Posledný výstrel

Nesmelo kráčam ulicou

zem prepotená krvou

zvádzam boj s brušnou bránicou.

Brloh ľudských bludov.

Skurvený to svet,

kde plač znie v cudzej reči

odporom páchne krásny kvet

a byť tu sa mi prieči.

Z raňajok plných ideálov

dávno som už hladný

k obedu krvavý steak,

v očiach iba pohľad chladný,

ešteže kráčam, stále kráčam.

Oblohu maľujú plechové vrany

na tele cítim cudzie rany,

no niet času na ľudskosť,

dnes nekúpim nehu,

len kráčať vpred

strnulo a v strehu.

Oklamala ma sekunda

malý nepozor pýta veľkú daň,

svet sa stráca za obzor,

v prach padám ako skolená laň.

Nad životom mojím vznáša sa čierny mrak

túžim, čakám na zázrak

ja viem, žvastaním na duši

strach v srdci nezruším.

Tma a ticho vôkol mňa,

už nepočujem kanóny

nevidím tanec prachu

nič nehovorí mi vôňa síri

tá smrtku láka

ona s vojakmi rada hýri

-ako deva hravá

vtrhla do jedálne

smiešna to krátkosť bajonetu

voči dlhej kose

krvou potiera mi pery

Bože! -ako ľahko sa v sladkosť medu verí.

Opantáva ma rajskou plážou

ja úbohá bábka vrchnosti

skolený malou ražou

s kostnatou babou vchádzam do večnosti.