Varnenčík (2/2)

Spisovateľ/ka: Kht | Vložené dňa: 13. februára 2011
http://citanie.madness.sk/view-34297.php

Pri svetle chabej sviečky Ján listoval strany svojej malej knižky. Bolo mu ťažko na srdci. Ostatne ako vždy.

            Pretočil stránku a jemným šepotom, ktorý tíchol skôr, než sa dotkol studených stien, prečítal :

           

            „Domov je minulosť

            A budúcnosť nie je ešte ani vo hviezdach

            Podmaňuje si ma ospalosť

            A ja chcem zaspať

            A premeniť sa v prach

            Slzy už nemajú cenu

            Nech si len idú

            nech si prúdia z mojich očí

            Však i tak ťa, šťastie,

            Už nikdy nezočím

            Tak prečo sa strániť...“

 

            Vyrušilo ho prudké zaklopanie na dvere. Starostlivo zabalil knižku do kravskej kože, pevne ju utiahol remeňom a vložil si ju pod svoj zaprášený dolomán na vyziabnutú hruď.

            Dvere sa prudko otvorili, tresli o kamennú stenu a Kronikár sa pohoršene otočil. V izbe stál vysokánsky mních s holou lebkou, blýskajúcimi sa očami a založenými rukami. „Opát vás už očakáva v sieni,“ prehovoril takmer nijakým hlasom. Ján mu poďakoval, nezmienil sa o otrasnom spôsobe, akým vtrhol do jeho súkromia a chytro vstal.

            Oprášil sa, okolo ramien prehodil svoj najlepší plášť – zlato čierne súkno s erbom Hunyadiovcov – a pripäl si ho na krku sponou v tvare havranej hlavy. Táto posadnutosť havranmi u grófa bola všeobecne známa vec. Medzi chlapmi sa hovorí, že je to kvôli nejakému jeho zážitku z detstva, ale Ján sa o to nikdy nezaujímal. Predstavil si však ebenového havrana s rozopätými krídlami, ktorý je pripravený schmatnúť svoju korisť do ostrých pazúrov na svojom plášti a uznal, že to vyzerá dobre.

            Vo dverách sa ešte zastavil a pozrel sa na opretý meč, ktorý mu daroval Jindra. Napadlo ho, že by nebolo dobré brať zbrane na večeru s predstaveným cirkvi... Ale čert to ber, vezmem si ho!

            Rýchlo sa opásal a zmizol v ponurej, šedej chodbe.

                                                                       ***

            Hlavná sála sa nijako nelíšila od zvyšku kláštora – bola temná, „odzdobená“ – ako plienenie Turkami nazval Jindra – a pre Korybuta strašne nudná. V podstate sa všetky udalosti pre neho vyvíjali katastrofálne. Nielenže ho niekdajší rozhovor s Jindrom v záhrade prinútil premýšľať nad Marikou, ale dokonca si začal dávať za vinu, že sa jej ešte neopýtal nič vážne. A depresia ho oblepila ako živica.

            Zastavil sa uprostred myšlienok. Narástol v ňom hnev. Poľský šľachtic a pôrodná babizňa?! To by mu nikdy neodpustili.

            Švihol pohľadom na Jindru a Kronikára, ktorí sedeli povedľa neho. Upokojil sa.

            Jeho rodina bola, okrem pár bratrancov a tiet, ktoré nikdy nevidel, mŕtva. Otec aj všetci bratia. A faktom je, že už neostal nikto, kto by mu to nikdy neodpustil...

            „In nomine Patris, et Fili, et Spiritus sancti... Amen,“ otvoril večeru opát, ktorý sedel za čelom stola.

            „Amen,“ zahrmeli chlapi zborovo a netajili sa tým, že sú hladní ako vlci.

            „Hostina“ bola ďalším sklamaním. Jedlo bolo staré, chlieb tvrdý, mäso tuhé a víno riedke. Pivo nebolo vôbec. Okrem nich štyroch sa v miestnosti nenachádzal nikto. Občasne prišli mnísi a vymenili taniere alebo doliali víno. Trom spoločníkom tu chýbala hudba, teplo rozpáleného krbu a hlavne príjemná ženská spoločnosť. Jána okamžite prešla chuť do jedla a už sa len sem tam špáral v načatých kúskoch. Jindra ešte trocha tlačil, ale aj on po strašných sleďoch, ktoré vyzerali, že zažili ešte Karola IV. celý zozelenel a prišlo mu zle.

            Korybut si znova všetko nadžgal do huby a žral za troch. Víno, ktoré Kronikárovi a Čechovi stálo v medených pohároch, do seba lial v strašných kvantách. Opát jedol striedmo.

            Keď sa konečne celá vec skončila, tak sa opát so založenými rukami opýtal, čo pre nich môže spraviť.

            Ján prešiel rovno k veci. „Hľadáme stopy po Władysławovi III., ktorý údajne prežil bitku a myslíme si, že sa liečil tu u vás s ostatnými vojakmi.“

            Opát sklopil oči, viečka mu klesli a utrel si pot z plešatej hlavy. Keď hovoril, tak sa mu triasol hlas. „Bolo to hrozné. Najprv sme brali všetkých. Keď sa nám zaplnili všetky miesta, tak len tých, ktorí neboli vážne zranení... A potom prišli.“

            „Kto?“ opýtal sa s plnými ústami Korybut.

            „Turci,“ hlesol opát, „prišli a všetkých bez milosti pozabíjali. Všetkých. Pobili aj bratov, ktorí sa ich snažili chrániť vlastnými telami. Telá potom vyvliekli von a v jame, tam pri vysočine, ich spálili.“

            Ján si odkašľal. „To nás síce všetkých veľmi mrzí, ale potrebujeme vedieť, či to prežil kráľ. Bol medzi nimi?“

            Opát však ignoroval otázku a odrazu pevným hlasom zavolal jedného z bratov. Pred zrakom všetkých mu niečo pošepkal a mních horlivo prikývol hlavou a odbehol preč. „Spomenul som si na jednu maličkosť,“ mávol rukou, „tak kde som to skončil?“

            „Při králi,“ ostro riekol netrpezlivý Jindra.

            Strach, ktorý ohavil opátovu tvár náhle zmizol a nahradila ho akási nervozita. Pleť sa mu leskla kropajami potu. „Vraví sa, že to kráľ prežil. Skutočná pravda však je, že ja o ničom neviem. Ak sa sem vôbec dostal, tak určite skončil v jednej z tých jám. Władysław III. je navždy mŕtvy,“ povedal až príliš pokojným hlasom. Jindra s Jánom potom ešte o niečom diskutovali s opátom, ale Korybut ich nepočúval. Bolo mu zvláštne. Ešte nikdy nemal takýto divný pocit. Z času načas otočil hlavu, aby sa uistil, že nikto ich zozadu nepočúva, ale stála za ním iba stena.

            Nevedel sa toho pocitu striasť, keď sa jedni z dverí prudko otvorili a dnu vbehol zase ten istý mních. Pošepkal niečo opátovi, ktorý kývol hlavou a vstal. „Počkajte tu, drahé deti, niečo nepočká a vrúcne sa vám ospravedlňujem za toto vyrušenie. Hneď sa vrátim.“

            Pomaly odišiel za mníchom a dvere sa zabuchli. Ostali sami.

            „Tak, co si myslíte?“ opýtal sa Jindra.

            Ján odsunul tanier plný hnusného jedla a vzdychol si. „Myslím si, že budeme ešte dlho poriadne hladní.“

            „Mne to celkom chutilo,“ poznamenal Korybut.

            Jindra sa poškrabal na strnisku, ktoré mu za pár hodín vyrašilo na tvári. „Jsou náci divní,“ poobzeral sa po sále, „nezdá se mi, že křestanskí klášter přežil tureckou nadvládu. Ani za mák se mi to nelíbí.“

            Kronikár pokrčil ramenami. „Možno Murada II. naozaj podplatili. Vraví sa, že sultán je skúpy na všetko zlato.“

            Korybut niečo odrazu začul. „My o Turkovi!!“

            „Kristepane!“

            „Rýchlo! Berte tú lavicu!“

            Lomoz sa bleskurýchlo blížil, keď vyskočili na nohy a začali presúvať lavicu, na ktorej sedeli ku dverám.

            Dvere tresli o kamennú stenu. Dnu sa nahrnuli Turci.

            „Bijte je!“

            Korybut zaklial, spomenul si, že nechal palcát vo svojej izbe, napochytro schmatol železný svietnik a vrhol sa na prvého moslima.

            Sople, krv a roztrieštené kosti lietali na strany, keď okolo seba svietnikom švihal. Jindra začal sekať mečom ako diabol, vrčal pri tom ani besný pes a skákal z miesta na miesto. Jeho meč zachrapčal o turkovu helmu, rozrazil lebku a presekol mozog. Ján si vydýchol, že nenechal meč v izbe a teraz mu na niečo konečne bol. Tasil a postavil sa svojim priateľom po boku.

                                                                       ***

            „Teraz!“ zreval chlap, zamával šabľou a rozbehol sa smerom ku kláštoru, kde sa hromadili asi tri tucty Turkov. Bol otrhaný, zarastený, avšak pod starým, červeným plášťom bola krúžkovaná košeľa, oceľové chrániče predlaktia a na hrudi biela orlica. Nebol to obyčajný žobrák.

            Nabrúsené stádo sedliakov s vidlami, sekerami, nožmi a kladivami sa rozbehlo za ním a besnou rýchlosťou zmietli pár Turkov, ktorí strážili vchod do hlavnej budovy. Ostatní boli ďalej na nádvorí a až teraz si všimli pohromy, ktorá sa na nich zniesla.

            Bojovník zrazil posledného moslima, ktorý bol na dosah a mávol rukou do kláštora. Sedliaci chytro vbehli dnu. Turci jačali hnevom a zastokli hákovnice do zeme, pripravení strieľať.

             Spoločne sa zapreli do ťažkých kláštorných vrát a pribuchli ich presne načas. Roj striel prevŕtal drevo a pár guliek zasvišťalo ponad ich hlavami. Vďakabohu, nikomu sa nič nestalo. Rýchlo zarazili mohutnú závoru na miesto a bojovník rozkázal, aby dvere niečím zabarikádovali. Pot a krv mu tiekli dole tvárou v prúdoch.

            Vreskot, rachot zbraní... žiadne modlitby. Kláštor sa zmenil na bojisko.

                                                                       ***

            Jindra schytal hnusnú ranu pod pás, ktorá mu zaťala do stehna a bývalý Husita padol na kolená. Ján si toho nevšímal - sám mal problém s troma Turkami.

            Korybut na nič nečakal, s napätou hruďou preskočil stôl, rozkopol všetky poháre, vylial to hnusné víno, ale jeho hrdinská záchrana skončila v okamihu, keď si jeho noha našla cestu do taniera odporných sleďov. „Kurwaaa...“

            Turek sa zdesene pozrel nad seba a výzor mu zahatili lepkavé morské živočíchy. Zaslepený sa otočil a začal švihať čepeľou na všetky strany – dosiahol len toho, že jednému svojmu kumpánovi takmer odfaklil hlavu. Jindra zavrčal, pozdvihol svoj meč a zaryl ho Turkovi do brucha. Tvár mu postriekala krv, ružové črevá vyskočili von a oslepený moslim zajačal.

            Ján schytil stojan na sviecu, ktorá jasne horela a tresol ho svojmu súperovi o hlavu. To mu dalo možnosť, na ktorú čakal a Kronikár sa ho zbavil. Telo padlo medzi ostatné mŕtvoly. Znova v miestnosti osameli. Všetci fučali so spľasnutými lícami, pot z nich tiekol cícerkom. Jindra sa odrazu naklonil na stranu a do sleďov, ktoré ho zachránili vypustil aj tých, čo pojedol.

            „Všetci v poriadku?“

            „Nie,“ zavrčal so zaťatými zubami Jindra, „budu v pořádku až tomu sráči vyříznu srdce z těla!“

            „Krvácaš!“ zvolal poplašene Korybut.

            „Neříkej.“

            Ján pribehol ku dverám a počujúc lomoz z diaľky ich zabuchol a zavrel doskou. Podišiel k mŕtvemu moslimovi, odtrhol mu kus látky zo skrvácaného dolománu a hodil ho Jindrovi, ktorý si ním priškrtil ranu.

            „Nemali sme šancu od začiatku. Čo si to ten Hunyadi myslel?!“

            „Mě se to celý nelíbilo.“

            Ján prebehol na druhý koniec chodby a vbehol do nejakých dverí. Jindra si sadol na tvrdú dlážku. „Děkuji ti, Korybute,“ Jindra ukázal na slede, „nikdy bych neřek, že mne někdy zachrání takový hnus. Jak ti to jenom oplatím?“

            Korybut mykol plecom. „Začni tým, že mi povieš, odkiaľ je ten meč.“

            Jindra sa pozrel na krvou zaliatu zbraň a usmial sa, akoby poťažkával novonarodeného, vytúženého syna. „Jmenuje se Mstitel, Kladivo na Římany,“ Čechovi zasvietili otcovskou láskou oči, „je to meč tatíka Jana Žižky, kterým srážel Zikmuntove síly na Vítkově, při Sudoměři a jiných bitvách. Dal mi ho, když umíral.“

            „Aha,“ poznamenal nezáživne, a trochu sklamane, Korybut. O Žižkovi sa toho už napočúval. Každý Čech, ktorého kedy stretol tvrdil, že má kus Žižkovho panciera, vlas z jeho hlavy, Žižkovu kosť... spravili si z neho svätého. Praha za tieto slová ešte stále hrozila obesením.

            „Je pro mne vším.“ Jindra očistil meč a so zaúpením vstal. Ján práve dobehol.

            „Nič tam nie je. Iba kuchyňa, latríny a kaplnka. Jediná cesta von je tamtým smerom-“ Dvere sa rozleteli. Chlapi uchopili meče. Korybut krvou zmočený svietnik.

            No nebol to Turek, kto pred nimi stál. Bol to otrhaný, bledý mladík s orlicou na hrudi.

                                                                       ***

            Chlap so šabľou si ich všetkých premeral. „Kim vi jestés?“

            Nebolo pochýb. Prvý sa, na počudovanie všetkých, spamätal Korybut. „Jézu Kriste!“ A padol na kolená. Jindra sa iba poklonil. Kronikár si ho neveriacky premeral a potom vypleštil oči.

            „Vaša výsosť!“

            Mladík sklonil meč. „Wreszcie ktoś przysłał, co?“

            Našli ho. Korybut tomu nemohol uveriť. Jindra bol príliš unavený, aby niečo podnikal a Ján bol aj tak ten, komu vždy v týchto situáciách išla huba. „Pane, nás poslau knieža, ehm, książę Hunyadi...,“ Kronikár koktal ďalej, avšak Władysław ho prerušil.

            „Cóż, robota nie jest jeszcze zakończona. Weź broń i niech mnie naśladuje,“ a s tým sa otočil a vypochodoval von. Traja spoločníci ostali ako obarení. Korybut sa, zase prvý, rozbehol za ním.

            Ján pomohol znova Jindrovi vstať a ten mu cez škrípanie zubov povedal : „Jdu si najít toho opáta. Ty zatím vyřeš tú situaci s králem.“

            Odišli z miesta nechutnej hostiny, kde sa vychrstnutá krv zrážala spolu s rozliatym vínom a telá Turkov chladli so starými sleďmi.

                                                                       ***

            „Už odišli,“ povedal Ján potom, ako hodinu sledoval Turkov pred kláštorom cez škáru vo dverách. Chvíľu pobehovali po nádvorí, ale nakoniec usúdili, že tu dnes nebudú mať šťastie.

            „Možno sa vrátia s posilami,“ odvetil zachmúrene Korybut.

            Jindra stále prežratý hnevom behal po kláštore a hľadal opáta. Kronikár si všimol, že jeho priateľa niečo trápi. „Čo je s tebou, Korybut?“

            Poliak sa zamračil. „Čo by so mnou bolo? Moji jediní traja kamaráti sa správajú, akoby som ich chcel v noci zamordovať a serú na mňa! Prečo ti tak záleží na tej knižke, ktorú nosíš? To, že to neviem, ma ani tak neštve, ako to, že mi neveríš... A ten šialený Husita sa mi zdôverí až potom, čo mu zachránim život. A nakoniec to bola úplná somarina,“ Poliak sa odmlčal a vzdychol si, „ a chýba mi Marika. Som hlupák, že som sa k nej tak nevrlo správal a mrzí ma to.“

            Jánovi zmäkla tvár a unavene sa usmial. „Samozrejme, že ti dôverujem, ty ožran jeden zabednený. Ale... jednoducho si si vybral zlý čas.“

            Korybut si vzdychol, no mračná v očiach sa mu trocha vyjasnili. „Klejesz?“

            Ján prikývol. „Klejem.“

            Začuli, ako z konca chodby niekto ide a zbadali krívajúceho Jindru, ktorý neprestával hromžiť.

            „Dostal si ho?“

            Pokrútil hlavou. „Zmetek někam utek.“

            Korybut sa pozrel na temnú bránu, šedé múry a mŕtvoly Turkov naokolo. „Vypadnime odtiaľto.“

            „Souhlas.“

            „Tak poďme za ním.“

            Prešli pomedzi sedliakov, ktorí si ich nevšímali, pretože boli príliš zaneprázdnení rabovaním zostatkov, ktoré tu moslimovia zanechali. Kráľa Poľska našli v opátovej komore, kde sa prehrabával v hromade spisov.

            Skôr než sa na neho obrátili, tak Władysław prehovoril.

            „Nie mogę iść z tobą. Powiedz Hunyadimu byłem umarły. I ... Idęm ja dalej.“    

            Chlapi ostali stáť len tak. Jindra privrel oči a zaťal päsť. „Se vší úctou, vaše výsost, odvlečeme vás třeba v řětezech. Mně je to jedno.“

            Władysław III, kráľ Poľska, Litvy, Horného a Dolného Uhorska, smutne pokýval hlavou. „Przykro mi to jest. Ale muszę już iść. Nie mogę sze wrócić. Nie mogę!

            Ján si pošúchal spánky. Zase ho rozbolievala hlava. „Tak čo? Necháme ho ísť?“

            Jindra si odvrkol. „Sám to řek. Władysław III je již dávno mrtvý.“

            Korybut nepovedal nič. Jeho kamaráti sa otočili a odišli preč.

            Poliak stál a pozeral sa do smutných očí kráľa, ktorý zmaril tisíce kresťanských životov a odmietol sa vrátiť do sveta ľudí.

            Aj on sa otočil a nechal vladára odpočívať v pokoji.

                                                                       ***

            Prova rozčesla vodu, kýl opláchli jemné vlnky a do spustenej plachty zadul drsný vietor. Chlapi skončili robotu, loď sa blyšťala ako nová, aj keď mala za sebou už nespočetne veľa plavieb a viacerí ju označovali za starodávny vrak, ktorý pôjde čo najskôr ku dnu.

            Avšak Aetos bol stále v dokonalej forme. Láska, ktorou sa o ňu starali ľudské ruky, utierali ju, vymieňali staré dosky a opravovali popraskané sťažne, dokázala zázraky. Veď niet divu, Aetos  už vyše pol storočia prevážal tie najvyššie hlavy Byzancie a cisár sa o neho staral, akoby loď bola súčasťou kráľovskej rodiny.

            Pár unavených očí pozrelo na vzdutú plachtu a on si túžobne vzdychol. Neskôr od nej odvrátil pohľad a breh, ktorý sa v diaľke vzďaľoval v ňom vyvolal smútok. Bol pevne rozhodnutý, že už nikdy na naň nevkročí.

            Zmizli za pásom mohutných hradieb a víriace svetlá Konštantínopolu pomaly obostreli Aetos.

            Byzancia umiera, kresťanský svet s ňou a ja beriem nohy na plecia, pomyslel si muž a do srdca sa mu zabodla bolesť ako žeravý nôž.

            Vrásky mu preťali jemné rysy a oči oťaželi.

            Možno je to jediná dobrá vec, ktorú v živote urobím, prebleslo mu mysľou.

            Aetos plával v mesačnom svite zátokou, tancoval na strieborných vlnách a oholenému, dokonale ošatenému mladíkovi, ktorý bol veľmi bledý, sa skotúľala slza po tvári. Aj tak som sa nemohol vrátiť. Som mŕtvy.

                                                                       ***

            Ohník pukotal, v jarnom vzduchu bolo cítiť sviežosť, za veľkými korunami stromov hučal rozbúrený Dunaj a traja spoločníci sa spokojne venovali svojim veciam. Jindra opäť brúsil Mstitele, Žižkov meč, Kronikár si čarbal do rozložených pergamenov a Korybut bol zase znudený.

            „Janko, povedz nám teda o tej tvojej knižke,“ riekol pomaly Korybut so zákerným úsmevom.

            Jindra sa zarehotal a brúsil ďalej.

            „Hneď,“ odbil ho Kronikár, „len dopíšem vetu... Á je to. Fajn. Takže chceš vedieť, ako to s ňou teda je?“

            Korybut prikývol. Ján sa zapozeral do tancujúcich plamienkov. „Najprv vám ešte prečítam jednu báseň, môžem?“

            „Čti,“ Jindra prestal brúsiť.

            Ján sa nadýchol.

           

            „Hodili ju do klietky

            Tam medzi zatratených

            Odsúdenú na milosť všetkým

            Čo si chcú odtrhnúť čierne pierko

            V nádeji, že im prinesie šťastie

            Koľko slov je tu stratených?

            Koľko fantázie spútanej do okov?

            Jej krídla zdajú sa byť černejšie

            Čoraz väčším zúfalstvom

            Šednú jej oči, duša bledne

            Bičujú ju spomienkou na slobodu

            Jej sny meravejú, život chradne 

            Zamknutá vo svete

            Plnom biedy a moru

            Tou vranou som ja

            V reťaziach spútaná

            S túžbou ujsť

            Hoci ma aj bosorkou nazvite

            Hoďte ma do vatry

            Vrana predsa do klietky nepatrí.“

 

            „Ja viem!“ skríkol Poliak, „písala to nejaká ženská, že mám pravdu!“

            Jindra ho spražil iróniou. „Jak si na to jenom přišel...“

            „Ale nie, teda, jasné, že to písala ženská, ale chcel som povedať, že to bola nejaká Jankova frajerka!“

            Kronikár knižočku zatvoril a položil vedľa seba. „Stretli sme sa na jednom bále, ktorý usporiadal Albrecht Habsburský. Zarozprávali sme sa. A skôr, než som si uvedomil, že ubehla noc, tak som do nej zaľúbil... Bola dvornou dámou Alžbety Uhorskej, Albrechtovej ženy. A chcela so mnou ráno odísť do Talianska... Chcela vidieť Rím, Benátky, Florenciu, Bolognu. Chcela byť konečne slobodná a slobodne písať.“

            Ján sa odmlčal. Korybut to nevedel vydržať. „No a?“

            Kronikár sa mu pozrel do očí. „No a toto jediné po nej ráno ostalo. Jej básne.“

                                                                       ***

            Kováč Straka počul výkriky až do svojej vyhne. Celý deň pracoval na oprave rozdrúzganých štítoch, keď sa zrazu do Hradu vrátili tí traja kumpáni. Poliaka si ihneď odviedla slziaca Marika a Kronikára s Husitom zase gróf.

            Straka vedel, čo je cieľom ich cesty, a takisto si bol istý, že okrem nich troch sa žiadny kráľ s nimi nedostavil.

            Vzdychol si, natiahol unavený chrbát a odložil kladivo. Pritiahol vráta na peci, opláchol sa vodou a zamieril si to do krčmy.

            Objednal si pivo a mal v pláne sa poriadne dnes naliať chľastom.

            Keď sa noc začínala rozbiehať a on sedel pri jednom zo stolov, tak začul ako sa banda hornouhorských kupcov zhovára s nejakým cudzincom. Nastavil uši.

            „Vraj sa hovorí o vzbure na juhu. Pri meste Varne.“

            Kupec zamával rukou. Ále, o tom sa hovorí stále. Turci tam sú, budú a len veľmi ťažko sa odtiaľ pohnú.“

            „Ale teraz je to iné! Hovorí sa o nejakom hrdinovi, ktorý žije v horách so svojimi rytiermi a prepadáva turecké konvoje, kupcov a menšie vojenské jednotky. Všetci kresťania, ktorí tam ostali, sa zhŕkli pod jeho krídlo! Dokonca som počul, ako nedávno pobili sultánovu stráž v nejakom kláštore!“

            Kupec sa zasmial. „Čo by už len robil sultán v kláštore? Trtkal miništrantov?“ Stôl vybuchol smiechom. „Všetko je to výmysel. Ak tam aj niekto bol, tak určite ho už obesili alebo dostal zdravý rozum a opustil tú prekliatu zem.“

            „Vravím vám, že je to pravda! Jeho meno je známe už po celom Balkáne!“

            „Somarina. Balkán už nebude nikdy kresťanský. Za to strčím ruku do ohňa... A ako ho volajú?“

            „Varnenčík.“

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Miroslav Kapusta
10 bodov - odporúčam
Ad Yao(nee)!  
Spisovateľ/AutorMiroslav Kapusta Pridané dňa14. februára 2011 12:50:19
Kht
vďaka :)  
Spisovateľ/AutorKht Pridané dňa14. februára 2011 16:03:32
odporúčam
Tak ako pri prvej časti-na úrovni napísané...talentovaný boy :)  
Spisovateľ/Autormaaty Pridané dňa14. februára 2011 12:12:36
Yao(nee)
On veľmi :) Hádam sa to niekedy ocení :)  
Spisovateľ/AutorYao(nee) Pridané dňa14. februára 2011 14:57:57
Kht
a predsa, keď si to teraz po tých niekoľkých mesiacoch čítam, tak tam vidím desiatky a desiatky vecí, ktoré by som opravil :D, ale veľmi pekne ďakujem :)  
Spisovateľ/AutorKht Pridané dňa14. februára 2011 16:01:13
Yao(nee)
10 bodov - odporúčam
*Like*  
Spisovateľ/AutorYao(nee) Pridané dňa14. februára 2011 08:00:58
Kht
FB vymývanie? :D  
Spisovateľ/AutorKht Pridané dňa14. februára 2011 15:59:02
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8