Kedysi bola Lunou, stáva sa slnečnicou.

Pamätám si ju.

Ani neviem prečo. Cez deň nebola nikdy vidno. Neosvetľovalo ju. V noci spala. Ani by ste nevedeli že existuje. Ale ona existovala. Len mala smolu. Bola Lunou. Potrebovala Slnko, aby ju bolo vidno. A jej Slnko ju sklamalo, zapadlo, no už nikdy nevyšlo. Ani ona už nechcela vyjsť, no nevedela potlačiť tú nádej, že možno raz ... sa Slnko vráti.

Poznala som ju.

Prestal ju baviť život bez svetla. V tme. A prázdne. Chcela sa naučiť vyžarovať vlastný jas. Nie oslniť ostatných, skôr osvetliť si cestu životom. No nebolo to skutočné svetlo. Nedávalo teplo. Jej srdce neroztopilo.
V noci svietila, no bolo to umelé svetlo. Štípali ju z neho oči. Občas plakala. Nie často. Ale občas hej.
A rada si spievala.... Who will love me for me, not for what I have done or what I will become...

Vlastne ju stále poznám.

Jeden deň sa stal zázrak. Aj keď na zázraky neverila. Ani na osud. Náhoda. Isto to bola ona. No nech to bolo ako koľvek, objavilo sa Slnko. Najskôr ho nespoznala. Brala ho ako spoločníka, hviezdu, suseda na oblohe. Stále bola Lunou. No potom si uvedomila, že...žiari. Doslova. A že jej srdce sa ohrieva. To mohlo spôsobiť jedine Slnko.
Už vedela. Spoznala ho. Uvítala ho. Skoro ho objala, no Slnko je od Luny tak ďaleko. Nedočiahla. Tak sa každú noc kúpala v jeho zlatistých lúčoch. Konečne svietila.

Without Sun, no-one could see the Moon.
I would be lost in a dark night...
...forever in solitude.
But with you, Sun, I shine bright.

Som to ja.

Zvykla som si. Na to, že ma jeho lúče pohládzajú a roztápajú kus ľadu v mojej hrudi. Zistila som, že ak zájdeš za mraky, potrebujem ťa. Ak ťa nevidím, otočím sa. Stala sa zo mňa...slnečnica, čo sa otáča za Slnkom, naťahuje sa k nemu a zúfalo sa snaží zachytiť každý lúč.

Už nie som Luna, čo potrebuje Slnko, aby ju bolo vidieť, som slnečnica. Ktorá potrebuje Slnko, aby žila.