Pošahaný synchrón

Mám vskutku neprekonateľný talent otvárať ústa v nesprávnom čase, na nesprávnom mieste či pred nesprávnymi ľuďmi. Viem, že touto schopnosťou disponujú aj iné, známejšie tváre, ale mňa to aspoň štve.

Nedávno mi pri sledovaní správ v televízii napadlo, čo za tým môže byť. Niežeby ich obsah bol akokoľvek prevratný či poučný. To nie. To len slečna hlásateľka otvárala ústa mimo rytmu. Niekto v réžii si zrejme zdriemol a pustil zvuk o chvíľočku neskôr.

A tak si hovorím, čo ak je niekde, bárs aj hore na obláčiku, tiež nejaká partička, ktorá má na starosti môj synchrón? Sedia si tam v kamrlíku, pred nimi obrovská obrazovka a na nej beží v priamom prenose môj život. Režisér tam pobehuje so slúchadlami na ušiach a ostatní stláčajú gombíky a páčky ako im velí jeho hlas.

Možno sa sem-tam nudia, možno ich nebaví robota a možno ich nebavím ja. Darmo pre mňa scenárista napíše vzrušujúcu scénu so šarmantným mužom, zbytočne ma scénograf umiestni do prekrásneho prostredia v super outfite, keď sa fešáci pri mixážnom pulte rozhodnú mi čosi vyviesť: „Hej, sleduj," povedia si. „O chvíľu vyjde spoza rohu ten chlapík, čo sa jej páči. Počuj, stopni jej myšlienky." A potom sa už len rehocú, až sa za pupky chytajú, pri sledovaní môjho zúfalého pokusu zosmoliť niečo duchaplné. Namiesto toho len ostanem stáť s ústami otvorenými a výrečnými ako ryba. Potom mi tú moju hlavu, samozrejme, pustia, keď už je dotyčný dávno fuč. Vo filme by zúrivý režisér zreval: „Stooop, túto klapku dáme ešte raz". V živote sa klapky používajú akurát tak na oči, ostatné fičí naostro.

A možno sa nenudia a robia, koľko vládzu, len niekedy nestíhajú a preto kde-tu nechtiac pustia zvuk skôr než myšlienky. Keď to zistia, buď ho v panike vypnú, alebo tam rýchlo pustia záznam niečoho, či v horšom prípade niekoho iného. Výsledok je však rovnaký. Poviem to, čo nemám, s veľkou pravdepodobnosťou niekoho nevedomky urazím a napokon splietam hlúposti, aby som z toho vybŕdla, čím sa zahrabem ešte hlbšie do vlastného marazmu. Keď ma napokon zosynchronizujú a mne dôjde, čo sa stalo, môžem sa od výčitiek utrápiť. A môj realizačný tím len tŕpne, ako to dopadne a modlí sa, aby nedostal padáka.

A možno im krivdím úplne. Možno sú tam všetci noví, práve sa zaúčajú a mňa im pridelili ako vhodný tréningový materiál, lebo veľa znesiem.

Nuž, nech je to akokoľvek, nechce sa mi zas a znova zažívať oné trápne chvíle, tak som si povedala, že s nimi pre tento čas vybabrem. Verbálnu výbavu budem využívať len na záležitosti nevyhnutné pre prežitie. Všetko ostatné budem svetu oznamovať písomne. Prv, než niečo vypustím na obežnú dráhu, môžem si to čítať a upravovať do aleluja, až kým to nebude ladiť so všetkým naokolo. Kým sa hore naučia, ako mi pošahať synchrón medzi hlavou a prstami, budem mať na chvíľu pokoj a malý náskok.

A keď mi najbližšie opäť začne stúpať krvný tlak pri slovách niektorého politika či inej celebrity, predstavím si nad nimi obláčik, v ňom ich režiséra, všetky možné eventuality, ktoré môžu predchádzať realizácii ich rečového prejavu a len sa chápavo usmejem, veď oni za to nemôžu. Urobte tak aj vy a budete mať krajší deň.