Klamstvo

 Dnes som čítala jeden, dosť primitívny článok (aspoň podľa mňa) o mužoch čo klamú. Je to dosť dobrá téma na diskusiu, pretože kto neklame? Klameme  všetci, a kto tvrdí, že nie tak klame sám seba.

Klameme z rôznych dôvodov, nechceme alebo sa bojíme poznať postoj druhého človeka. Či je to tak alebo onak sme ľudia, ja viem trápne obhajovať sa tým, ale čím iným sa chceme obhajovať? Tým, že povedať priateľke, rodičom alebo hocikomu inému milosrdnú lož, je lepšie ako pravdu, ktorá by im mohla náhodou ublížiť? Ja si to nemyslím, možno budú najprv sklamaní ale potom budú radi, že to vedia. (tým nechcem povedať, že neklamem, alebo nesúhlasím s tým že je klamstvo niekedy lepšie, ale predsa len Lož má krátke nohy...)

Kto sme aby sme vedeli čo unesie druhý človek? Dokážeme vôbec spravodlivo usúdiť čo znesie a čo nie, bez toho aby sme ho podcenili? Možno si to predstavujeme opačne, ako by to bolo, keby nám to povedal on/ona, ale skutočne si to vieme predstaviť? Skutočne vieme ako by sme sa vtedy cítili? A keď nie tak ako môžeme odhadovať postoje iných?

Každý sme predsa samostatná jednotka, každý vníma veci rozlične. Niekto pozerá na svet cez ružové okuliare, iný je zase rodený pesimista. Nikto netvrdí,  že realista, optimista a pesimista reagujú rovnako v určitých situáciách, ale všetci predpokladáme, že sa budú správať tak ako odhadujeme alebo tak ako by sme sa zachovali my.

Rozmýšľam, čo z toho vyplýva? Nedokážeme predvídať reakciu iného človeka, nevieme si to predstaviť. Bojíme sa reakcie osoby/osôb, ktorých sa to týka. Ale čo je lepšie? Klamstvo alebo pravda? To je na každom z nás čomu dá prednosť, ja som bojko takže u mňa asi zvíťazí klamstvo.