Dokument mojim životom 2/?

Konečne som sa odhodlala napísať ďalšiu časť svojho „denníka". Trvalo mi to niekoľko dlhých dní, ale podarilo sa.

8.2 

                Všetko ma bolí. Celé telo. Konečne som dostala svoje dni. Samozrejme o niekoľko dní neskôr. Už som myslela, že by som nebodaj mohla byť tehotná. Preto sa dnes nemôžem ani pohnúť. No k tej mojej každomesačnej bolesti sa však pridali aj ďalšie. Včera večer som bežala polovicou Žiliny v 10 cm opätkoch lebo som zmeškala autobus. S Janom som sa pohádala a tak šiel hodný kus predo mnou. Miestami som myslela, že ma niekto prepadne alebo znásilní a Jano ma ani nezačuje kričať. 4-krát som si skoro vyvrtla členok, no na vlakovú stanicu som došla v zdraví, aj keď len tak tak. Upratovačky ma už upozorňovali na piskot píšťalky, ktorá oznamovala odchod. Ešte že ich Jano chvíľku zdržal. Neviem čo by som robila celú noc v Žiline ak by som ho zmeškala. Tak rezko som vykročila a ako som nastupovala, šmykla sa mi noha a ja som padla pod vlak. Áno, pod vlak. Medzi vyvýšený chodník na nástupišti a schodíky vlaku. Ešte že ma sprievodca vytiahol. Mladý, pohľadný ma upozorňoval aby som si dávala pozor. Ja polomrtvá, dobitá, noha, ruka odretá som sa ledva vyštverala do vlaku. Došla som k Janovi, hodila kabelku a ešte hodnú chvíľu sa triasla.

Myslela som, že som už dostala svoje dni a tak som sa chtiac-nechtiac musela prinútiť ísť na toaletu. Tak som však zistila, že zasa nič. No aspoň som mala chvíľu sama pre seba. Rozplakala som sa. Plakala som veľmi a dlho. Až kým vlak nezastavil na najbližšej zastávke a ja som sa spamätala. Utrela som si slzy, upravila make up a vrátila som sa k Janovi. Ani sa na mňa nepozrel. Vôbec ho nezaujímalo čo so mnou je. Veď načo aj. Pán bol urazený, lebo som naňho cestou na stanicu bľačala. Bola som naštvaná preto, že sme zmeškali trolejbus. Nasadila som si slúchadlá a počúvala hudbu na mobile. Cesta mi ubehla podozrivo rýchlo. Zrazu sa Jano postavil a šiel si sadnúť na druhú stranu, preč odo mňa. Pozrela som sa naňho a on sa uložil a zaspal. Nechala som ho tak. Veď jeho problém.

Vystúpila som, ani som sa neobzrela, zapálila si cigaretu a šla domov. No zrazu som si uvedomila, že Jano nikde nie je. Tak som sa odhodlala zavolať mu. „Ideš domov?" „Hej." „OK." A zložila som. V polovici cesty ma dobehol, keďže som šla ako kačka čaptavá. Výťahom sme šli bez slova, doma sme boli bez slova. Prezliekla som sa, odlíčila, umyla a dala si ešte poslednú cigaretu na ukľudnenie. Ľahla som si do postele, Jano tiež. Posledná cigareta bola až tam. Zapla som si rozprávku a on sa ku mne otočil chrbtom.

 Zrazu sa ku mne otočil a vzal ma pod svoju perinu. Hladkal ma, mojkal, láskal. Keď som sa ho dotkla, bol celý nahý. Neviem kedy to stihol. No onedlho som bola nahá aj ja. Milovali sme sa. Keď a to tak dá nazvať. Skôr to bolo ako dve zvieratá. Po treťom orgazme sa môj mozog zastavil a už som fungovala iba na túžbe ukojiť sa. Uf, ostré slová, ale mala som ho všade. Bolo to úžasné. Ešte teraz ma myšlienka na to vzrušuje. Ale tá bolesť po všetkej tej rozkoši bola neskutočná. Nemohla som sa ani pohnúť, celé telo som mala boľavé. A chudáci susedia. Pri ďalších dvoch orgazmoch som veľmi kričala. No čo, mozog sa zastavil a ja som sa prestala kontrolovať. Potom som si už len pokojne ľahla a zaspala mu v náručí.

Ráno bolo hrozné. Horšie bolesti som mala asi len pri obličkovom kameni. Hrozné! Ledva som sa mohla pohnúť. Ale aj tak som vstala, zobudila milého a prichystala mu raňajky do práce. Rozlúčila som sa a utekala späť do postele. No keď som sa zobudila o niekoľko hodín neskôr, bolesti sa zhoršili. Už ani neviem koľko bolo hodín, keď som dostala svoje dni, ale tak som sa zľakla, že som rozliala čaj po celom stole. Myslím, že aj na stenu, ale už to uschlo. To keby Jano videl. Bolo by zle. Všetko čo som za celý deň zvládla bolo ísť asi dvakrát na toaletu, zobrať si dvakrát jedlo a urobiť si čaj. Pozrela som si snáď desať filmov a rozprávok a leňošila na posteli. Nič iné totiž nezvládam.

Ani neviem prečo, nadalo mi, že sa pozriem na účet. Na Janov. A to som asi nemala. Prezrela som si všetky jeho obraty a nehorázne som sa vytočila. Celá som sa triasla. Peniaze, ktoré mali ísť na nájom preflákal ani neviem kde. Oklamal ma. A ja sa oňho starám, som milá, dobrá, mám ho rada, dôverujem mu, stojím pri ňom v dobrom aj v zlom a on sa mi takto odvďačuje? Myslím, že si to nezaslúžim. Napísala som mu, no uvedomila som si, že naň musím zahrať inú hru. No neskôr mi napadlo, že je to jeho problém, on sa bude zodpovedať za neplatenie. No ďalšia moja myšlienka bola, že je to aj môj problém. Keď ho vyhodia kam pôjdem bývať, keď internátu som sa vzdala? Neprišla som na nič.

V tej chvíli som premýšľala nad tým či s ním vôbec chcem zostať a či ho ľúbim. Mimochodom, v nedeľu keď som bola na ceste domov (bola som pozrieť rodičov na východe) mi písal esemesky, že si konečne uvedomil ako ma ľúbi. A dnes ráno to isté. No mám mu po tom všetkom veriť? Zamotáva sa veľmi a nedopadne to dobre. Keď s ním budem padnem tiež. Momentálne som na ňom závislá. A on si to veľmi dobre uvedomuje. Myslí si, že nič neviem, že som iba hlúpa bábika, ktorá robí všetko čo povie. Ja však veľmi dobre viem o čo ide a aj to ako to dopadne. No nemám silu a ani možnosť zmeniť to. Možno si raz uvedomí...

Áno, konečne ďalšia časť. Sedím v bolestiach, pozerám akúsi telenovelu na Dome a vôbec netuším o čo v nej ide.  Je deväť hodín. O dve hodiny bude Jano doma z práce. A ja mám zatiaľ čas uvažovať ako sa zachovám. Ako by sa nič nestalo alebo budem odmeraná? Miestami mám pocit, že ho nenávidím.