Hodina filozofie

Peter kráčal širokou ulicou a míňal davy chodcov. Nevšímal si ich ustarostené...usmiate... prekvapené...vážne a ktovie ešte aké výrazy v tvárach. Nevšímal si ani obnosené... elegantné... komické či formálne druhy oblečenia. Všímal si iba svoju dlaň Druhou rukou zvieral horúčkovito zápästie a pociťoval slabé, inokedy zas zrýchlené pulzovanie ňou prebiehajúce. Svoju svižnú chôdzu ukončil až v okamžiku, keď jeho tieň zanikol v tieni veľkej budovy. Jej útroby mu poskytli uvoľnujúce prostredie a chládok, ktorý už toľko vyhľadával. Po prvýkrát odtrhol zrak od končatín a obzrel sa dookola. Početné stĺporadie podopierajúce impozantný, freskami ovenčený strop a precízne vyrezávané lavice a napokon i samotný oltár odený v oslavných farbách ho uistili v tom, že sa nachádza v kostole. Trafil sem a bol rád. Strhol sa keď vedľa neho čosi zaškrípalo, no uvedomil si, že sa jedná iba o storočné schodisko skuvíňajúce pod ťarchou číchsi nôh. S podobným vrzgotom zývli aj archaické dvere. Z nich vykukol obstarožný pán s plešinkou na hlave a zadumaným výrazom tváre.

„Čo ťa privádza do chrámu božieho, synak?“ opýtal sa mierne chrapľavým a trasúcim sa hlasom.

„Moja dlaň.“ odpovedal chlapec takým tónom, aký vedia vysloviť iba deti, ktoré sú čímsi dokonale zaujaté.

„Tvoja dlaň?“ zopakoval vyslovenú vetu a hlas sa mu znovu zachvel ako osamotená vŕba pri jazere.

„Áno.“ vydal zo seba dychtivo a ukázal kňazovi rozovretú dlaň. „ Vidíte to svetielko?“ dodal.

„Aké?“

„Tam, uprostred.“

„Vieš, mládenec, už som starý a oči mi tak dobre neslúžia, ale ak si si istý, že tam vidíš svetlo, tak je to znak toho, že nad tebou bdie náš Pán.“ dokončil svoju reč s akcentom kázne a pokorne sa zahľadel na chlápätko.

„Ráno som vstal a žiarilo. Tak ako aj teraz.“ povedal, akoby si ani neuvedomil výraz slov, ktoré pred chvíľou počul.

„Náš Pán má rád také detičky ako si ty a asi si veľmi poslúchal a takto ti dáva najavo, že sa o teba zaujíma. Mal by si sa veče pomodliť a poďakovať mu za...“

Kazateľ ani nestihol dopovedať a drobný človiečik opustil tento boží stánok.

Peter sa znovu ocitol na ulici a míňal davy chodcov. Nevšímal si kto... ako... kde a s kým. Nevšímal si ani prečo... začo... načo a jakto. Jeho mozog momentálne spracúval informácie, ktoré zachytil a snažil sa ich detinsky analyzovať. Obzeral si modrastú škvrnku a rozhodol sa hľadať odpoveď ďalej. Pomalinky sa slnko schovávalo za mraky a tak sa okolité prostredie stalo príjemnejším na pobyt. Maličké nožičky presne kopírovali dlaždice na chodníku až konečne zastali pred vstupným terminálom do modernej stavby. Keďže už bol žiakom prvého ročníka, dokázal prečítať velikánsky nápis nad vstupom, Nemocnica. Podporený radosťou, že našiel čo hľadal, vkročil dnu a v spleti bielych plášťov objavil tú pani, ktorú tak vrúcne potreboval nájsť. Žena v stredných vekoch s fonendoskopom na prsiach a vitálnym výrazom tváre zastala a obzrela si ho.

„Peťko Sojka, si to ty?“ vychŕlila so seba s takým klasickým materinským nádychom, aký v sebe lakárky majú.

„Áno, pani doktorka. Pozrite sa čo sa mi stalo.“

„Bolí ťa ručička?“ spýtala sa ho ustarostene a obzrela si modrasté krikľavé čudo na dlani.

„Nie, ale neviem čo to je. Ráno som sa zobudil a mal som to tam.“

Výraz v očiach sa zmenil a aj tón reči. Bolo vidno, že bieloodenkyňa listuje v iluzórnej encyklopédii a premýšľa čo by to tak mohlo byť. Jej ústa zrazu začali produkovať slová a slovné spojenia v takých ohlušujúcich salvách, že sa Peter medzi všetkými filobusmi, kortikálnymi rezmi, rôznymi druhmi -skopií a rontgenov, medikamentmy a ktovie ešte akými výrazmi stratil natoľko, že ho ani pani doktorka nezaregistrovala ako unikol na denné svetlo. Možno tam vymenúva rôzne symptómi a následné druhy liečby až dodnes. Jednoducho tam ostala sama aj so svojím terminus technicus.

Peter sa do tretice ocitol na ulici a míňal davy chodcov. Nevšímal si autá... bycikle... lietadlá a ostatné druhy dopravných prostriedkov križujúcich navôkol. Nevšímal si ani metro... banku... obchod... iba zastávku. Začínajúce popŕchanie ho prinútilo sadnúť si na zastávku s nádejou, že to o chvíľu prestane a bude môcť pokračovať vo svojej ceste za poznaním. Posadil sa osihotene na lavičku a venoval sa svojmu celodennému objektu pozornosti nevšímajúc si nič iné.

Ponáhľal som sa na autobusovú zastávku aby som nezmeškal domov. Vôbec sa mi v nastávajúcom lejaku nechcelo ísť dva kilometre pešo. V moknúcich rukách som zvieral kufrík plný skrípt a poznámok. Bol to môj obľúbený kufrík a aj to na ňom bolo vidno. Zažil so mnou mnoho mojich ciest v teple i zime, suchu i vlkhu, v prírode i betónovej džungli. Jeho rukoväť bola už značne unavená vekom a aj pánty nedržali tak ako za mlada. Vo zdvíhajúcom vetri sa mi to ukázalo ako osudné. Jeden mohutnejší nápor „vánku“ a obsah tohto starčeka sa vypustil von a začal šantiť s okolím.

„Čert aby to vzal!“ zahromžil som a pridal do kroku. Vedel som, že by bolo zbytočné lapať po tom všetkom. Radšej som sa sústredil na to, aby som ostal suchý ako to len pôjde. O pár sekúnd sa predomnou vynorila zasľúbená lavička so strieškou. Prisadol som si k malému chlapcovi a očami na diaľku skontroloval cestovný poriadok. Údaje som si skoordinoval a nahliadol na hodinky. Mal som ešte približne sedem minút a tak som sa obzrelvedľa, že sa aspoň pustím do rozhovoru nech mi prejde rýchlejšie čas.

„Ahoj chlapče. Čakáš na autobus?“ opáčil som.

„Moja dlaň.“ vylúdil tak trochu automaticky.

„Tvoja dlaň?“ spýtal som sa prekvapene.

Chlapec prikývol a natčil mi drobnú ručičku s modrastým fľakom na dlani.

„Čo s ňou máš?“ spýtal som sa s rastúcou zvedavosťou.

„Vidíš to svetielko?“

„Myslíš ten fľak?“

„Ehe, svetielko. Nikto mi nevie povedať čo to je. Každý mi vravel niečo iné.“

Mokrými prstami som mu prešiel po tom, ako to on nazýval, svetielku a modrastý segment mi ostal na ruke. Vtedy mi to trklo a tak som mu poradil nech sa postaví na chvíľočku na dážď s vystretými rukami. Krátko tomu nechápal, ale keď som mu to predviedol postavil sa vedľa mňa a napodobnil ma.

„No a teraz si ich ešte pošúchaj takto.“ naznačil som pohybmi rúk.

„Zmizlo to!“ natešene zvolal chlapec. S radosťou sa mi vrhol okolo pása, rýchlo mi poďakoval a rozbehol sa naprieč ulicu.

„Nabudúce si daj pozor keď sa budeš hrať s farbičkami!“ stihol som za ním vykríknuť. O minutu na to už prišiel autobus a ja som spokojne odcestoval domov. Cestou som si zopakoval Aristotelove slová týkajúce sa pravdy a rôzneho pohľadu na ňu. Vedel som, že je to skvelý príklad za ktorý ma profesor určite pochváli.

Na druhý deň som dostal z filozofie Déčko. (Bohužiaľ som si nevytiahol antickú filozofiu.)