Dajte sa vypchať

Poviem vám, dosť ma to vydesilo. Doteraz bola akákoľvek plastická hrozba, a tým nemám na mysli trhaviny, uložená v bezpečí bulvárnych plátkov či televíznej obrazovky. Lenže odrazu to bolo tu. Tak blízko, že som sa toho mohla dotknúť. Chápete?

Niečo som už o tom čítala a verte, môže sa to skončiť všelijako. Okrem toho, že výsledok nemusí byť lepší než originál, človek si môže na skrášľovaní a omladzovaní vypestovať závislosť. Nehovoriac o tom, že s ním môže byť aj naveky vekov amen. A keďže si vždy predstavujem len to najhoršie, už som ju v duchu videla ako druhú Jocelyn Wildensteinovú či Hang Mioku. Že neviete, kto to je? Buďte radi. Obe boli pred pár rokmi a pred pár miliónmi dolárov pekné ženy. Dnes sú z nich len nezvratne spotvorené monštrózne kreatúry, ktoré keď už raz začali, nevedia prestať.

Čo ak sa to stane aj mojej priateľke? Závisláci najprv tvrdia, že nič neberú, nepijú, nefetujú, alebo len troška. Veď to majú pod kontrolou. V našom prípade asi tvrdia, že svoj mladistvý zjav majú od prirodzenia, či od prírody, či od čoho. Napríklad, že im prsia vyhúkli od zázračných byliniek a ksicht sa vyžehlil od vyškierania sa a robenia grimás, odborne zvaného tvárová gymnastika. Božeuchovaj, že by na ne kradmou rukou čiahol nejaký čarodejník z krajiny plastických zázrakov! Fuj! Nikdy! Matka príroda má ale čudný zmysel pre prirodzenosť, keď dopustí, aby mali v tvári akýsi prapodivný kŕč. Vážne. Schválne si všimnite, ako sa im tvár skriví, keď sa chcú usmiať. Asi ako vám po injekcii od zubára. Akurát tá neúčinkuje pol roka.

A potom to už ide. Pomaly ale isto. Raz pichnúť botoxík, inokedy čosi iné, sem vopchať silikónik, tam obrúsiť kostičku, tuto zase vycucnúť nejaký ten túčik a možno aj rebierko vybrať, len aby bol driek štíhlejší. Tam zase napnúť kožtičku a ak niekde prevísa, tak ju ufiknúť. Jauajz! Jeden by si povedal, že už hádam aj stačilo. Na chvíľu snáď áno. Lenže telo si bezohľadne starne ďalej. A ak ho aj ďalej napínate a vypchávate, tým menej sa na seba podobáte a tým viac je to na vás vidieť. A tak prídu na rad stále väčšie nánosy mejkapu a keďže vyšponovaná pokožka okolo očí dodáva tvári nemiznúco udivený výraz, musíte sa tváriť neustále veselo, aby ste to ako tak prekryli.

Ja viem, že je to tak. Oni vedia, že je to tak. A aj tak do toho idú. A z toho mám tiež strach. Čo ak to jedného dňa príde aj na mňa? Pozriem sa na seba do zrkadla a už v ňom neuvidím seba, ale len veľký nos, nevýrazné líca, vrásky kam len oko dovidí. Čo ak pocítim neodbytnú túžbu vypchať si pusu akousi kačacou kyselinou? Čo ak zabudnem na to, že moje prednosti majú nárok pociťovať väčšiu náklonnosť k príťažlivosti zemskej, keďže napojili mliekom naše dve deti? Čo ak uverím rečiam, že muži bažia po kráse a hoci pri večeri a poháriku ocenia môj briskný humor a rokmi nadobudnuté kvality, aj tak budú túžiť odísť s hoc aj kvalitou pokrivkávajúcim, zato lepšie udržiavaným, ideálne mladším modelom? Čo ak sa sama sebe prestanem páčiť celá? Nechám sa vypchať?

Bola som si istá, že až raz budem stará, budem mať hlboké vrásky, hebké, biele vlasy, ruky s vystúpenými žilami a takú tú nemožnú tašku na kolieskach, aby sa mi ľahšie brázdilo po obchodoch a zavadzalo v MHD. Dnes sa mi viac páči predstava, že raz budem akčná, nakrátko a na strapato ostrihaná babča, v rifliach a v šmrncovnej košeli. Asi ako Judi Dench. Budem hrať golf, písať knihu, hrabať sa v záhradke a hostiť vnúčence a priateľov. Farba vlasov je v mojej vízii biela. Vrásky sú v nej tiež. Zatiaľ.

Opatrne presondujem manželove reakcie na plasticky dotvorené dámy. Zatiaľ si môžem vydýchnuť. Zhnusene pokrúti hlavou.

A tak dostanem nápad. Dám sa vypchať. Nie teraz. Až keď tu už nebudem. Objednám si miesto v prírodovednom múzeu a nechám sa vystaviť hneď vedľa nejakej opice s ceduľkou: žena obyčajná prirodzená.

A aby som si bola istá, že dovtedy odolám pokušeniu, kúpim manželovi na Valentína kyjak. Taký riadny praveký budzogáň a poviem mu, nech ma ním láskyplne ovalí vždy, keď to na mňa príde.