Princezny z rozprávok

        Celý život čítam, počúvam a pozerám na rozprávky o princeznách, je to síce gýč ale priznajme sa keď sme boli malí všetci sme milovali Popolušku, Šípkovú Ruženku atď. Dnes keď som ako obvikle zapla Facebook prečítala som si niekolko statusov mojich "priateľov" bola som v šoku. Skoro všetky moje kamarátky čakajú na princa. Možno nečakajú že príde na bielom koni ale určite príde aspoň na striebornej corvete.

        Celá som sa vydesila, prečo pre Boha čakajú na princa? prečo vravia, že nedokážu bez chlapca žiť. Prišlo mi to divné. Mám 17. Moje kamarátky tiež...niektoré ešte menej. No uznajte, nemôžu byť šťastné bez chlapca? Osobne som si vždy myslela, čo zvládnu chlapci zvládnem aj ja. Zvládne to každý, teda pokiaľ chce.  Skrátka začala som sa báť, či je to v poriadku spoliehať sa na niekoho iného ako na seba.

        Rozmýšľať o nich som prestala. Zamerala som sa na seba a svoju rodinu. Žijem v šťastnej rodinke. Prežila som dva rozvody mamky, a tri rozvody otca, takže si trúfnem povedať, že si viem živo predstaviť načo mi je chlap. Od kedy žijeme s mamkou bez akéhoľvek chlapa, je nám fajn. Dovolím si tvrdiť, nočo by nám doma bol? Dobre nebudem tvrdiť, že sú zbytočný aj keď to tak môže vyzerať. Viac ako vyzerať... Ale veď žiť sa dá aj bez nich... Teda ok mám rada ked sa s chlapcami smejem....a tak... každý to má rád. Dokonca sú aj viac nad vecou, neriešia somariny ako holky ale plakať a vravieť, že život bez nich je smrť?

         Nám doma chlapa, ako myslím v domácnosti na tie bežné "chlapské" veci ešte nebolo treba, mno vážne nebolo, teda nie viac ako lak na nechty. Každý ho chce mať, aspoň na jeden večer....a najlepšie červený, zelený, žltý... ale nič nie je večné, a bez laku na nechty osobne dokážem prežiť...viac ako jeden život.

         Možno sa môj názor raz zmení, čo bude normálné. Ale už dnes prosím Boha aby som neskončila ako hlúpučka holka odkázaná na muža..