Diablove Oči Kapitola 2

Kapitola 2

Na druhý deň som sa zobudila na to ako niekto trieska na vchodové dvere. Pomaly som otvorila oči a snažila sa vymotať z postele. Manéver by sa mi v plnej miere úspešne podaril keby sa mi v poslednej chvíli nezamotala noha do plachty a ja som s buchotom spadla rovno na pravé koleno.

-Au.... sakra!- nadávku nasledoval ďalší treskot na dvere, tentoraz ešte nástojčivejší.

-Už idem ... idem!- nahnevane som zakričala. Nech je to ktokoľvek, dúfam, že ma poriadne dobrý dôvod mi takto skoro ráno znepríjemňovať život.

Akokoľvek som sa však snažila postaviť, pravá noha mi úplne stŕpla a zakaždým, keď som chcela vstať vypovedala poslušnosť. Po asi troch neúspešných pokusoch moje úbohé koleno očervenelo ešte viac a to som sa už fakt naštvala. Keď si raz konečne chcem obliecť sukňu a vyzerať aspoň trochu ako dievča ( na správaní ešte budem musieť trochu popracovať), tak sa mi stane toto!! Dnešný deň sa začína úplne skvele! A ešte k tomu ten idiot za dverami.

Nakoniec som sa predsa len dotrepala ku vchodu a dokonca sa mi na prvý pokus podarilo vložiť do zámku ten správny kľúč. Aspoň niečo. Som jedná z tých osôb ktoré sú vďačné aj za maličkosti. Nikto kto by tvrdil opak samozrejme ešte neodhalil skutočnú hĺbku mojej skromnej citlivej duše.

-No konečne!- ozvalo sa spoza dverí otrávene.

Dala som si načas a spomalene som odtiahla bezpečnostnú retiazku. Z pod privretých viečok som zagánila na osobu ktorá mi zruinovala super sen. Teda neviem čo konkrétne sa mi snívalo ale toto sa mi stáva stále. Keď je to konečne niečo normálne, ehm... teda ja považujem za normálne všetko, kde nevidím tie odborné, chladné oči, tak ma musí nejaký kretén zobudiť. V tomto prípade je to Em, najlepšia kamoška, priateľka v dobrom i v zlom, aj keď to, či by pri mne stála aj v zlom som ešte nemala možnosť zistiť.

-To ti teda trvalo! Ty ešte spíš?- bez pozvania sa pretisla popri mne dnu a pobrala sa suverénne do kuchyne. Niekedy som mala pocit, že náš byt pozná lepšie ako ja, teda rozhodne sa tu správala ako doma.

-Urobím raňajky. Čo si dáš? Brat je ešte doma ako vidím, auto je ešte pred domom. Inak počula si, že........-

Zo skriniek začala vyberať panvice, poháre a taniere, melúc pritom bez prestania o Dávidovi z našej študijnej skupiny, ktorý vraj pretiahol nejakú hlúpu prváčku a tá je teraz v tom a.....bla bla bla ..... Ako vždy, po pár minútach som ju prestala vnímať a zosunula sa unavene na kuchynskú stoličku pri okne.

Asi bolo na mojom správaní čosi nezvyčajné, pretože sa Em z ničoho nič obrátila a zamyslene sa na mňa pozrela.

-Vyzeráš hrozne Taj!-

- Taj?-

-Heh... oh prepáč... hovorila si niečo?-

-Povedala som, že vyzeráš hrozne-

- Sklapni dobre?! A skutočne veľká vďaka za tvoju bezmedznú úprimnosť Em! Fakt si ma teda povzbudila aby som optimisticky vykročila do nového dňa-

To čo som si na Em vždy vážila bola jej úprimnosť. Nuž, aspoň dovtedy pokiaľ ju nenamierila na mňa. Nanešťastie sa to stávalo dosť často a vtedy by som ju najradšej hodila pod kamión.

-Spala si vôbec? Musíš niečo urobiť s tými kruhmi pod očami. Vyzeráš ako dajaká múmia či čo-

-Hmmm. Daj mi pokoj ok? Mala som zlý sen!-

Ráno som vždy nevrlá, nikto zo mňa nedostane viac ako jednoslabičnú odpoveď a aj to Troy považuje za úspech. Inokedy len zavrčím alebo ho úplne ignorujem. Ale chlapec si už zvykol a tak sú naše rána v celku harmonické a , ehm kto by to veru uhádol, aj tiché.

-Oooo koho to nevidím, jeho veličenstvo osobne- zaškerila sa Em na môjho brata keď vošiel do kuchyne. Mal na sebe iba spodok pyžama a zaspato si škrabal hruď. Nikdy nepochopím ako to že mu nie je zima, chodiť si po byte polonahý a tváriť sa akoby bol niekde na tropickej pláži kde je minimálne tridsaťpäť stupňov.

-Dobré ráááno- zívol si a zohol sa aby ma pobozkal na čelo-

-Dobré aj tebe zlatko- namiesto mňa odpovedala Em, chlipne pozerajúc na jeho hruď.

- Nezízaj ty perverzáčka! Aj tak nemáš šancu!- Ha.. tu máš, škodoradosť najväčšia radosť. To bolo moje potešenie a jediný prostriedok mojej moci nad Em. Z Troya bola na mäkko a vždy keď sa objavil, začala sa správať ako totálny idiot. Tupý úsmev na tvári a to ani nehovorím o tom, čo za zvuky zakaždým vydávala ako náhle prešiel okolo nej a zacítila jeho vodu po holení.

Keď sa to stalo prvý krát, po tom čo som ich dvoch zoznámila, ostala som stáť s otvorenými ústami nad zmenou v jej správaní. Bolo to akoby sa jej osobnosť obrátila o stoosemdesiat stupňov a všetky tie feministické drísty, ktoré mi tak urputne tlačila do hlavy sa z tej jej vyparili a nahradila ich prázdnota, alebo lepšie povedané obraz môjho brata, či obraz časti jeho tela... to je jedno čoho, ani to nechcem vedieť.

- Nechaj ju Taj!- prehodil Troy cez plece a začal si robiť kávu.

- Em.... keby som nebol gay tak ty budeš prvá ktorú by som pozval na rande- s úsmevom sa k nej obrátil a akoby toho nebola na mňa aj tak dosť, zvodne na ňu žmurkol.

Ble, prevrátila som oči a radšej sa pozeral von oknom.

Tak a to by sme mali. Teraz sa mi tu chúďa dievča roztopí a dnes z nej nevytiahnem už žiadnu rozumnú vetu. Stačí jeden jeho úsmev, jedno slovo a skočila by aj z okna keby bolo treba.

- Fuj prestaňte vy dvaja. Je mi z vás zle! Neviem prečo na ňu žmurkáš keď vieš čo to s ňou robí! Dnes mi ju ešte treba lebo máme dôležitý test a takto mi bude úplne nanič- nahnevane som sa na neho oborila a tuším že som ho asi šokovala lebo sa na mňa udivene pozrel tými svojimi veľkými zelenými očami.

- Teda Taj! Vau! Ja zíram. Fakt takéto dlhé súvetie som ťa takto skoro ráno nepočul povedať až pár rokov!- zaškerila sa a uchlipol si z kávy.

-Čo pár rokov priam desaťročie!-

- Daj sa vypchať!- On a tá jeho irónia ma raz privedú do hrobu.

-Preháňaš ako vždy... a mimochodom nemal si byť dneska skôr v práci kvôli tej novej zákazke?-

Úsmev mu okamžite zamrzol na tvári. Pri pohľade na jeho zhrozený výraz sa mi chcelo zasmiať ale statočne som sa zdržala a zakryla úškrn kašľom.

-Do čerta! ....Koľko je hodín?- splašene začal pobehovať po kuchyni, hľadajúc svoje drahocenné hodinky a zmluvy roztrúsené na stole.

- Bude osem- len tak ledabolo som prehodila so sladkým úsmevom na tvári. Em sa až strhla, keď po mojom výroku nasledovala spŕška šťavnatých nadávok.

Po asi pätnástich minútach chvatného obliekania sa, pitia už vychladnutej čiernej kávy a kope ďalších nadávok sa Troyovi konečne úspešne podarilo vypadnúť z domu.

- A je preč- smutne si povzdychla Em a otočila sa ku mne.

- Aj my by sme už mali ísť. Choď sa obliecť nech sa konečne vytrepeme. A sukňu si nedávaj. Neviem čo si v noci robila ale to tvoje koleno vyzerá hrozne-

- Určite som nerobila to čo si myslíš, jednoducho som dnes ráno spadla, lebo nejaký idiot nám šialene búchal na dvere a nechcel prestať kým som mu neotvorila!-

- Neviem na čo narážaš- zatvárila sa nevinne a pohodlne sa uvelebila pred telkou kým na mňa bude čakať.

-A prestaň toľko kecať, nemáme čas tak pohni tým svojím veľkým zadkom! Test totiž nepočká-

- Nemám veľký zadok, pozri sa na svoj!- nahnevane som odvrkla.

To je ďalšia z mojich vlastností. Neznášam keď mi niekto siahne na zadok alebo má o ňom akýkoľvek komentár. A Em to dobre vie! Potvora! To mi robí naschvál. A pritom ten jej zadok je stokrát väčší ako môj. Samozrejme, keďže sa jej úprimnosť nevzťahuje na ňu samu, tak si svoje fyzické disproporcie všimne až niekedy v prechode. Ak vôbec.

- Ok už idem- vzdychla som si rezignovane a začala sa obliekať. Nemalo zmysel sa s ňou hádať aj tak ma nikdy nepočúvala.

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

- Kde toľko trčíte vy dve? Čakám tu už skoro hodinu!- povedal Darien keď sme sa konečne dotrepali do areálu univerzity.

- Och Darien zlato sorry že meškáme ale to vieš, zdržali nás ženské záležitosti - Em sa naňho sprisahanecky uškrnula. Pri pohľade na jeho nechápavý výraz však bolo úplne jasné, že ten chudák nemá šajnu o čom to rozpráva. Vždy som tak rozmýšľala čo si tak asi môže dospelý chlap predstavovať pod pojmom ženské veci. Radšej to ani nechcem vedieť, ako poznám chlapov, určite to bude niečo nechutne perverzné.

- Prepáč Dar, boli by sme prišli skôr ale to vieš, Em cestou sem musela skontrolovať každý obchod kde majú zimný výpredaj-

- To vôbec nie je pravda- ohradila sa. - Ty si si chcela kúpiť tú fialovú sukňu a ja som ťa ako dobrá priateľka nasledovala. Kto mal sakra vedieť, že tam naďabím na také úžasne zľavy?!-

- Ok ok kľud vy dve. Každý sa na nás pozerá- tíšil nás Darien.

- Nechápem prečo vy dve musíte vždy rozprávať tak nahlas. Normálny ľudia sú schopní komunikovať aj tichšie. Ja neviem ale vďaka vám ma tu na škole každý pozná ako toho chudáka so stiahnutý chvostom ktorý sa stále vláči s tými dvoma čo nenávidia celé mužské pokolenie. Fakt by ste sa mohli naučiť ovládať a nesnažiť sa ma za každú cenu strápniť!-

S týmito slovami sa otočil a nahnevane odkráčal.

- Uf asi sme ho naštvali- povedala Em a začala si hrýzť spodnú peru. To robila vždy, keď bola z niečoho vykoľajená a ani sa jej nečudujem. Darien ešte nikdy takto nevybuchol. Väčšinou je úplne kľudný, ba priam flegmatický a nič ho nerozhádže. Asi preto to s nami dvoma tak dlho vydržal.

- Hmm mali by sme sa mu po škole ospravedlniť a niekam ho pozvať. Čo keby sme šli dnes do mesta vypiť si? Už sme takto spolu neboli vonku pár týždňov- navrhla som rozmýšľajúc kde by sme tak mohli ísť.

- Beriem. Dobrý nápad. Keď ho pozveme a sľúbime mu, že mu zaplatíme chlast tak zaručene pôjde. Asi má len svoje dni- zachechtala sa Em tým svojim hlúpym smiechom.

Asi by som jej mala, ako jej najlepšia kamoška povedať, aby sa už radšej nikdy nezasmiala, ale to by asi ranilo jej city. Nechám si to na neskôr keď dostane ten svoj záchvat „dobre mienenej“ a „dobrosrdečnej“ plus „mne vraj veľmi prospešnej“ úprimnosti. A vtedy jej to vrátim. Oko za oko, zub za zub a v mojom prípade aj úprimnosť za úprimnosť.

-Svoje dni? To je čo za blbosť. Niekedy by si sa fakt mala zamyslieť čo vypustíš z úst Em. Normálne si nechutná a to už je čo povedať keďže ja som na tvoje reči zvyknutá-

- Sorry, ušlo mi to- znovu ten priblblý smiech. Ešte raz a prisahám že jej to poviem všetko na rovinu!

Na nos mi spadla snehová vločka a za ňou nasledovala ďalšia. Prvý tohtoročný sneh a to je už skoro koniec Januára. Konečne som sa teda dočkala. Sneh je na zime to najkrajšie čo môže byť. Vždy ma tak trochu fascinoval, nekonečné množstvo vzorov ktoré príroda dokáže vytvoriť pre každý snehovú vločku zvlášť.

Zasnene som naklonila dozadu hlavu a zahľadela sa na tmavosivú oblohu. Rozsnežilo sa ešte viac a veľké biele chumáče mi padali na mihalnice. Ani neviem ako dlho som tam takto stála keď ma z môjho snového stavu prebrala tvrdá realita v podobe snehovej gule priamo do môjho brucha. Nech to urobil ktokoľvek toto bude jeho koniec, pomyslela som si a s vražedným výrazom v očiach som sa obrátila smerom k nepriateľovi.

- Oh sorry!! Nemala to byť až taká rana. Akosi sa mi pošmykla ruka- neznámi čiernovlasý chalan sa na mňa nevinne pozeral pripravujúc si v rukách ďalšiu guľu.

Debil! Najradšej by som mu vyškriabala oči! Ale nie, zachovaj si chladnú hlavu Tajana. Určite ho nepremôžeš silou, takže fyzické násilie sa zamieta. Jediná možnosť je ukázať mu že moje IQ zďaleka prevyšuje to jeho. Takže bude stačiť verbálne násilie. Ok v tom som dobrá, ešte aj Em to uznáva. Som schopná svojimi komentármi položiť na lopatky každého. Teda okrem svojho brata ale to sa neráta. Takže poďme na to. Povedz niečo hnusne odporne zákerné čo ho odrovná.

- Počuj chlapče! Zakričala som z plného hrdla priťahujúc čo najviac pozornosti. Jeho poníženie pred celou školou bude moje zadosťučinenie. S istotou viem, že osloviť dospelého muža chlapče a to dokonca niekým kto je o pár rokov mladší plus na viac je to žena (to sa ráta ako bonus), ho musí úplne rozzúriť. Ale tak mu treba on si začal.

- Aj malé decko by vedelo z takejto krátkej vzdialenosti trafiť lepšie ako ty! Tuším si asi mieril trochu vyššie alebo že by nižšie? Každopádne by si si mal s kamošmi precvičiť svoju mušku!- povedala som ironicky.

Ako náhle som to povedala, vedela som, že som urobila veľkú chybu. Jeho kamoši stáli totiž o kúsok vedľa. A ja krava som si ich vo svojej zúrivosti ani nevšimla. Typické. Som proste odpísaná. Môj koniec sa blíži, a to práve dnes keď je takto krásne a konečne začalo snežiť. Jeho štyria už spomenutí kamaráti, pravdepodobne jeho spolužiaci, na mňa upreli svoj zrak. V ich pohľade sa miešal údiv, pobavenie ba dokonca obdiv akoby nechápali ako si niečo také dovolím povedať.

Dnes mám proste skvelý deň. Ráno som šokovala svojho brata svojou výrečnosťou a dnes tohto čiernovlasého magora s guľou v ruke. Aj on mal v očiach údiv. Neviem čo čakal ale určite to nebola takáto moja reakcia. Pravdepodobne mu všetky dievčatá na tejto univerzite ležali pri nohách. A pravdepodobne čakal, že budem ďalšia z nich. Nuž ani sa im nečudujem. Vyzeral k svetu a keďže som veľmi kritická tak to je už čo povedať. Ale ja jeho ďalšou obeťou rozhodne nemienim byť.

Napriek tomu, samozrejme by som to nahlas nikdy nepriznala, sa mi ale páčil. Uhľovočierne vlasy strapaté od vetra, sivo-modré skúmavé oči, plné pery a o postave ani nehovorím. Mal krásny úsmev ako som si stihla všimnúť ale v hlave toho určite nemal veľa. Týmto to u mňa haslo. Takýto krásavci bez mozgu sú mi nanič.

Po mojej poznámke mu úsmev pohasol a v očiach sa mu zaiskrilo akoby my vyzýval nech pokračujem ak si trúfnem. Pomalým krokom vykročil smerom ku mne a mala som čo robiť aby som necúvla. Až doteraz som si nevšimla akú auru moci šíri okolo seba. A pritom nemohol mať viac ako dvadsaťštyri rokov. Podvedome som vycítila, že sa pred ním musím mať na pozore.

- Mieril som presne tam kam aj guľa dopadla. Nechcel som ťa trafiť nikde inde. Aspoň zatiaľ nie- povedal tichým hlasom aby nás nikto iní nepočul a uprene si ma prezeral.

- Vyhrážaš sa mi?- hlas sa mi zatriasol aj keď som sa snažila znieť sebavedome. Tuším som ho však nepresvedčila. Rodiaca sa panika sa mi musela odzrkadliť v očiach lebo sa pousmial kútikom úst.

- Nie. Len som tým chcel naznačiť, že sa ešte stretneme Tajana- povedal ale tentoraz sa už neusmial. Bol smrteľne vážny a každé ďalšie slovo ktoré povedal bolo vyslovené zreteľne a jasne.

- Volám sa Alexander. Alexander Anderson. Ale ty asi nevieš kto som- opýtal sa pobavene zakloniac trochu hlavu.

Alexander Anderson, Alexander .... Alexander.... v mysli som si stále opakovala jeho meno. Znelo my povedome ale nie a nie ho zaradiť keď mi zrazu došlo. Anderson! Jasne že viem kto to je. Jeho rodina je hlavný sponzor tejto univerzity a Alexander Anderson ako budúci dedič celého impéria je skvelý študent, športovec, prosto dokonalý reprezentant školy. Nechápem ako to, že som si vlastne nikdy nevšimla ako vyzerá. Ďalšia skvelá vlastnosť ktorou oplývam v hojnej miere. Nevšímavosť voči svojmu okoliu. Veru tak mi treba.

-Taj?- vytrhol ma zo zamyslenia. Ani som sa nečudovala odkiaľ pozná moje meno. Ten si zrejme môže dovoliť opýtať sa priamo riaditeľa školy pomyslela som si sarkasticky.

Obzrela som sa okolo seba a uvedomila si ako asi musíme vyzerať. Dvaja ľudia, stojaci oproti sebe v školskom areáli. Uprene si hľadiac do očí, on sa záhadne usmieva a ona naňho pozerá s nedôverou v očiach. Sneh husto padajúci a farbiaci všetko naokolo do biela.

Čím dlhšie sme tam stáli tým bolo jasnejšie, že nie som až taká odvážne ako sa zdá. Moja maska pokoja sa začala rozpadať a on to videl.

Akosi som prestála chápať čo sa deje. Dav okolo nás postupne začal hustnúť. Každý bol asi zvedavý čo sa deje. Typický študenti, klebiet chtivý tupci ktorých vlastní život je až príliš nudní a tak si ho spestrujú problémami iných. Chcelo sa mi zvriesknuť nech sa každý stará o svoje veci a vypadne, keď ma zrazu Em chytila za ruku a začala ma ťahať preč.

- Hej čo je? Ešte som neskončila!- ohradila som sa dotknuto nad jej hrubým správaním. Ako náhle som sa mu prestala dívať do oči, odvaha sa mi akoby zázrakom vrátila a nahnevaná sama na seba a svoju zbabelosť som jedovato vyprskla

- Nemysli si, že keď tvoja rodina vlastní polovicu mesta, že si tu pán boh a môžeš si robiť čo sa ti zachce!- penila som od zlosti ani nie tak naňho ako na seba. Najmä preto, že som bola ešte pred chvíľou doslova paralyzovaná a chytená ako v pasci jeho modrosivých očí.

- Je mi jedno kto si! Si len obyčajný nafúkaný chmuľo ktorí využíva moc svojej rodiny a každý sa mu preto len podlizuje a ....

Viac som už nestihla povedať lebo moju rozohnenú tirádu prerušila Em keď ma ešte tuhšie zdrapila za rukáv a začala ma doslova zúrivo ťahať preč.

Stihla som ešte zahliadnuť jeho pobavený výraz akoby ho moja drzosť a odbojnosť tešila a potom som už videla len Emin strnulý chrbát, predierajúci sa davom prizerajúcich sa študentov.

- Ty si tomu dala, fakt nevieš kedy treba držať jazyk za zubami? Skoro som tam zinfarktovala keď sa tí štyria na teba pozreli. Myslela som si, že si nás podajú rovno tam pred celou školou! Ty si ....-

- Prepáč- povedala som kajúcne. Ešte nikdy som ju nevidela takúto rozrušenú. Celá sa triasla a bola bledá ako stena.

- Čo ak teraz pôjde za riaditeľom a povie mu, že si ho urazila? Ha? Čo potom? A možno spomenie aj mňa a vyrazia nás obe! Rozhorčene rozhadzovala rukami ako sme čo najrýchlejšie kráčali do hlavnej budovy školy.

- Len dúfam že z toho nebudeme mať problémy a že nám dá pokoj, on aj tá jeho banda- povedala Em keď sme si sadli v prednáškovej aule.

-Aj ja dúfam- zašepkala som a obe sme stíchli zahĺbené do svojich vlastných myšlienok.

Keby sme len vtedy boli tušili ako sa obe mýlime a aký dopad bude mať toto stretnutie na náš život bolo by možno všetko inak. Ale osudu človek nikdy neunikne a ani nám sa to nepodarilo.

TBC