ťa k tej hojdačke priviazať ?
- Nie, myslela som. Nadradenosť.
- Čo je s ňou?
- Mám pocit, že túto vlastnosť opúšťaš v momente, ako sa oblečieš. -povedala som presne to, čo som si aj myslela.
Bol ticho. Niekedy na mňa pozrel. Potom sa znovu zahľadel pred seba.
- Už dlho mám pocit, že nevieš čo chceš. A ako mám vedieť čo chceš, keď to nevieš ani ty sama?
- To nie je pravda. Viem čo chcem!
- Skús odpovedať impulzívne. -otočil sa ku mne. -Ovocie?
- Jablko. -odvetila som bez rozmyslenia bez toho aby som sa zamýšľala, na čo to je, sakra, dobré.
- Farba?
- Biela.
- Slon?
- Chobot.
- Oblečenie?
- Podkolienky.
- Láska či sex?
- Sex.
Stíchol. Pozeral na mňa. Ja naňho. Zrazu sa postavil. Nevedela som, čo mám robiť, tak som sa postavila aj ja.
- Milujem ťa. -vyšlo z neho úprimne.
- Veď... ja viem.
Vzdychol si.
- Nepovieš mi to, čo? -pozrel na mňa.
Otvorila som ústa, že to z donútenia poviem ale predbehol ma.
- Chcem sa s tebou rozísť. -zrazu sa začal smiať. -Keby som pred rokom počul od nejakej holky, že chce byť so mnou len kvôli sexu, bral by som to ako kompliment. -zdvihol mi bradu. Ja som sa stále nedokázala zmôcť na slovo. -Ale potom som stretol teba a zamiloval som sa. Hej, milujem ťa, Martina. A môžem to vykričať rovno tu uprostred všetkých tých panelákov! Milujem ťa. Ale žiaľ, ty mi to už nepovieš. Možno to je tým, že máš len sedemnásť.
- Mi-milujem ťa.
Zasmial sa a priložil mi prst k perám.
- No táák... Na čo sa hráš?
- Nehrám sa ja... -nejako som si začala uvedomovať, že sa mi zaslzili oči. Nedokázala som sa naňho pozrieť.
- Budem ti chýbať? -spýtal sa ma.
Pokývala som hlavou.
- To som rád. -zarazil sa a pozrel na mňa. -Nechceš... Nemám ťa naozaj... priviazať k tej hojdačke? Ešte naposledy? -zaškeril sa.
Pokrútila som hlavou.
-Tak... -vzdychol. -ahoj.
Odišiel.
A ja som sa zasa niečo nové naučila. A ako vždy, zasa som o to musela najprv prísť aby som si to uvedomila. Rozmýšľam, kedy ma to prestane baviť.