Sny. – dokončenie

Augustin Sokol:

Sny. - dokončenie.

Znovu pili šampanské. Adam ako najstarší navrhol, aby si pripili na potykanie.

Augustin: „Máš pekné meno. Vesna."

Vesna: „Aj moja babička sa tak volala. Bola to Srbka. Ty zase máš pekné priezvisko. Sokol. Náš sovchoz je neďaleko Sokolovky. Bude mi to pripomínať tvoje priezvisko. Alebo mi budeš pripomínať Finista jasného sokola. Poznáš tu našu rozprávku o ňom?"

Augustin: „Je to moja obľúbená rozprávka."

Vesna: „U nás som nazvala náš maják Finist jasný sokol. Raz sme sa okolo neho plavili s Mášou, mojou priateľkou a spolubývajúcou na ubytovni nášho sovchozu. Máša mala svetobôľ. Lebo ju opustil jej milovaný. Hovorili sme aj o láske a smrti. Povedala mi, že si praje, aby po smrti jej popol nasypali do mora pod týmto majákom. To je aj moje prianie. Ój, Augustin! Prepáč mi. Nepatrí sa teraz hovoriť o smrti. Ale ja ešte stále myslím na osud tej mladej červenoarmejky. Bolo to síce len divadlo. Ale aj život je ako divadlo."

Začali hrať do tanca. Vesna s Augustinom tancovali v uvoľnenom a ľahkom vzájomnom objatí. Hrali starú ruskú romancu: Odkvitli už v záhrade chryzantémy dávno. A láska ešte žije v mojom srdci ubolenom... Augustin si zrazu naplno uvedomil, že zmyslom života je vskutku úprimná láska.

Augustin: „Ľúbim ťa, Vesna."

Vesna: „Si ako maják. Jasne svietiš na mojej ceste života. Si môj Finist jasný sokol."

A možno, že život je v nepatrnej miere zmysluplnejší, ak je to láska aj opätovaná.

Augustin: „A ľúbiš aj ty  mňa?"

Vesna: „Áno, ľúbim ťa."

Nuž, ako sa hovorí v rozprávkach: ...A potom spolu šťastne žili, až pokiaľ... až pokiaľ sa neskončila táto najkrajšia a najšťastnejšia jar v ich živote. Na druhý deň Adam cez styčného dôstojníka zariadil urýchlené vybavenie pasu pre Vesnu. Do 24 hodín. Podarilo sa. Adam to zdôvodnil perspektívnou potrebou pre náš tím: Mať rezidenta na Ďalekom východe. Vesne na počkanie spravili aj fotku na pas. Jar sa skončila. Vesna s Augustinom boli v kúpeľoch Brusno. Pred polnocou šli k Pavlíne. Tak sa volá minerálny prameň. Sedeli tam a popíjali minerálku. Bola veľmi teplá noc. Okolo prameňa poletovali svätojánske mušky.

Vesna: „Prečo si tak osmutnel? Trápi ťa niečo?"

Augustin: „Nie. Nič ma netrápi."

Ale nebola to celkom pravda. Mal akúsi zlú predtuchu. V tú noc mal Augustin sen. Zobudil sa. Celý sen si pamätal. Snívalo sa mu o svätojánskych muškách. Poletovali okolo prameňa. Niektoré z nich ako keby vyzerali inak. Možno to neboli svätojánske mušky. Možno to boli lietajúce nanity mimozemských replikátorov. Znepokojilo ho to. Ten sen mu pripadal ako zlá veštba. Z Brusna šli do Prahy. Na diaľnici Brno - Praha padal hustý dážď. Augustina naďalej trápila zlá predtucha. Zastavil. Aby Vesna mohla vyvenčiť svoje šteniatko, ktoré zrazu vyskočilo z auta. Vybehlo smerom na vozovku diaľnice. Vesne sa ho podarilo chytiť už pred bielou čiarou pri zvodidle. Ešte predtým, ako chytila šteniatko, neskúsený vodič uháňajúceho auta prudko zabrzdil. Dostal šmyk. Pri zvodidle zrazil a smrteľne zranil Vesnu. Previezli ju do nemocnice. Skoro týždeň bola napojená na prístroje. Celý čas bola v bezvedomí. Už sa z neho neprebrala. Iba raz prehovorila o severskom Bohovi Odinovi a o Valhalle, kde všetci udatní bojovníci budú žiť večne. Udatne bojovala o svoj život. Mala však ťažko poškodený mozog. Jej boj bol márny. Zomrela. V jazyku niet smutnejšieho slova. Augustin bol stále pri Vesne. Mal aj kufríkový magnetofón s jej obľúbenými nahrávkami. Vesna mala nadanie na jazyky. Dobre hovorila po rusky, evensky, nanajsky a udehejsky. Žiaľ, nemala možnosť študovať cudzie jazyky ako Augustin. V bezvedomí pred smrťou ale hovorila starogermánskym jazykom. Z amuletu na jej ruke pritom dopadol tenký lúč na magnetofón. Jej posledné slová sa samočinne nahrali. Augustin bol vtedy pri nej sám. Keď neskôr s priateľmi pri počúvaní tejto nahrávky o tom hovoril, tak mu neverili. Nepovažovali ho ale za klamára. Vedeli, že bol vtedy vyčerpaný, nevyspaný a zúfalý. Možno upadol do mikrospánku. O lúči z amuletu sa mu iba prisnilo. Pod vplyvom sna  potom konal ako námesačník. A on sám podvedome nahrával. Po prebudení si už na to nespomenul. Pamätal si iba sen o záhadnom lúči. Možno ale Vesna študovala starogermánčinu. A Augustin o tom nevedel. Ale čo ak to všetko bola pravda? Čo je pravda? Ďaleko je do Sokolovky. Augustin stál pod majákom, ktorý Vesna nazvala Finist jasný sokol. Z urny pomaly sypal Vesnin popol do mora. Potom z veľkej kytice hádzal do mora aj chryzantémy. Ako v tanci sa hojdali na vlnách. Spomenul si na prvý tanec s Vesnou. Chryzantémy odkvitli. Ale láska k Vesne naďalej žije v jeho srdci. Dlho sa ešte díval na more. Nakoniec zobral za hrsť piesku. Aj ten pomaly sypal do mora. Zopár zrniek mu zostalo na ruke. Spoza mraku dopadol na zrnko slnečný lúč. Zrnko sa zaligotalo. Spomenul si na lúč z amuletu. Pred ním sa rozprestieralo široké more.

Augustin: „Čo vie zrnko piesku o bolestiach mora?!"