Choroba nádeje ( 1.úvod )
Spisovateľ/ka: Myerel | Vložené dňa: 19. februára 2011
http://citanie.madness.sk/view-34418.php
http://citanie.madness.sk/view-34418.php
Jeseň vládla plnou silou, čo bolo i na lese pri dedine Čierna vidieť. Konáre stromov bolo skoro nahé, pár farebných listov ako tak sa ešte držalo ale nech to bude akokoľvek pevne, dlho sa neudržia a skončia so svojimi druhmi na zemi, kryť povrch zeme popri kmeňoch stromov. Čerstvé ovzdušie spolu s listami víril chladnejší vietor. Vtáci si i cez to pospevujú a vytvárajú nádhernú symfóniu, lahodiacu pre uši turistov. Podporujú ich chôdzu na turistických cestách.
Lenže tento pokoj narúšali dve osoby. Jedna vysoká mužnej postavy behala ladnými krokmi a uhýbala s dokonalým načasovaním stromom a trčiacim kmeňom. Havranie vlasy za nim vliali v hustom závoji pri čom kontrastovali s jeho bledšou pokožkou. I cez to ako dlho bežal jeho košeľa a barmanská vesta nebola zašpinená alebo spotená. Reťaz, ktorá zdobila jeho opasok na obtiahnutých čiernych rifliach sa ozývala hlasným štrkaním.
Ten druhý bol na tom horšie. Bol nízky, útlejší a jeho fialové tričko a tmavé nohavice boli poznačené blatom a vlhkými fľakmi a utýraným pohľadom modrých očí. Jeho tmavé vlasy hnedého odtieňu mal dlhé už pod nos a kryli mu výhľad. Skôr na každom metre zakopol, poprípade padol. Kvôli tomu za svojím nevlastným starším bratom zaostával.
Starší zastavil a počkal dokým ho dohnal. Oprel sa zničene o strom a vydychoval u staršieho brata. Ten sa pokojne obzrel a skrížil ruky na hrudi. Len rýchlejšie dýchal. Potom na neho pozrel a ako tak sa vyrovnal. Jeho hlasný dych stále narúšalo ticho.
„Prečo sme zastavili?" dostal zo seba s ťažkosťou.
„ Nemá zmysel utekať," odpovie a uvoľní sa. Strčí ruky do vreciek nohavíc a zhlboka sa nadýchne.
„Ty sa im chceš poddať?" zvýskne vysokým hláskom a v očiach sa mu zaleskne strach.
„Nie, postavíme sa im, nebudeme utekať ako sraby, i tak majú obrovskú výdrž, nemá to zmysel, vyčerpali by sme sa a neboli schopní sa nakoniec brániť," odpovie a očakávajúc dve postavy pozoruje pred seba na vystúpanej ceste ich nohami.
„Ja to nedokážem, Ja..," zakoktá sa a prehltne hrču v hrdle.
„Ty možno nie ale spolu hej, hlavne sa drž u mňa dobre? Čím viac tieňov v dosahu, tým lepšie," pozrel sa hore na slnko, ktoré každú chvíľu malo zakryť ďalšie mraky, ktoré už len tak asi nepustia znova jeho svetlo. Vyzerali búrkovo.
„Dúfam že tu budú skoro," zamrmlal ale odpovede sa nedočkal. Snažil sa dovtedy ako tak nabrať sily. Slnko i cez obdobie bolo cítiť ale neohrievalo. Studený vzduch sa im ryl do pľúc. Vietor zdvihol mierne vlasy oboch a ako zastal, ako keby utíchlo ako šušťanie tak i spev vtákov.
O pár sekúnd boli počuť kroky. Pomalé, isté.
„Vám to trvalo," odsekol vyšší. Spoza stromov vyšli dve postavy stredného veku, obaja dobrej postavy v športovom oblečení, ako keby si šli zabehať von.
Neodpovedali. Len spoza vetrovky vytiahol zbraň. Slnko sa od lesklého povrchu odrazilo a chvíľkovo osleplo bratov. Za ten čas sa ozval odstrašujúci zvuk nabytia zbrane. Neutrálny pohľad mužov sa zrazu zmenil mierne vydesení. Hlavne jeden z nich, čo držal zbraň. Pozeral na pištoľ vydesením spôsobom. Potom sa pozrel smerom dole. Tieň, ktorý vrhal vyšší brat bol zrazu odstrašujúco natiahnutý za protivníkmi a omotávali sa im okolo nôh až k vyšším končatinám.
„Skôr ako sa rozhodnete na niekoho útočiť, lepšie si zistite kto to je," smeruje pomaly k nim a ich prekvapený pohľad sa teraz prejde do vystrašeného. Obzrie sa za seba kde mladší súrodenec bol očividne tiež vydesený. Jeho pomoc teda neočakával. Natiahol k neznámemu protivníkovi ruku a chytil mu zbraň.
„A to som vám dáva šancu si to ešte rozmyslieť ako sme utekali, ale vy očividne ste fakt nižší ľudský druh, ktorý to nedokáže pochopiť," vytrhne mu zbraň a namieri na neho. Obzrie sa znova na brata: „Otoč sa." On poslúchol a zaryl si tvar do dlaní. Ticho ranného lesa preťal zvuk výstrelu..
A ďalší...