Lutna zmierenia

Spisovateľ/ka: a.r.m. 691 | Vložené dňa: 24. januára 2007
http://citanie.madness.sk/view-3517.php

Škriatkovia, démoni a víly

Lutna zmierenia

V ďalekej prekrásnej krajine žil a kraľoval hrdý kráľ Stanislav. Mal jediného syna Eduarda, ktorému krátko po narodení zomrela matka. Možno aj preto Stanislav syna rozmaznával. Nikdy mu nič neprikázal, ani nezakázal, ba ho pri nezbednostiach povzbudzoval.

A Eduard veru rád robil neplechu. V horách dráždil nebezpečných dravcov, chytal do rúk jedovaté hady, či kradol lesným včelám med. Nebezpečenstvo ho neľakalo a smrti sa vysmieval. Netušil, že tá veľmi pozorne sleduje všetky jeho zbojstvá.

Raz uchmatol medvedici mláďa a rozbehol sa do dediny. Rozhnevaná medvedica sa hnala za ním, nešťastné mláďa bručalo od strachu a on len bežal a celý čas sa nahlas smial. Aj dedinčania sa pridali k jeho bezohľadnému vyčíňaniu. Z bezpečia svojich domov ho povzbudzovali krikom a ujúkaním.

Smrť sa na tú zlomyseľnosť a ľahkomyseľnosť už nemohla pozerať. Postavila sa mu do cesty a prinútila ho položiť medvieďa na zem.

„Ako sa opovažuješ dráždiť deti tejto zeme, ubližovať a vysmievať sa im? Hráš sa na vládcu nad ich životmi a to nestrpím,“ zadunel hlas ako vodopád a Eduard zmeravel. Smrť mu mávnutím ruky zatienila oči závojom sna a odniesla ho do svojho kráľovstva.

Neušetrila ani ľudí, ktorí Eduarda v jeho zbojstvách povzbudzovali alebo sa len nečinne prizerali. Nad celým Stanislavovým kráľovstvom rozprestrela svoj čierny plášť. Krajinu zahalila do hmly, z ľudí urobila sivé tiene a život sa tam stal ponurým a smutným.

Eduardov otec bol v tom čase na návšteve v susednom kráľovstve.

Keď po návrate domov zistil, čo sa stalo, zvolal všetkých čarodejníkov svojho kráľovstva a požiadal ich o pomoc. Keď spojili svoje sily a vedomosti, podarilo sa im preniesť kráľa na malú chvíľu do ríše smrti, na breh jazera zabudnutia, kde našiel tiché zástupy tieňov čakajúcich na prievozníka.

„Čo tu robíš človeče, nepatríš sem!“ šepkali tiene a on sa so zatajeným dychom obzeral, či neuvidí svojho syna.

„Hľadám syna Eduarda. Pomôžte mi, prosím,“ bedákal zúfalo.

„Tvoj syn je v člne prievozníka. Niet mu už pomoci,“ odpovedali tiene.

„Neverím vám, musí byť cesta k jeho záchrane a ja ju nájdem,“ kričal do steny tieňov. Potom sa započúval do ich tichého šepotu a uvedomil si, že počuje akési záhadné tóny, ktoré ho upokojovali a tíšili strach a zármutok. Poobzeral sa a neďaleko od seba našiel malú lutnu. To ona šírila smutnú upokojujúcu melódiu, čím pomáhala dušiam mŕtvych zabudnúť na pozemský život. Kráľ Stanislav lutnu z brehu jazera zabudnutia ukradol veriac, že bude smrti chýbať a vyhľadá ho. Po návrate z krajiny smrti sa vybral do sveta v nádeji, že tam nájde liek na bolesť a zúfalstvo zo straty milovaného syna.

Jeho predpoklad bol správny. Duše v krajine smrti nedokázali bez tónov lutny zabudnúť na tých, ktorých opustili a odmietali nastúpiť do prievozníkovho člna. Smrť kráľa Stanislava vyhľadala a dohodla sa s ním.

„Ak nájdeš dievčinu, ktorá si príde po princa Eduarda až do môjho kráľovstva, vrátim ho do sveta ľudí. Miesto neho však musíš zostať v mojej krajine spolu s lutnou aj ty, Stanislav a budeš musieť na nej hrať.“

„Súhlasím s tvojou podmienkou, kráľovná posledných dní,“ odvetil rýchlo kráľ len aby si to nerozmyslela.

Vedel, že splniť jej úlohu nebude ľahké, veď dievčina, ktorá by sa odvážila vstúpiť do krajiny smrti by musela byť výnimočne nebojácna. Ale on veril, že takú nájde.

Ďaleko odtiaľ žil v malej dedinke pod lesom gazda s gazdinou, ktorí mali troch synov a dcéru. Najstaršieho Rastislava, dvojčatá Radovana a Dobroslava a dcéru Kristínku. Tá bola najmladšia. Bratia ju ochraňovali ako najväčší drahokam na zemi. Nikdy nebola sama a nikdy jej nikto ani vlások na hlave neskrivil. Možno aj vďaka tomu nepoznala, čo je to strach a úzkosť.

Raz podvečer do ich domu pribehol sused s veľkým krikom, že v starej horárni straší. Všetci ho vysmiali, ale on ich tak neodbytne presviedčal, až mu bratia prisľúbili, že sa do horárne pôjdu pozrieť.

Večer sa vybrali do hory a sestru nechali s rodičmi. Kristínke však tá neustála ochrana už dosť prekážala. Rozhodla sa, že pôjde do horárne a ak nik iný, tak vystraší bratov aspoň ona.

Vyčkala, kým rodičia zaspia, a vykĺzla z domu. Tíško stúpala po úzkej cestičke a načúvala tajomným zvukom nočného lesa. To zapraskala halúzka pod nohou, zašuchotala myška pod lístím, či zatrepotali krídelká nočnej mory pri uchu.

Kristínka odvážne kráčala a už sa blížila k horárni, keď sa jej zazdalo, že počuje hlasy. Ukryla sa za kríky malinčia poblíž chodníčka a čakala, či sa hlasy opäť ozvú.

„Buď tichšie!“ počula jasný chlapčenský hlas, „v horárni sme boli neopatrní. Celá dedina si teraz rozpráva, že tam straší.“

„Ale napokon to dobre vypálilo,“ ozval sa oveľa hlbší, mierne zachrípnutý hlas, „Kristínkini bratia striehnu v horárni a my sa ich teraz nemusíme báť.“

Hlasy prešli okolo a začali sa vzďaľovať. Kristínka vykukla z malinčia, no na chodníčku zaliatom mesačným svitom nikoho nevidela. Keď hlasy zatíchli, rozbehla sa najkratšou cestou do horárne. Bratov našla sedieť pri ohníku. Aj sa trochu poľakali, keď začuli kroky, ale hneď ju spoznali a upokojili sa.

„Čo tu robíš? Ako si sa sem dostala?“ vykríkli ako jeden, „mohlo sa ti po ceste niečo prihodiť.“

„Aj sa mi veru prihodilo, drahí bratia, no ak ma nepustíte k slovu, nedozviete sa, čo,“ zahriakla ich a porozprávala im, čo si cestou vypočula.

So zlou predtuchou sa ponáhľali domov. Tam našli všetko hore nohami. Stoličky poprevracané, vázy porozbíjané, skrine pootvárané a veci z nich povyhadzované. Prestrašení rodičia sedeli na lavici a plakali.

„Kristínka! Kde si bola?“ vyskočili radostne, keď ich uvideli, „mali sme o teba taký strach,“ karhal ju otec.

„V noci nás zobudil hluk z tvojej izbietky,“ pokračoval, „vbehli sme tam, no nestihli sme ani mrknúť, keď sa začali diať čudesné veci. Skrine sa otvárali, veci z nich vyskakovali, vázy padali a rozbíjali sa a po chvíli vykríkol neznámy hlas tvoje meno, Kristínka. Potom všetko stíchlo a my odvtedy čakáme na vás,“ obrátil sa otec na synov.

„Boli sme presvedčení, že ten neznámy hlas Kristínku uniesol,“ dodala ešte matka s plačom. Nikto z nich tým zvláštnym udalostiam nerozumel. Bezradne

chvíľu postávali, keď sa ozval Dobroslav.

„Poďme za susedom, možno sa od neho niečo dozvieme,“ navrhol.

„Kam sa poženieš teraz do noci,“ zamietol jeho návrh starší Rastislav, „sused sa ešte väčšmi vyľaká a na nič si nespomenie. Ráno sa ho na všetko povypytujeme.“

Keď sa rozvidnelo, zašli za susedom a on im porozprával, ako stál pri studničke, keď z neďalekej starej horárne začul tiché hlasy.

„... a tú ich krásnu a nebojácnu Kristínku unesieme dnes v noci, keď budú všetci spať,“ počul sused šepkať mladučký chlapčenský hlások.

„Nemám z toho dobrý pocit. Som už dosť starý, ale ešte som nepočul, že by sa zlou cestou dalo dosiahnuť niečo dobré,“ odpovedal na to starší, zachrípnutý hlas.

„Nemudruj, nemáme na výber. Oslobodiť naše kráľovstvo je predsa dobré,“ odpovedal chlapčenský hlas.

Sused rozhovoru veľmi nerozumel, ale počul, že ide o Kristínku. Vbehol do horárne, že to tým zbojníkom hneď a zaraz vytmaví, vo vnútri však nikoho nebolo. Chvíľu prekvapený stál, keď doňho udrela metla a začala ho mlátiť hlava nehlava. Nuž, naľakal sa. Rozbehol sa do dediny a ostatné už bratia s Kristínkou vedeli. Dlho sa nikto neozval, múdrejší z toho neboli. Rozhodli sa, že zájdu do neďalekých hôr za pustovníkom, ktorý v mladosti precestoval celý svet a teraz rozjíma v samote nad divmi, ktoré vo svete videl, a udalosťami, ktoré na cestách prežil. Neraz už dobrou radou ľuďom pomohol.

Pustovník si pozorne vypočul ich rozprávanie a potom sa spýtal: „Myslíš Kristínka, že si odvážna?“

„Áno,“ odpovedala po chvíľke uvažovania.

„Áno,“ pridali sa aj bratia.

„Si veľmi odvážna?“

„Čo sú to za otázky? Je taká odvážna, že sa sama vybrala v noci do hory a nezľakla sa ani hlasov neviditeľných ľudí,“ odpovedal netrpezlivo Rastislav.

„Tak potom vám porozprávam príbeh o krajine, kde je večná hmla, sychravo a smutne. Kráľovi tejto krajiny zobrala smrť jediného syna a on jej za to ukradol z krajiny smrti lutnu zmierenia. Tajomné hlasy, ktoré počul sused v starej horárni, patria tieňom z tejto krajiny. Chcú priviesť Kristínku do kráľovstva smrti, aby im pomohla zachrániť princa Eduarda a jeho krajinu.

„Rada im pomôžem, stačilo by ma o to požiadať“ ozvala sa Kristínka, „možno by sme ich mohli ešte nájsť, nech nás do krajiny smrti zavedú.“

„To nie je nutné, ja cestu poznám, rád vám pomôžem,“ odpovedal na to pustovník a začal sa pripravovať na cestu.

Pustovník viedol malú skupinu pútnikov po rôznych krajinách, zasnežených horách, cestách i necestách, riekach i moriach, až prplávali na ostrov plný skál bez jediného zeleného stromu či kríku. Priviedol ich k veľkému bralu so širokou puklinou v strede. Z vaku, ktorý celou cestou niesol na chrbte, vytiahol čosi starostlivo zabalené v zamatovom vrecku a priložil to k pukline. Bralo sa zatriaslo, zaprašťalo a rozdelilo na dve časti, ktoré sa s rachotom rozostúpili. Objavil sa úzky chodníček a na ten s veľkými obavami vstúpili.

Prišli do pustej sivej krajiny, k tichému jazeru zabudnutia, zahalenému sivou hmlou. Okolo vládlo šero a z brehu k nim doliehal nárek a plač nešťastných duší. Padla na nich tieseň a úzkosť. Plní nepokoja a strachu sa pobrali k brehu jazera. Kristínke veru nebolo tentokrát všetko jedno. Srdiečko jej prudko bilo, ako krídelká vtáčika chyteného do klietky. Ani u ostatných by sa krvi nedorezal.

Sivé tiene im ustupovali z cesty a tie, čo boli najbližšie, prestali nariekať.

Keď podišli k brehu, vody jazera sa sčerili a z hmly sa vynoril čln s prievozníkom. Bol zahalený v plášti s kapucňou a oni zazreli len vráskavú, na kosť vychudnutú ruku. Pustovník do nej vložil zlatú mincu, otvoril zamatové vrecko a vytiahol z neho malú lutnu. Prievozník si zobral aj lutnu odplával preč a naši cestovatelia si posadali na zem, čo najďalej od plačúcich tieňov.

„Mal by som vám všetkým niečo vysvetliť...“ ozval sa pustovník, vyrušil ho však tichý hovor, ktorý sa k nim blížil po chodníčku medzi skalami.

„Je tu a zachráni nás. Vravel som ti, že by ju stačilo poprosiť,“ bolo počuť hlas staršieho muža.

„Ale smrť si ju tu nechá,“ odpovedal hlas chlapca.

„To je obeta, ktorú musí pre našu záchranu priniesť.“

„Ale prečo by to robila? Veď nikoho z nás ani nepozná.“

„Lebo má dobré srdce, ty truľo.“

Kristínka s bratmi vyskočili a začali sa obzerať, no nikoho nevideli. Dobroslav a Radoslav vytasili meče a Rastislav napol kušu.

„Kto tu je?“ vykríkol pustovník.

„Nebojte sa nás, my vám neublížime. Sme tie dve strašidlá z horárne,“ ozval sa jasný chlapčenský hlások.

Až potom rozpoznali dva sivé tiene s rukami nad hlavami.

„Musíte byť teda Matej a Ondrej!“ zvolal pustovník. Tiene sa zarazili.

„Stanislav!“ vykríkli oba naraz.

„Ty si kráľ Stanislav. Och, ako je možné, že sme ťa nespoznali? Celou cestou sme si hlavy lámali, kto to Kristínku do krajiny smrti vedie,“ obskakovali tiene okolo pustovníka.

„Kde si bol? Kade si chodil? Ako si sa ku Kristínke dostal?“ nebolo konca-kraja otázkam.

Vtom od jazera zavial chladný vietor a zahrmel dunivý hlas:

„Prišiel syna zachrániť.“

Všetci pozreli hore a zamreli hrôzou. Nad nimi sa vznášala sama smrť. Mala bledú tvár, dlhé sivé vlasy a smutné čierne oči. Široký plášť sa jej vzdúval v chladnom vánku a na brehu opäť pristál čln prievozníka.

„Áno, prišiel som po syna. Našiel som odvážnu dievčinu, ako som ti sľúbil. Pomôže princovi Eduardovi vrátiť sa do sveta živých a ja budem naveky hrať na lutne zmierenia, aby bola tvoja krajina opäť plná pokoja, ticha a zabudnutia,“ zvolal odvážne pustovník.

Potom sa obrátil k svojim sprievodcom.

„Vám všetkým dlhujem vysvetlenie. Som kráľ krajiny, v ktorej vládnu tiene smrti. To ja som vychovával syna Eduarda tak, aby sa smrti nebál. Keď mi ho za trest zobrala, ukradol som lutnu zmierenia a potom som dlho hľadal dievčinu odvážnu ako si ty, Kristínka. Už som takmer strácal nádej, keď ťa našli moji statoční sluhovia. Trochu to poplietli, lebo si mysleli, že to teba si smrť miesto princa ponechá vo svojom kráľovstve, a preto ťa chceli bratom ukradnúť. Všetkých vás to vydesilo a po radu ste si prišli ku mne. Ostatné už viete. Nuž a tvoja hlavná úloha, Kristínka, je zachrániť môjho syna, ktorého som stratil pre pýchu a ľahkomyseľnosť. Poď so mnou do člna, vyveď ho na pevnú zem a pomôž mu zabudnúť na krajinu smrti.“

Kráľ všetkých vyobjímal a spolu s Kristínkou nastúpili do člna. Tam sedel mládenec so zasneným, smutným pohľadom. Otec syna objal, položil jeho dlaň do dlane Kristínky a tá mu pomohla vystúpiť z člna na breh. Kráľ Stanislav v člne zostal. Pristúpila k nemu aj smrť a všetkým sa stratili v hmlách jazera.

Vtom zavládlo na brehu jazera úplné ticho. Nárek a plač tieňov ustal.

„Poďte, musíme sa poponáhľať,“ začal ich súriť jeden z tieňov. „o chvíľu začne kráľ Stanislav hrať na lutne a ak začujeme jej zvuk, zabudneme na pozemský život a zostaneme tu navždy.“

Rozbehli sa ku rozpoltenému bralu. Jeho dve časti sa už začali k sebe približovať a keď posledný z nich prebehol chodníčkom, s tichým sipotom sa spojili.

Tiene sa premenili na ľudí, princovi Eduardovi sa vyčistil zrak a precitol zo sna. Radosti nebolo konca. Objímali sa, tancovali a spievali. S veľkou slávou prišli do krajiny kráľa Stanislava, kde ich už vítali veselí a šťastní ľudia, ale aj zvieratá a rastliny. Od tej doby sa princ Eduard smrti nevysmieval. Vážil si život a spolu s Kristínkou k tomu vychovával aj svoje deti.

A kráľ Stanislav hral v krajine smrti na lutne zmierenia a pomáhal tak dušiam mŕtvych zabudnúť na pozemský život, aby mohli v pokoji nastúpiť do prievozníkovho člna a preplaviť sa na breh, z ktorého niet návratu.

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
baran
6 bodov
ugoôkgh  
Spisovateľ/Autorbaran Pridané dňa13. augusta 2014 19:43:06
pekbne  
Spisovateľ/AutorDaniela Pridané dňa14. februára 2007 13:13:14
No tak ked to chces pocut...nebavi ma to...:) Ale nie...precital som to asi do polovice, ale potom uz som nemohol...mozno je to len preto, ze momentalne nemam naladu na rozpravky... Ale celkovo by som povedal, ze taky priemer, nic moc...take neputave citanie...skus napisat nieco ine ako rozpravku, alebo aspon prinutit citatela, aby to aspon docital. A podla mna dost ludi si odradila uz tym nazvom Lutna zmieenia...aspon si ho oprav...;)  
Spisovateľ/Autorjohny45 Pridané dňa29. januára 2007 16:47:11
Tak toto som potrebovala. Známi sa mi boja vyjadriť kritiku, aby ma neodradili, neurazili atď. Ale bez nej to nikdy lepšie nebude a ja mám v pláne raz lepšia byť. Vďaka.  
Spisovateľ/Autora.r.m. Pridané dňa30. januára 2007 09:34:56
no tak som sa do toho pustila :-) no zo začiatku to bolo také nezáživné ako keď si pustíš 100 krát obohratú platňu,no a potom od toho strašenia v horárni tie dva hlasy to bolo fajn,také napínavé...a potom som sa v tom zase začala strácať...no ale tak vcelku fajn len sa mi to zdá také moc natiahnuté  
Spisovateľ/Autorgejša Pridané dňa29. januára 2007 16:31:01
Si milá. Som pripravená aj na tú najtvrdšiu kritiku, ale aj pol vety pochvaly poteší /ten čitateľný kúsok/.  
Spisovateľ/Autora.r.m. Pridané dňa30. januára 2007 09:30:13
Budem vďačná za vyjadrený názor,trebárs aj: "Je to dlhé, nebaví ma to"  
Spisovateľ/Autora.r.m. Pridané dňa29. januára 2007 16:16:26
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8