Skoro ako vo filme / Pustovník-pokračovanie/

Spisovateľ/ka: Dodan | Vložené dňa: 7. februára 2011
http://citanie.madness.sk/view-34183.php

Nakúpil som v meste polotovary vo fóliách, nejaké pitivo a zopár pizzí priamo s výrobne, ktorú som mal po ceste. V priehradke bolo nedbalo pohodených niekoľko sto euroviek, doklady od vozidla mobilný telefón a veľký paralyzér. Mohol by si aj zdrhnúť Bohuško.... Pozrel som sa na seba do spätného zrkadla - pozeral na mňa tridsaťročný chlap s tmavou frizúrou na ježka. Hnedé oči odhalili vášeň dobrodruha, ale aj skrytú bolestivú túžbu po žene...vypočuješ si jej príbeh a potom sa rozhodneš, dohováralo mi svedomie Dal som sa mu presvedčiť... Zaparkoval som a vyniesol nákup do prívesu. Angela prezlečená do maskáčov mi zobrala veci z rúk a odniesla ich do kuchynky. Pozoroval som jej zručné pohyby. Po chvíli priniesla pizzu na stôl a najedli sme sa. Chvíľu ma mlčky pozorovala , akoby odhadovala, či sa mi zdôverí. Potom sa pousmiala a rozhovorila sa. Nepoznám svojich rodičov. Vyrástla som v detskom domove. Adoptovali si ma starší bezdetní manželia v dvanástich rokoch. Matka zomrela pri autonehode, keď som mala pätnásť. S otčimom som žila desať rokov v jeho vile pri Ženevskom jazere. Bol bankár. Mali sme služobníctvo - šoféra, záhradníka a gazdinú. Dal ma do škôl. Výšku som absolvovala v Londýne. Naučil ma pracovať s cennými papiermi na burze. Keď minulý rok zomrel mal sedemdesiatšesť. Nakoľko nemal iných dedičov celý majetok pripadol mne. Vo vile mám správcu a ja podnikám cesty po Európe. „Skoro ako vo filme", zasmial som sa. „Prečo máš tie maskáče? Idem si zastrieľať na strelnicu. Pôjdeš so mnou?" „Pozvanie dámy neodmietam," usmial som sa. „Zober ten kufrík, sú v ňom pištole a náboje. Zistím, čo si sa naučil v Iraku." Zdvihla sa a naťukala vedľa vstupných dverí číselný kód. „Istota je istota" žmurkla na mňa a ukázala vztýčený palec. Ide sa na vec snajper...zamrmlal som si a hlavou sa mi prehnali spomienky na streľbu proti živým terčom..

Prifrčali sme na strelnicu v rekordnom čase. Angela šoférovala ako profík. Sivá budova strelnice stála neďaleko mesta pod svahom kameňolomu. Z dverí vyšiel holohlavý chlap s narazenou čiernou šiltovkou a úctivo Angelu pozdravil." Ako sa máš Simson?" Dá sa, šéfka, pousmial sa a odišiel kamsi k bočným dverám budovy. Nikde neboli žiadne autá, všade vládla tíšina."Kde sú všetci?", spýtal som a ukázal na prázdne parkovište..."Dnes je zatvorené," odvetila budeme tu len my dvaja. „Nebude to príliš drahé?", hlesol som opatrne..."Neboj sa nebude - tá strelnica je moja. Keď si zastrieľame pôjdeme vrtulníkom navštíviť jeden pekný domček v horách." „Predpokladám, že aj vrtuľník aj dom sú tvoje Angi"..."Uhádol si." Na ďalšie otázky nebol čas.

Vošli sme do modernej haly a strelmajster nám nastavil terče. Najskôr si dáme zopár figurín a potom niečo pohyblivé. Angela si nasadila slúchadlá a špeciálne okuliare a o chvíľu sa ozýval rachot našich pištolí. Keď k nám prisunuli terče, zistil som, že som prehral o dve desiatky, Angela ich mala osem a ja šesť...Dáme si ešte jedno kolo s laserovými puškami na pohybáče. Súhlasil som. Zrazil som z desiatich deväť, Angela sedem. Je to remíza. Si dobrá. Aj ty -usmiala sa. „Poď zalietame si." Vyšli sme von. Na heliporte bol pristavený červený Eurocopter 145. Simson držal otvorené dvere. „Máte natankované - náklad je vnútri šéfka," povedal a zdvihol na pozdrav ruku k šiltovke.Prídem po víkende-opatruj sa Sim. Mávla rukou na pozdrav.

Páči sa ti letúnik, Bohuš? Kúpila som ho od horskej služby v Alpách. Slušná značka, kývol som. Posadili sme sa dovnútra a štíhly stroj s burácaním nabral výšku. Pozeral som na zmenšujúce polia a mestečko a rozmýšľal, aké má ešte pre mňa Angela prekvapenia...

Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...

Hanba na záchode, alebo ako som sa opäť skoro posral - Michal S.

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.