Fontána, ktorá bola dievčaťom.

Keď som bola malá, nechápala som, ako niekto môže mať jarnú depresiu. Veď na jar všetko kvitne, slnko krásne svieti, všetko sa prebúdza k životu, tak ako sa z toho môže niekto netešiť? Vtedy sa predsa nedá byť smutným.

Keď som bola tínedžerka, nevnímala som ročné obdobia. Život sa u mňa točil len okolo vzťahov v tej malej komunite nazývanej trieda. Aj keď som do tej našej nikdy nepatrila.

Teraz, keď moje telo je na rozhraní medzi násťročnou a dospelou, no môj mozog sa cíti na 25, uvažujem ... kam sa podeli tie časy, keď som bola malá.
...
Toto ráno som sa zobudila v miernom drogovom opojení z liekov, ktoré užívam. Nič príjemné, hodinu som sa preberala, kým som bola schopná fungovať, čiže žiť som začala o 12:00.

Pozrela som sa z okna a uvidela jar. Slnko. Cítila som jeho lúče, no neboli mi príjemné. Len mi pripomenuli, že som sa ďalšie ráno zobudila sama, že ma čaká ďalší deň, ktorý strávim sama a že nevidím nádej, že to niekedy bude inak.

Chytila ma bolesť v žalúdku, akoby som sa zo všetkého toho smútku chcela najradšej vyzvracať. Cítila som sa, akoby som mala prázdno v sebe. Ešte aj moje vnútro bolo prázdne a osamelé. No namiesto toho, aby som bežala na záchod a dostala to zo seba von, vyšli slzy. Jedna za druhou. Celá rieka. Bolo to také zvláštne, po dlhej dobe opäť plakať, cítiť ako všetky bolesti vytekajú.

No nepomohlo to. Lebo, keď som plakala, nebol tu nikto, o koho rameno by som sa oprela (a my dievčatá, aj keď to možno nepriznáme, občas sa potrebujeme niekomu vyplakať na ramene), bola som sama. Stále.
...
Mám sen, tak ako všetci. A nie jeden. No je tu jeden, ktorý je silnejší ako ostatné. A keď sa dozviete, že váš sen sa stane niekomu, kto ale nie je ešte schopný tú vec pochopiť a ani uniesť. je to ako nôž do srdca. Vidieť druhých žiť vaše vlastné sny... ten pocit sa nedá opísať slovami.
Ten pocit je nemý.
Má len slzy.
Ďalšie a ďalšie.

Až sa z vás stane ľudská fontána.