Chronica Hungarorum (2/2)

Spisovateľ/ka: Kht | Vložené dňa: 7. februára 2011
http://citanie.madness.sk/view-34177.php

 

„Toto si pekne opísal,“ povedal zamyslene Korybut, „ale mohol by si to nejako rozvinúť? Neviem. Niečo mi tam chýba.“

            Ján zdvihol obočie. „Čo?“

            Korybut pokrútil hlavou a odvrátil sa. „Ale nič.“

            Kronikár sa nenechal odradiť. „Ak máš nejaké...“ a v tom si spomenul. Pamätal si na troch ľudí, ktorí pomreli v tomto útoku a boli jeho priateľovi drahí. Bol to jeho otec a dvaja bratia...

            Pozrel sa na ďalšiu stranu, ktorú ešte nečítal a radšej ju preložil na kôpku a vzal si ďalšiu. Kronikár si odkašľal a pokračoval.

                                                           *

„Ku mne, kresťania! Ku mne!“

            Władysław III. švihol obnaženým mečom k nebesiam, odkiaľ vyšľahli blesky a Boh zoslal na pohanov svoj búrlivý hnev. Hromy a tresky sršali oblohou, kde sa pozbierali čierne mračná a spolu s vetrom a kryštálmi zmrazených kvapiek zasvišťala nad ich hlavami ľadová smršť.

             Orlíča spretrhalo všetky svoje putá, striaslo sa starostí a pochybností a vzalo bitku do vlastných rúk. A mladý kráľ bol v tej chvíli divoký, bujný a predsa bez skúseností; bol ako mladý nevyjazdený kôň, ktorý sa nevie dočkať, až ho pán vezme do trávnatej pustiny, kde sa vyblázni a bude pretekať s vetrom. Až na to, že Władysław žiadneho pána nemal a to bola chyba.

            Poľskí rytieri zoradili svojich bielych tátošov s červenými krížmi a striebornými orlicami, pevne zovreli kopije a nevšímajúc si triašiek, ktoré na nich zosielal Boh, vydali sa po boku svojho monarchu. Ľadové kryštáliky sa rozbíjali o ich nablýskané panciere, z nozdier koní odletúvali chumáče pary a lesklé hroty čakali na moslimské mäso.

            Władysław III., najvyšší kráľ Poľska, Litvy, Uhorska a prímorských krajín, vycválal so zaklapnutým chráničom tváre v ústrety záhube. Nohy jeho tátoša besne zadrapovali do blata a Boží hnev mu cválal v pätách.

                                                           *

Hunyadi tomu nedokázal uveriť. Cesarini v koncoch. Pravé krídlo zničené. Janičiari prenasledujúci zvyšok jeho oddielov, a predsa sa Turci oproti nemu dali na útek.

            Plášť sa mu na konci odtrhol a zvyšné franforce mal potriesnené krvou. Pláty na nohách mal v istých častiach poohýnané a deravé, v tých miestach cítil škrabanie a teplo svojej krvi.

            Schiavona bola už z tých všetkých úderov do tureckých hláv, pancierov, šablí a mečov tupá ako kameň a Čierny gróf si touto strašnou zbraňou už len prebíjal cestu vpred. Turci za ním ostávali rozdrúzganí na kašu a v predsmrtných kŕčoch si želali, aby ich skántrila nabrúsená čepeľ a ušetrila ich mukám.

             Nech mu Boh pomôže, ale Čiernemu grófovi sa to všetko páčilo a bol to skvelý pocit  - zrážať Turkov. Zabíjal ich hlava – nehlava, bez rozmyslu a bez výberu. Všade sa hovorilo o tom, aká je vojna strašná, koľko útrap prináša, koľko rodín zničí... ale grófovi Hunyadimu sa to prekliate páčilo!

            Zastavil ho vlastný rozum, keď okolo seba už nenapočítal mnoho kresťanov a stočil uzdu polo - besnému koňovi. Spustila sa búrka, začalo snežiť a pršať ľadový dážď. Do kostí sa mu zahryzol chlad a rýchlo prezrel pole bitky. Zdalo sa mu... „nie,“ zašepkal nahlas.

            Uprostred poľa, ponad všetky mŕtvoly, bijúcich sa mužov a trasúce sa šíky, letela strieborná orlica so zlatou korunkou na hlave. Kráľovská poľská štandarda plieskala vo víchri a blížila sa k radom samotného sultána.

            „Ten hlupák,“ pokrútil hlavou Čierny gróf, „ten hlupák!“ Nahlas skríkol a mávnutím meča dal najavo svojim chlapom, aby dali pokoj bežiacim moslimom.

            „Do rady! Do rady!“ hulákal obor. Sneh sa mu začal na prilbici topiť a spolu so slinami, sopľami a potom tiekol dole priezorom do úst, kde ho zakaždým Hunyadi s nechuťou prehĺtal.

            Jeho veľký kôň šialene zaerdžal a gróf mu popustil uzdu. „Za kráľom!“

            Uhorskí jazdci sa zhlukli dohromady, vytvorili kŕdeľ opancierovaných bokov a les mečov a ako jeden vyrazili za Władysławom.

            Ten však letel po poli rýchlosťou akou blesk pretína mrak a Hunyadi nemilosrdne kopal koňa do slabín. Zatínal zuby, zvieral meč a zúril. Vedel, že to nestihne.

                                                           *

Odrazu sa dvere do krčmy otvorili a dnu navialo zimu. „Zamknij drzwi!,“ zhúkol po poľsky Korybut, ale obrovský chlap vo dverách sa ani nepohol. Ján sa otočil, pretože sedel chrbtom a ústa sa mu roztiahli v úsmeve, keď zbadal, kto to prišiel.

            „Jindra!“

            Čech bol celý špinavý, jeho zimné šaty zablatené, na niektorých miestach natrhnuté, tvár mu presekávala dlhá, stará jazva, okolo ktorej mu nerástla brada a oči mal hlboko vpadnuté dovnútra. „Nesnášim tuhle práci.“

            Konečne pribuchol dvere a spolu podišli ku stolu, kde sedel Poliak.

            „A kukajte sa, kto nám to dorazil z pohraničí!“ zanôtil ironicky Korybut a založil ruky v bok.

            Jeden z chlapov okamžite uvoľnil Čechovi miesto a ten sa zložil ako bábka, ktorej prestrihnú nite. Schmatol Korybutov pohár s pivom, nevšímal si jeho námietok a celý ho do seba oprel.

            „Tak, čo je nové na východe?“ zaboril do neho zvedavé oči Ján.

            Jindra mykol plecom. „Nic. Turci stále dělaj problémy, a aby to nestačilo, tak taky tihle Valasi. Ale jednu věc jim musím nechat – mají na ně skvělý spůsob.“

            „Turci sa vždycky votrú do vyhriatych kresťanských chyží,“ poznamenal Korybut.

            Čech prešiel túto poznámku a špinavou rukou začal ukazovať. „Oni ti mají na ně takovou speciální techniku, víte, má Turka, koně a velkej ostrej kůl a pak veme toho parchanta přes prdel tím dřevem. Je to zajímavá podívaná, jenomže přestane být tak skvělá, když to nabodávaní musím dělat já.“

            „Panebože...,“zhnusil sa Kronikár.

            Korybut sa zazubil. „To ťa celý posral, čo?“ A jediný vybuchol smiechom.

            Čechovi sa stiahla tvár do temnej grimasy. „Kníže mě poslal, abych to všechno urovnal.“

            „Urovnal čo?“

            Jindra pokýval hlavou. „Problémy Valachů. Myslej si, že můžou našemu pánovi skákat po hlavě. Již nezůstal nikto, kto by si zaskákal.“

            Nastalo veľmi nepríjemne ticho a Ján si ani nechcel predstaviť, čo konkrétne musel na východe jeho priateľ robiť. Určite to bolo niečo krvavé, práca, na ktorú sa Jindra hodí najlepšie. Až oveľa neskôr sa Kronikár dozvedel, že kráľ Valašska a jeho najstarší syn záhadne zmizli a na trón východnej bašty kresťanstva nasadla uhorská bábika. Bábika oddaná Čiernemu grófovi...

            „Preboha, Jindra, čo sa ti to stalo?“

            Čech sa pozrel na miesto, kam smeroval zdesený Jánov pohľad a uvidel svoju zohavenú ľavicu, na ktorej chýbal prstenník a prostredník. „Ach, no tohle... nevšímejte si to. Menší nehoda při kácení stromů.“

            Jindra potom odpútal zo svojho vaku akési púzdro a podal ho Kronikárovi. „Jane, tohlecto jsem ti koupil. Vím, že ty je nemáš moc v oblibě, ale ňákej pořádnej ti ještě přijde k užitku.“

            Ján vzal púzdro, rozviazal kožený remienok a pozrel sa na železnú rukoväť. Bola úplne obyčajná. „Nie je zdobená,“ povedal a kukol na Jindru, ktorý mykol plecom.

            „Je to jenom zbraň, nic víc... nepotřebuješ, aby byla pěkná, když s ní chceš zabíjet.“

            „Nechcem zabíjať,“ Jánovi v očiach prebleskol divný tieň.

            „Wiesz, jak to uchwytem?“ Korybut prešiel do poľštiny, ale nikto mu nerozumel alebo rozumieť nechcel, a tak po chvíli pokrútil hlavou a znova sa opýtal. „Vieš s tým narábať?“

            Ján ho spražil ľadovým pohľadom. „Ja som sekal mečom, keď ty si ešte len naháňal sukne.“

            Jindra mávol rukou a vzdychol si. „On je honí pořád.“

            „Čo je na naháňaní sukní zlé?“ Poliak nadvihol ramená a nasadil nevinný výraz.

            „Na tom nesejde,“ povedal zachmúrene Čech a potom si všimol kôpku pergamenov pred Jánom „co je tohle?“

            Korybut vyhodil rukou do vzduchu. „Jeho majstrovské dielo!“

            „Somár... To som sa snažil zapísať Varnu.“

            Na stôl padlo ticho. Dokonca skončila aj príjemná hudba, ktorá doteraz poskytovala oddychové zátišie.

            „Na Varnu si vzpomíname všichni.“

                                                           *

Padli výstrely. Kone predsmrtne zaerdžali a zložili sa na zem. Telá jazdcov vyfúklo zo sediel ako vrecia so slamou.

            Hunyadi nikde nevidel kráľa. Prudká búrka úplne znemožnila akúkoľvek orientáciu na poli a Čierny gróf nevedel, čo sa deje s celou armádou. Mŕtvoly poľskej kráľovskej jazdy boli všade. Vlajúca strieborná orlica zmizla pod záplavou striel.

            Cez zvuky bitky, udieranie kovu o kov, jačanie víťazov, prosby a drmolenie umierajúcich a hrmenie božieho hnevu, obor začul, ako na neho niekto volá.

            „Pane!,“ kričal jeden z jeho pobočníkov v doničenom pancieri so skrvaveným mečom, „čo máme robiť, pane?!“

            Hunyadi zovrel meč talianskych dóžov a nevšímal si ostrých spŕšok, ktoré na neho zosielali nebesia. „Stiahnite sa,“ povedal slabo, takmer šeptom, „naspäť!“

            „Čože, pane?“

            Grófov kôň šalel od strachu. „Naspäť! Stiahnite sa! Zorganizujte ústup. Nemá cenu tu zdochnúť!“

            Čierneho koňa to ťahalo preč z bitky. Hunyadi ho vôbec nemusel nútiť. Turci za ním vyli na slávu Alahovi.

            Gróf sa otočil a ufujazdil preč so zvyškom svojej jazdy.

                                                                       ***

            „Vzpomínam, jak si tvrdil, že ho šel ješte počas té bitvy hledat. A tadys napsal, že šel rovnou pryč,“ poznamenal zamyslene Jindra pomaly ako vždy.

            Ján pokýval plecami. Korybut pil už piate pivo. „Zhruba tu mi to už končí,“ povedal Kronikár.

            Poliak sa prudko pomodlil a Ján na neho zagánil. „Ale ešte mám pár viet... Chcete ich počuť?“

            Jindra unavene prikývol. „Jasně.“

                                                           *

Kristov kríž bol ťažší, než hanba a hlavne hnev, ktorý prehrýzol Hunyadimu srdce vo dve. Utekal preč ako zbitý pes. Skrvavený, unavený... preklínajúci celý poľský národ.

            Jeho jazda sa zachránila takmer celá a všímal si ako okolo nich bežia aj ostatné jednotky, ktoré sa stihli zachrániť. Turci sa príliš nehnali do prenasledovania. Hunyadi dobre vedel prečo.

            Zastavil koňa, prinútil ho spraviť pár krokov naspäť a na vŕšku malého kopca pritiahol uzdu. Prižmúril oči a preskúmal diaľku, pretože už odbehli od miesta bitky hodný kus a potom pomedzi zaťaté zuby zaklial.

            V diaľke sa zdvihla vlajka... Čierny gróf spoznal poľskú striebornú orlicu a na nej niečo vialo.

            Boli to vlasy nabodnutej hlavy, s ktorými sa zahrával besný vietor.

                                                           *

„Všetko. Viacej toho nie je.“

            Korybut spal na stole a pomedzi chrapľavé zvuky jeho dýchania bolo počuť aj občasné grgnutie. Jindra pokrútil hlavou. „Nevšímej si ho. Mně se to celkem líbilo. Pravda je, že jsem neslyšel ten začátek.“

            Kronikár mykol plecami. Mal niečo na jazyku, keď sa dvere do krčmy rozleteli, znova do nej navialo sneh a zimu, avšak keď pijani vo dverách spozorovali hradného kastelána, tak prehltli všetky nadávky a len odvrátili hlavy.

            „It van a gróf, szeretne magukal találkozni,“ riekol kastelán.

            Ján sa pozrel na Korybuta a pichol do neho prstom. Ožran zachrochtal.

            „Meygunk. De a Korybut már nen bár,“ povedal Kronikár.

            Kastelán kývol a zmizol v nočnom kráľovstve za dverami.

            „Co se děje?“

            Ján si vzdychol. „Gróf nás chce vidieť.“

            Dvojica mužov vstala, oprášila sa a vyrazila za svojím pánom. Čierneho grófa nie je radno nechať čakať.

 

Spisovateľov komentár k príspevku

staré veci vyliezajú zo stratených súborov


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Miroslav Kapusta
10 bodov - odporúčam
Tebe áno. Platí to, čo som ti už raz bol povedal. A držím palce! :))  
Spisovateľ/AutorMiroslav Kapusta Pridané dňa8. februára 2011 15:04:14
Kht
vďaka! palcov nikdy nie je dosť :)  
Spisovateľ/AutorKht Pridané dňa8. februára 2011 19:40:08
Yao(nee)
10 bodov - odporúčam
:) alebo - mňam?! Vyber si :D  
Spisovateľ/AutorYao(nee) Pridané dňa7. februára 2011 22:38:11
Kht
citácia môjho obľúbeného hrdinu (Tony Stark) "Is it too much to ask for both?" :D  
Spisovateľ/AutorKht Pridané dňa8. februára 2011 19:40:38
Yao(nee)
Tak dobre teda :D Prehovoril si ma!  
Spisovateľ/AutorYao(nee) Pridané dňa8. februára 2011 20:20:35
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8