Hrdinovia (ehm, ehm, "upútavka")

Oliver Klubert cítil, že nastal čas, aby sa zblížil so svojim mužstvom, aby konečne prekročil tú obrovskú priepasť a aby si to všetko aspoň trocha uľahčil. Vedel, že vecou, nad ktorou premýšľa priemerný vojak najčastejšie je útek, tak sa rozhodol, že je to najlepší spôsob, ako začať príhovor. A po pravde, už mal plné zuby všetkých tých nezmyselných rečí o cti, slobode, povinnosti a sláve. Cti, ktorá sa vpíja do prachu. Slobode, ktorá žije prikovanými putami a rozpráva praskaním biča. Povinnosti, ktorá dýcha na chrbty zbehov a tých, čo sa rozhodli si pri vojne nejako prilepšiť. A sláve – z ktorej bolo Klubertovi najviac na vracanie – čo sa plazí za šuchtavým, zabudnutým veteránom, ktorému vojna akurát vzala nohu a nechala ho medzi ostatnými žobrákmi v stoke.

            „Pre tých, čo ma nepoznajú, volajte ma Klubert. Ak budete niečo chcieť, budete sa chcieť posťažovať alebo vám bude niečo vadiť, tak ma s tým prosím vás neotravujte, ja pre vás aj tak prd vybavím, pretože som rovnaké nič ako vy. Teraz, čo sa týka celého tohto podniku, je tu niekto, koho to baví? Komu vojna nevadí a nebodaj sa mu páči? Je tu niekto natoľko chorý?“

            Oliver dúfal, že Severín nedvihne ruku a vydýchol si, keď si uvedomil, že ten ho aj tak asi nepočúva a po chvíli pokračoval. Žasol nad tým, aký skalopevný sa mu zdal vlastný hlas.

            „Takže predpokladám, že sa chcete vrátiť domov. V poriadku, ak sa bude dať. Nejaká tá jazva alebo vybitý zub vám prekážať nebude. Tí, čo skončia len s takouto nemalou spomienkou ešte dobre obídu. Je veľmi možné, že väčšina z vás príde o prst, jeden, dva alebo všetky, o ruku, nohu, o ruku a nohu, o oko – jedno alebo obe – alebo o ucho, poprípade takisto o obe. Videl som už ľudí s rozseknutými hlavami, ktorí prežili a dostali sa domov. Avšak je viacej pravdepodobné, že umriete, samozrejme. A preto vám chcem povedať toto. Utekajte. Nič zlé na tom nie je. Ale nerobte to ako arogantné svine,“ čo Klubert vôbec nepochyboval, že väčšina z nich je, „pomôžte jeden druhému, nepodtínajte si nohy, dokopte sa do bezpečia. Tak. Inak, keď sa nebude dať ešte utekať, tak občas vystreľte nejaký ten šíp, hoďte nôž alebo tresnite niekoho po hlave. Ale zase, nechcem po vás, aby ste bojovali ako anjeli, ako rytieri z básní, kdeže,“ Klubert si odfrkol, „bude k vám nepriateľ otočený chrbtom? Bodnite ho! Bude sa vám zdať, že už nevládze a padá na zem? Seknite ho po nohách! Nebude mať chránené oči? Do nich! Kriste, bojujte ako tí najväčší sviniari a možno sa z toho nejako dostaneme.“

            Väčšina chlapov sa začala uškŕňať, rozťahovať pery v škaredých úsmevoch alebo sa škodoradostne smiať. No zbohom, pomyslel si Klubert, to je banda hrdlorezov. Ale nemohol si pomôcť a sám sa usmieval.