Chreni a strihy
Spisovateľ/ka: Rumová víla | Vložené dňa: 2. februára 2011
http://citanie.madness.sk/view-34091.php
"Keď ja mám tých starých chrenov po krk."http://citanie.madness.sk/view-34091.php
Indiferentný tón, odpľutie si na zem a ladné odkráčanie smerom preč. A možno ani nie ladné, ale v našich očiach je niekedy ladné všetko, čoho magickosť inak nazvať nevieme.
Chladné skoré ráno, špaky na zemi, konečne sa nám unavili oči a pomedzi pľuvance na chodníku k nám doľahli myšlienky o tom, že je čas ísť spať. Odišelcov nehľadáme, opitý človek predsa vždy vie, ktorým smerom je jeho posteľ. Niekoho posteľ. Akákoľvek posteľ. Všeobecná posteľ, jednoducho posteľ ako najvyššia idea. Nestratí sa.
"Chreni aj mne lezú na nervy. Pozri sa na tohto. Má tak veľký zadok, že mi ním šteklí podbradok.."
Vedela som, za kým pôjdem.
Vždy sedí uprostred hotelovej izby v obklopení nespočetného množstva papierov, zápisníkov, novinových výstrižkov, fotiek, cestovných lístkov... odchlipkáva z bourbonu a nahlas si niečo mrmle. A vždy keď vojdem, tak slová už adresuje mne.
"Toto bol krásny strih. To si musím zaznamenať. Práve som myslel na slečnu, ktorá dnes v električke rytmicky klopkala pravou nohou po zemi a ty si pravou nohou vstúpila do miestnosti! Úchvatné."
Vrhne sa na poznámky a začne zapisovať. Prilepí obrázky z novín a na polhodinu sa zavrie k písaciemu stroju.
Popritom mu neustále behá hlava okolo seba, akoby sa bál, že niečo zmešká.
Učí ma prestať vnímať svet slovami, vrátiť sa k obrazom a asociáciám. Neustále mi opakuje, že sme vizuálna spoločnosť.
Za ním som šla. Je miliónkrát lepší ako starí chreni, zavretí v konvenciách. Niekedy sú aj mladí starými chrenmi. A o to je to horšie. Odvolávajú sa na autoritu starých chrenov.
Tak mi to vysvetlil, keď sme mu prvýkrát o chrenoch rozprávali.
Nemilovala som ho.
"Čo bude ráno v novinách?"
"Poburujeme. Kazíme morálny vývoj mládeže, to tu už miliónkrát bolo. Mohli by na nás už niečo nové vymyslieť."
"Daj si so mnou bourbon."
Neodmieta sa. Zapálim si, odpijem si a zaspím. Ako vždy.
Keby ma opisoval do tých svojich poviedok, tak by napísal, že si neholím nohy a som na to hrdá. Nosím minisukne a prekvapivo striedam jedného chlapa za druhým. A nezabudol by doplniť, že milujem oranžový rúž. Že som cirkusantka, nakoniec ako každý z jeho sveta.
Toto však nie je jeho poviedka. Preto vám poviem, že som mladá, prirodzená a sebavedomá. A mám rada farby. A som príťažlivá pre svet. Svet o mne rozpráva, aj keď negatívne. A ešte nesmiem zabudnúť doplniť, že som si zamilovala jeho teóriu strihov.
Vonku nádherne svietilo slnko. Mohla byť tak jedna hodina poobede, keď som otvorila oči a otriasla zo seba popol. On bol preč, tak som odišla aj ja.
Cvičila som sa v jeho slovách. Obzerala sa okolo seba ešte viac než kedykoľvek predtým a snažila sa nasať ruch ulice. Hlasy, pachy, tóny, spôsob chôdze i obliekania. On to píše, ja sa to musím naučiť žiť. Aby som presvedčila ostatných, že to dôverne poznám. Robiť karikatúrne zrkadlo neznámu sa predsa nedá.
Prešla okolo mňa v žltých šatách. Spomenula som si na Nordickú blondínu. Dlhý názov bol "Nordickou blondýnu jsem ještě nelízala." Uškrnula som sa popod nos. Ona vlastne aj tak nebola blondína, mala len žlté šaty. Možno nebola chrenom. Dúfala som v to. Chreni predsa žltú nemajú radi, je príliš svietivá. Zapamätala som si aj vôňu škorice. Možno práve dopiekla bábovku. Všetko som to v sebe zadržala dlhšie. Tak dlho, ako mi tempo jej chôdze a intenzita jej vône dovolili.
