Túžba po všednosti

Pamätám sa, ako mi hovoril, že si dvakrát solila pečienku, čo mali na obed, ale aj tak ju nedojedla. V ten deň chcela ísť ešte behať. Vedel, že sa tým chce len zničiť, unaviť a bez myšlienok čo najrýchlejšie zaspať. Ani behať však potom nešla, ľahla si kolmo na posteľ a cez žalúzie a sieťku proti hmyzu hľadela na oblaky. Obrovské a biele, a potom do dreveného stropu a opäť na oblaky. Vravel, že ak by sa ho ešte niekto opýtal, čo posledné si pamätá, bola by to naozaj len tá jej tvár sklonená nad pečienkou. Vlastne ešte tú noc predtým, keď sa dlho rozprávali a smiali na obyčajných veciach. Normálne, ako súrodenci, čo sa už  často nevídajú.

Čudoval sa, že ma ani nestriaslo, keď mi to hovoril, myslel si, že mu ani veriť nebudem, že budem kričať a nechápať. Chápal som. Slabo, ale chápal.

Vedel som, že ju nenájdem niekde len tak sedieť, že ju nenájdem utrápenú sedieť na balkóne a pozerať na hory.

Chápal som to jej rozorvané vnútro, chápal som, lebo len ja som o ňom poriadne vedel a nechápal som, čo to znamená. Teda znamenalo. Že veta „však si ma už necháš?" je iná ako „chcem byť s tebou." Ako som mohol neurobiť nič, rovnako nič, ako som mohol v tejto chvíli odrazu urobiť všetko. Ako mi tu vetu opakovala ako dieťa, čo potrebuje chrániť, ako mi hovorila, že to už dlho nevydrží a ja som jej vravel, že musí byť silná. Že o pár rokov bude všetko celkom inak. Mohol som urobiť hocičo, keď som mal pocit, že sa mi zrazu vo svojej krehkosti celá rozsype. Keď ju zachvátil plač uprostred noci a potom mi trasúcou sa rukou zvierala pyžamu, až kým nezaspala. Akoby sa bála, že ak ma nebude držať dosť tuho, vyparím sa. A čo to znamenalo, keď mi hovorila, aké pekné je u nás jesenné ráno, so stovkami lastovičiek za oknom, s jahodovým lekvárom, čo to znamenalo, keď mi vravela, koľko pokoja u nás prežíva. Mama bola v kostole a otec čítal za stolom noviny. Keď si listovala v spálni staré knihy a túžila po všednosti. Rozlišovala veci na večné a dnešné, alebo ako.

                                                                    *„Je večná a či dnešná,

pálčivá úzkosť noža, čo zvádza svoj nemý boj o život,

vo vlastnom tele a v závratnej špirále pamäti bezodnej krvi -

zvonivo živá a bolestivá túžba po všednosti?"

Sama mi hovorievala, že sa vždy vracia o čosi zatrpknutejšia. To som vedel. Ale vtedy som chcel, aby sa mi vrátila hoci aj zatrpknutá celkom. Len vrátila.

*Dežo Ursíny - Problém