Tak dzeci idzme pisať maturitny sloh

Jop. A je to tu. Dnes (15.3.2011) dostali deti témy na slohové maturitné práce.

Aby sme boli konkrétni, ide o nasledovné zadania:

1. Blogeri sú obrazom spoločnosti

(Diskusný príspevok)

2. „Máme dosť ľudí, čo vravia, aké to je - no zišli by sa takí, čo by povedali, aké

to môže byť."

Robert Orben

(Úvaha)

3. Táto ulica mi je známa...

(Umelecký opis)

4. Gaudeamus igitur

(Rozprávanie o mojej ceste k dospelosti)

No dobre. A teraz, ako postupovať?

Ako je známe, študent si môže vybrať len jednu z týchto štyroch tém, čo je dosť škoda. Spracovanie týchto tém pokope by totiž mohlo vyústiť v nie nezaujímavý postmoderný obraz súčasnej zemegule a vecí s ňou spojených. Preto, či chceme či nie, musíme si prejsť tieto témy pekne krásne po jednej, a ukážeme si, ako ich správne spracovať, samozrejme za prísneho dodržania formy a kontextu.

Blogeri sú obrazom spoločnosti (diskusný príspevok)

No dobre. Blogeri sú obrazom spoločnosti. Je to pomerne jednoduchá a jasná myšlienka, ktorá nepotrebuje dlhšie rozvíjanie. Blogeri sú podmnožinou spoločnosti, nie jej obrazom. Blogy sú obrazom podmnožiny spoločnosti. Tak ver.

Čo relevantné je, že túto jednoduchú myšlienku musíme spracovať vo forme diskusného príspevku. Preto na úvod trochu teórie.

Diskusný príspevok patrí medzi náučné útvary rečníckeho štýlu.

Kompozícia diskusného príspevku zahŕňa oslovenie, nadviazanie na to čo odznelo v referáte resp. predchádzajúcom príspevku, vyjadrenie vlastného názoru a poďakovanie za slovo.

Dobre, poďme na to.

Oslovenie. Hneď tu je prvý zádrheľ. V zadaní úplne absentuje akýkoľvek background - obsah predošlých diskusných príspevkov, ako aj, kde vlastne tento diskusný príspevok ide odznieť.  Preto si to musí autor vydedukovať sám. Vzhľadom k jasnej téme - blogovanie - dá sa súdiť, že ide o príspevok do internetovej diskusie. Oslovenia  v internetových diskusiách sú silne špecifické - "Ty židoboľševický slobodomurár", "ty ficovoličský kokot", "ty modrý mozog", "ty zakomplexovaný chudáčik", avšak aj tu by trebalo dodržiavať určitý bontón. Preto bude oslovenie vyzerať , dajme tomu, "Vážený zakomplexovaný chudáčik".

Nadviazanie na referát, resp. predošlý diskusný príspevok. Nič také v zadaní nie je. Vidíte tam niekde predošlý diskusný príspevok? Nie, ako sami vidíte, v diskusií je 0 príspevkov a my ideme písať ten prvý. Pro forma teda túto časť odbijeme vetou "Nadväzujem na nič."

Vyjadrenie vlastného názoru. To sme rozobrali už v prvom odstavci.

Poďakovanie za slovo. S čímsi takým som sa na internetovej diskusií ešte nestretol. Ale budiž. "Chvála buď prevádzkovateľovi servra a adminovi stránky za to, že mi technicky umožnili pridať sem tento diskusný príspevok".

Hotová slohová práca:

Vážený zakomplexovaný chudáčik,

nadväzujem na nič.

Blogeri sú podmnožinou spoločnosti, nie jej obrazom. Blogy sú obrazom podmnožiny spoločnosti. Tak ver.

Chvála buď prevádzkovateľovi servra a adminovi stránky za to, že mi technicky umožnili pridať sem tento diskusný príspevok.

„Máme dosť ľudí, čo vravia, aké to je - no zišli by sa takí, čo by povedali, aké to môže byť." Robert Orben (Úvaha)

Úvaha je "útvar výkladového slohového postupu, v ktorom autor zaujíma postoj k závažnejším spoločenským alebo filozofickým problémom". Implicitne tým môžeme rovno pripustiť, že problém nastolený v titulnej otázke je závažný.

Úvaha sa píše silne subjektívne, a čo sa kompozície týka, ide o klasickú formu "úvodjadrozáver". Je to kombinácia umeleckého, náučného a publicistického štýlu.

Vyzbrojení týmito (neúplnými) poznatkami, môžeme skúsiť niečo napísať.

Najprv úvod.

Robert Orben raz povedal "Máme dost ľudí, čo vravia, aké to je - no zišli by sa takí, čo by povedali, aké to môže byť". Iste, je to veľmi zaujímavý výrok, a bolo by zbytočné s ním nejak polemizovať . To nás privádza k inej otázke - KTO to prosím je, ten Robert Orben?

Ako úvod do tematiky postačujúce, i keď je jasné, že otázka položená na konci úvodu môže byť len ťažko témou na úvahu. Preukazuje totiž skôr neznalosť autora, než námet na uvažovanie, i keď fakt je, že bežný stredoškolák bez vyzbrojenia internetovým vyhľadávačom len ťažko za týmto menom spozná amerického iluzionistu a autora komédií. Preto, keďže toto neznáme meno vzbudzuje u študenta sediaceho v školskej lavici viac otázok, než samotný obsah výroku, dovoľme mu, aby pokračoval ďalej týmto smerom. Ide jadro:

Pravdepodobne išlo o významného človeka. Bezvýznamné osobnosti sa iba tak necitujú. Ale je toto všetko, čo sme schopní z tejto vety určiť?

Obsah tohto výroku je vcelku schematický, pekne uhladene povedaný a ťažko sa s ním dá nesúhlasiť. Takéto výroky vychádzajú v knižkách typu "1000 citátov do vrecka" a "Citát na každé ráno".

Tieto knižky sú zbierky citácií. Bohužiaľ, ide o neoverené citácie, bez uvedenia zdroja. Čisto uvedenie autora pri citovaní nepostačí - citácia sa vtedy stáva nedôveryhodnou. Preto sa dá predpokladať, že citáty v takýchto knižkách vymýšľa nejaký bezvýznamný človek z vydavateľstva, ktorý tým, že svoje výroky dáva do úst velikánom, cíti sa byť odrazu väčším, než v skutočnosti je.

Tento prekvapivý úsudok potom už ľahko dovedieme do otvoreného záveru.

Tak potom ako to je? Kto koho cituje? Sme si istí, že keď citujeme Roberta Orbena, citujeme naozaj Roberta Orbena? Je Robert Orben bezvýznamným autorom zbierok citátov, alebo ozajstná významná osobnosť, ktorej tento výrok strčil do úst bezvýznamný autor zbierok citátov?

Budeme môcť my, úbohí študenti, aj po tomto pokojne spávať?

Všimnite si záverečnú otázku - síce má minimálny súvis s predtým napísaným textom, ale je to rozhodne efektný koniec pre úvahu.

Táto ulica mi je známa... (Umelecký opis)

Všetci istotne poznáme ten pocit. Alkoholické opojenie, točí sa nám hlava, okolo poletujú hviezdičky, myšičky a sloníky.Opica však pozvoľna ustáva a zo spleti preludov sa začína pomaly vynárať známe prostredie. Pouličné lampy, chodník, domy, asfaltka, všetko to začína nadobúdať konkrétne kontúry. Áno, táto ulica mi je známa...

... a sakra. Pri pokuse rozobrať problematiku som azda nakoniec aj napísal slohovú prácu podľa zadania. Chabá pointa a veľmi stručné, ale nevadí. Kompozícia pri umeleckom opise nie je presne daná, čiže možno by som osobne uprednostil opis za pomoci dvojkového kódu, poprípade číselnej partitúry. Ale to už je vedľajšie.

Gaudeamus igitur (Rozprávanie o mojej ceste k dospelosti)

Už samotný nadpis znie extrémne dojímavo.  Avšak, city bokom. Najprv trocha teórie.

Z dojímavosti nadpisu je zjavné, že ide o umelecké rozprávanie.

Rozprávanie by malo byť v časovej postupnosti, resp. časová postupnosť by mala byť z neho zrejmá.

Klasické umelecké rozprávanie pracuje s gradáciou deja. Gradácia deja podľa klasickej gréckej drámy vyzerá nasledovne: úvod - zápletka - stupňovanie napätia - vyvrcholenie príbehu - peripetia (nečakaná udalosť) - záver. Záver by mal obsahovať pointu. Bez pointy to nie je ono.

Vyzbrojení teoreticky, môžme sa pustiť do toho.

Úvod. Jasné. Dňa toho a toho som prvý raz uzrel svetlo pôrodnice tam a tam. Otrepané jak sviňa. Tak treba.

Zápletka. No, toto je zapeklitá situácia. Len sa narodím, a už odrazu zápletka. Môj pokojný život bol na akékoľvek zápletky chudobný, nevraviac ešte o období krátko po narodení. Avšak, i z toho sa dá vyvliecť - spravíme, takpovediac, z komára somára.

Po pár rokoch som sa odrazu nečakane naučil hovoriť. Ohúrilo to celú rodinu. Obzvlášť mamička, ktorá ma potom začala ukazovať všetkým susedkám, ktoré sa s údivom na mňa pozerali, ako hovorím dookola slovo "mama mama mama". Bolo jasné, že mám pred sebou veľkú budúcnosť.

Stupňovanie napätia. Môj živor rozhodne nezahŕňal akékoľvek stupňovanie napätia. No čo už, musím pokračovať predošlým spôsobom.

Ako tak čas plynul, moja slovná zásoba rástla rapídnym tempom, a ja som ňou začal ohurovať nielen rodinu, ale aj kamarátov v škôlke a na ulici. Všetci na mňa hľadeli s otvorenými ústami a vyjavenými očami. Také čosi ešte dovtedy nevideli.

Vyvrcholenie. Predstavme si teraz, že sme v koži 18-19ročného maturanta, a túto zápletku chceme doviesť k vyvrcholeniu, ku ktorému by malo dojsť v rámci nadobudnutia dospelosti.

Blížili sa moje osemnáste narodeniny. Moja slovná zásoba už bola vskutku impozantná. Ovládal som nie tisíce, ale desaťtisíce slov. Mohol byť zo mňa druhý Shakespeare. Nebyť tých nešťastných osemnástych narodenín...

Nečakaná udalosť. Trochu predvídateľná a ťažko uveriteľná, ale pre obmedzenejšieho, poprípade menej zbehlého čitateľa je dostatočne nečakaná.

... prvý raz som konečne mohol navštíviť s kamošmi ten pajzel na rohu Smradľavej a Hnojovej ulice a dať si tam pivo. Potom som si dal aj druhé. Potom aj desiate a potom aj dvadsiate. Ráno sa zobudím, a hľa, nepamätám si ani slovo.

Záver.

Odvtedy už moja slovná zásoba nie je tým, čo bývala voľakedy.