Nádej

„Po jednej iskre sa nálada v prázdnote zmenila a v temnote zamrnčal nový svet. Blikali hviezdy, topili sa v chlade..."
„Počkaj! Ako sa mohli topiť v chlade?" prerušila kladka palicu opretú o stenu blízko dverí, ktoré sa neotvorili dlhých osemnásť rokov.
„Veď ide o to, že je to paradox. V ňom sedí pravda," vykladala palica.
„Sedí toľký čas, že je celá od pavučiny ako ty," nechutne sa zarehotali skrutky v škatuli.
„Nebuďte múdre, vy ste od prachu začmudené, až splývate s tou pokrkvanou oštarou!"
V pivnici sa zvýšil huriavk, cinkali kliešte od smiechu, rapkali hrable a brázdili betón, palica trepala o stenu zlostne, kričala, že by ju mali počúvať, a ostatní sa dožadovali, aby konečne prezradila, odkiaľ berie všetky príbehy.
„Zo všetkého si potrebujete robiť vtip, čo iné vám zostáva, keď nie ste na nič súce! Kto by chcel staré, hrdzavé skrutky? Ja som aspoň od pavučiny, ale lesk som nestratila..."
„A už je to zase on," vzdychla taktiež zhrdzavená kladka. „Mali ste ho počúvať, napokon tie príbehy sa dobre počúvajú."
Pivnica sčernela v tichu. Zvyčajne nikomu nebolo do reči, ale je pravda, že palica pri dverách vedela pozdvihnúť pivničnú atmosféru do neónového stavu, hoci neón vypovedal službu už pred sedemnástimi rokmi. Odvtedy nik z nich neuzrel svetlo, jedinými návštevníkmi týchto zabudnutých vecí v škatuliach, na policiach, či v kútoch bola hrdza, ktorú korunovali po desiatich rokoch a v pivnici nastala doba monarchie. Potom tu bol prach, ten nemal nikto okrem zlomenej prachovky rád, lebo, ako sa výstižne zmienili hrdzavé nožnice: „Maže náš jedinečný výzor, len sa pozrite na mňa, vyzerám skoro ako kliešte! A kliešte vyzerajú ako ja! Kto sa má v tom vyznať?" Vtedy rám na stene zdôraznil: „Nezabudni, že kliešte nestrihajú. Nie je dôležité to, ako vyzeráš, ale to, čo vykonávaš!" A na to nožnice vystríhane zvolali: „To sa od rámu bez obrazu dá čakať, že povie niečo také!"
Čas utekal rýchlo, aby hrdza poláskala čo najviac osadenstva pivnice, a pavúky zanechávali čoraz hlbšie stopy v prachu. V tomto okamihu prebiehali nudné prázdniny, nuda zamorila všetky diery. Avšak tento príbeh sa odohráva v pivnici, ktorá sa neotvorila osemnásť rokov, preto tí, čo aspoň trochu nádeje pestujú v srdciach, nemôžu mať pochybností o tom, že dostane tento dej prudký spád. Naozaj! Začalo to tým, že kladka vyhlásila sprvu potichu, aby ju nik nepočul: „Rada by som vyzrela von."
Samozrejme, musela to povedať potichu. Toto želanie bolo zakázané vysloviť hrdzou, keď sa ujala vlády. Hrdza neobľubovala svetlo, dotyky, mľaskanie, neznášala rušivé momenty. Okrem toho neznášala kladivo pohodené na najvyššej poličke, lebo bolo voči nej večne odolné. Nuž, hrdza kladku počula a veru ju to nahnevalo. Celá pivnica sa rozkričala, ale prach sa nepohol.
„Čo si myslíš, že ja nechcem toto... oné, tú iskru vidieť, tú, o ktorej toľko hovorí palica?!" nariekala maličká matica.
Prianie sa dokonalou predpoveďou netýkalo iba kladky. Hrdza kvičala ako prasa hladné. Kým palica nepovedala, že ani kladka, ani zverák, ani leukoplast (a to najlepšie nakoniec: „Ani ja - vychádzková palička!") nemajú nádej vidieť, čo je za dverami, pivnica kričala rovnako ako ticho, a mlčky tŕpla, kedy príde tá zmena aj do pivnice, kedy chlad roztopí svetlo. Iskra! Kam si sa stratila? spievala si kladka, lebo patrila medzi tých malých hrdinov, ktorí sú odsúdení na nevyliečiteľné rojčenie.
Horúčka v pivnici stúpala, nespokojnosť sa stala diagnózou.
No prázdniny nudy skončili, keď sa otvorili dvere! Skutočne sa otvorili dvere! Zapišťali skrutky, palica zamdlela, s rachotom spadla na zem a prach sa šokovane rozvíril, vyplieskal pavúky, ktoré sa rozbehli na všetky strany.
„Ach, tu je puch!" vykríklo nejaké dievča. Jej tieň na kúsku svetla, z ktorého všetci zamreli na okamih, vydesilo aj hrdzu. Zbledla, možno je to apokalypsa - vojna vyhlásená proti nej!
Chvíľu postálo dievča vo dverách, zapchávalo si nos, obzeralo sa v tme, skúšalo šťuknúť svetlo. Zhrdzavená kladka sa zablysla v skromnom dare svetla; dievča si ju vzalo do ruky. Pocítila viac než iskru, spomenula si na zázrak, pre ktorý mala chuť milovať celý svet.
Všetci videli, ako si dievča odnáša kladku so snom uzrieť svetlo, čo sa jej nakoniec splnilo. Nádej neumiera, iba je potrebné ju niekedy oprášiť.
Napokon, šťastný koniec kladky, žijúcej osemnásť rokov v pivnici, teraz hompáľajúcej sa na moste to potvrdzuje.